František Bábela: Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany - (3) Doporučený
Napísal(a) František Bábela
(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Teda, tu už nie je niečo s kostolným poriadkom! Bezúspešné hľadanie príčiny hrmotu si nevieme nijak logicky vysvetliť a zmocňuje sa nás údes, niektorí vystrašenci reagujú celkom panicky a začínajú sa modliť. Ondrej, statný mládenec, dobrácky, útlocitný človek pribehne naľakaný z izby k nám do kuchyne, usadí sa na stoličke pri sporáku a celkom vykoľajený začne lamentovať: - Ja viem, že to bolo znamenie, zlé znamenie, uvidíte, že my tu všetci zahynieme, nedožijeme sa rána! Poďme, preboha, preč, zmiznime odtiaľto, radšej poďme s Nemcami ďalej do zajatia. Ujdime, kým je ticho, ak začne delostrelecká paľba, možno o chvíľu začnú páliť
Napodiv mu nikto z nás nedokázal oponovať, umlčať ho, zahriaknuť, tobôž vysmiať ho, že si počína ako vyplašená baba. Viem pochopiť jeho zlyhanie, depresívny šok, ktorému podľahol. Všetci sme mali od včerajšieho rána toho dosť, veď od odchodu z domu prežívame neustále stresovú situáciu, ktorá sa chvíľami vyhrocovala do ťažko zvládnuteľných polôh. Dlho trvajúci psychický tlak už Ondrej nedokázal ďalej udržiavať pod pokrievkou predstieraného chlapského hrdinstva a vybuchol podobne, ako vybuchne prehriaty Papinov hrniec, ak mu zlyhajú poistné ventily pre únik nadmerného tlaku pary v ňom. Videl som raz následky takého výbuchu celkom zblízka. Mladá gazdiná susedka varila zemiaky v šupke v takom hrnci. Došlo k výbuchu. V kuchyni strašne zadunelo, zdeformovaná pokrivená pokrievka ležala na podlahe, na povale v strope zízala po jej náraze veľká diera, vymrštené zemiaky smiešne opečiatkovali celú povalu a prisali sa k omietke tak, ako by boli na ňu pricementované. Steny postriekané vodou. Strašne zohyzdená bola tá kuchyňa. Susedku sme zo šoku preberali kalíškom domácej slivovice. Neustále opakovala to isté, vzhľadom na možné následky ktorým našťastie unikla, bezvýznamné: - Bože môj, tá kuchyňa, muž ma zabije, minulý týždeň ju vymaľoval, - a tak stále dokola.
Aj naša nálada bola teraz tak veľmi zohyzdená ako tá kuchyňa. Nanešťastie, domácu slivovicu sme teraz so sebou nemali, aby sme ňou prebrali z úľaku Ondreja, podobne ako vtedy mladú susedku. Aj by sme jej teraz boli potrebovali viac, nielen pre Ondreja.
Už čušal, len ústami nemo pohyboval. Možno sa modlil. Sedel na stoličke pri sporáku. Aj chlapi v izbe si opäť políhali za dverami. Z izby polo počuť tlmený hovor:
- Čo to mohlo zahrmotať? – začul som otázku.
- Neviem, - znela strohá odpoveď.
Ktosi tam zavzdychal, ktosi si odkašľal, potom nastalo zase ticho. Tiesnivé, zlovestné. Už sme mu nedôverovali. Poľudšťovalo ho iba svetlo sliepňajúcej lampy. Opretý o stôl som sa snažil zadriemať. Nedarilo sa mi. Aj Jano Baran vedľa mňa sa silil do spania. Ponad lakeť podložený pod hlavu škúlil na mňa, skúmal, či spím.
- Nespím, - šepkám mu, keď som pochopil, čo zisťuje.
- Ani ja. Nemôžem zaspať. Bojím sa. –
- Čoho? –
- Toho, čo buchlo. –
Pozerám na Ondreja na stoličke pri sporáku. Ten asi spí. Ústa má už nehybné. Hlava mu odkväcla, opiera sa o hrudník.
Do dvier sa oprel silný závan vetra. Fí, fí, zafičalo za oknami. Akoby sa zadychčaní čertíci preháňali po zasneženom dvore. Fiú, fiú, priberá vietor novú tóninu. Fiúúú... Bum. Uuuuum, rozťahuje ozvena hroznú detonáciu. Náš domček sa otriasol od základov. Stôl nám nadvihlo pod rukami, lampa na ňom nadskočila a zhasla. Sviečky položené na stole sa skotúľali k mojim nohám. Šmátram v tme po zápalkách na stole, nestihnem ich ešte nahmatať, keď od sporáka zaznie kvílivý hlas:
- Bože, už je to tu, to už je náš koniec. Nepovedal som vám, nepovedal som vám, poďme preč odtiaľto! – Prebudený Ondrej pokračuje v tiráde krátkym spánkom prerušených žalmov. Rukou natrafím na krabičku zápaliek, nahmatám jednu, škrtnem a pripaľujem knôt lampy. Vo dverách izby sa zjavujú vydesené tváre prebudených, spýtavo sa na nás pozerajú. Upokojujeme sa navzájom, upokojujeme Ondreja. Vonku je opäť ticho, aj vietor prestal, iste sa naľakal desného výbuchu.
- Nie, to nebude delostreľba, to bola sólová explózia. Nemci vyhodili niečo do vzduchu, cestu, most, dáku budovu. Keď ustupujú, vždy tak robia, vždy dačo demolujú, - utešuje nás otec.
- Bodaj by tak bolo, bodaj by ste mali pravdu, - poznamenal ktosi z mladých. A naozaj tak bolo. Tá detonácia v Muránskej Hute nad ránom v nedeľu 28. januára 1945 bola posledným výbuchom, ktorým sa s nami rozlúčila vojna. Aspoň so mnou a s mojím otcom. Nemci, ako sme sa ráno dozvedeli, vyhodili v dedine most a ešte za tmy dedinu opustili, ustupujúc na Červenú Skalu. Do rána sa už nič neudialo. Aj sme si trošku potom podriemali, pospali sme si do bieleho dňa. Ten nový deň bol pre nás doslova nový, začínal pre nás nový život v oslobodenom rodnom kraji. A bol zároveň dňom výsostne sviatočným, sviatočným nielen preto, že bola nedeľa, ale najmä preto, že bol koniec vojny. Pre nás.
Zobudil nás všetkých až príchod gazdu domov. Vrátil sa od manželky z jaskyne ráno niečo po siedmej hodine. Hneď nám zvestoval, čo vyššie spomínam, že Nemci opustili dedinu, že sa už aj my môžeme vrátiť domov.
- Ale aby ste to nebrali tak, že vás vyháňam, aj tak je zrána ešte zima, počkajte, kým sa kus oteplí. Teraz idem podojiť kravu, napijete sa na raňajky mlieka. –
Dávame sa troška do poriadku, dávame do poriadku izbu, zametáme kuchyňu, skočíme do drevárne ešte po drevo do sporáka. Gazda sa po chvíli vracia z maštale, preciedza mlieko na stole, chystá pre nás hrnčeky. Omámeným eufóriou slobody pripadajú nám pripravované skromné mliečne raňajky ako najskvostnejšia hostina. Až sa zadúšame od šťastia, žartujeme, vtipkujeme, niektorí dosť nevhodne aj na účet ustráchaného Ondreja a tých dvoch, čo sa utekali po výbuchu míny skryť do jamy na zemiaky. Keď sa nás gazda pýta, či sme si pri tej mínovej hrmavici v noci aspoň trošku pospali, ozvú sa uštipačné hlasy:
- Pre míny by sme si aj boli pospali, ale potkany tu v noci šramotili.-
(Pokračovanie.)
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-