Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany Doporučený
Napísal(a) František Bábela
(Pokračovanie príbehu A predsa do zajatia)
Dnešným príspevkom pokračujeme v rozprávaní príbehu z konca II. svetovej vojny, odvíjajúceho sa v Muráni a na jeho okolí, ktorý pochádza z pera pána Františka Bábelu a ktorý bol uverejnený na stránke Maj Gemer pod názvom A predsa do zajatia. Príbeh sa odohráva v neveľkom domčeku v Muránskej Hute počas ústupu nemeckej armády pred oslobodzovacími vojskami Sovietskej armády. Gazda práve odchádza do neďalekej jaskyne, kde sa ukrýva i jeho manželka, ktorá práve očakáva príchod svojho dieťaťa na svet.
Po odchode domáceho sme sa usadili v kuchyni okolo stola, tí, čo sa k stolu nezmestili, si priniesli stoličky z izby a spolu sme večerali. Konzumovali sme zvyšky vlastného proviantu, čo sme si vzali so sebou z domu, niektorí, adaptabilnejší na cudziu kuchyňu, si poslúžili ponúknutým mliekom domáceho. Spomínam si, že mi jesť veľmi nechutilo, necítil som hlad. Pri večeri sme sa navzájom utešovali nádejou, že máme pred sebou už poslednú noc nemeckej okupácie, že zajtra ráno sa naozaj budeme môcť vrátiť domov. V kútiku duše sme si želali, aby to bola noc pokojná, noc na spanie. Netušili sme, že značná časť noci bude svojím ruchom priamym pokračovaním ťažkého rušného dňa. V teple rozohriatej kuchyne nás začala premáhať únava, útulnosť ľudského príbytku nás začala napĺňať pocitom neďalekého domova a chvíľami sme, len tak nesúvisle, zábleskovite, prežívali aj idylu sobotňajšieho večera doma medzi svojimi. Áno, je sobota večer. Zvláštne polosviatočné chvíle pred zajtrajším celým sviatočným dňom. Aj v tomto cudzom prostredí, nás v podstate cudzích ľudí, ľudí rôznych rodín, spája v týchto chvíľach hrejivé puto ľudskej spolupatričnosti, umocnené aj nevľúdnosťou tmavej zimnej noci i neľútostnej cudzej noci. Jej vražedné ruky, zdá sa, budú ešte tejto noci číhať na naše životy. Ale bolo by nanajvýš tragické a nespravodlivé zomrieť v poslednú noc okupácie, nedožiť sa zajtrajšej slobody.
Niektorí pri stole začali podriemkavať. – Chlapci, choďte si pospať, - vyzýva ich môj otec, - uložíte sa do izby, koľkí sa tam zmestíte, ostatní ostaneme tu, v kuchyni. – Rozdelili sme sa. Štyria išli do izby, postlali si na podlahe. Do postelí sme sa nechceli gazdovi teperiť, boli sme radi, že máme na noc aspoň strechu nad hlavou a teplo. Traja sme ostali v kuchyni. Otcovi sa ušla malá pričňa v kúte pri sporáku, my s Jankom Baranom sme ostali sedieť na lavici za stolom, uspokojení s tým, že sa zavalíme rukami na stôl a tak si zdriemneme.
Bolo asi osem hodín večer. Podľa pokynov domáceho sme išli zatvoriť bránku do dvora, skontrolovali sme uzamknutú maštaľ, dreváreň. Postáli sme chvíľu na dvore, rozhliadli sme sa po okolí. Noc bola tmavá, bez hviezd, obloha zatiahnutá. Dívali sme sa na južný horizont, či za siluetami kopcov neuvidíme niekde žiaru frontu a napínali sme sluch, či nezachytíme zvuky výbuchov, streľby. Z hlbočiznej jamy tesnej kotliny, v ktorej sa dedinka nachádza, sme toho veľa nevideli, ani nepočuli. Front čušal. Ticho pred búrkou? Zdola z dediny doliehali sem hlasy tmoliacich sa Nemcov, aj zhora z hradskej, vysoko na svahu nad nami bolo počuť vzdialený lomoz. Inak ticho, nezvyklé v tesnej blízkosti frontu, prerušované len občasným štekotom psov na nižnom konci dediny. Vrátili sme sa do kuchyne. Tí v izbe už oddychovali, dvere z kuchyne do izby boli dokorán otvorené. V dome, najmä v kuchyni, bolo teplúčko, do sporáka sme stále prikladali, aby tamtým v izbe nebolo zima.
Stiahnutím knôtu petrolejovej lampy, ktorú sme nechali na stole, sme na maximum pritlmili svetlo a oddali sa driemotám. Vonku bolo stále ticho. Zadriemal som. Upadol som do akéhosi polospánku, polobdenia, nedokázal som sa uvoľniť, stále ma čosi desilo, nabádalo k ostražitosti. Mal som pocit, že toto nepokojné oscilovanie medzi bdením a spánkom mi ktosi ustavične prikazuje, že mi nedovolí upadnúť do pokojného hlbokého spánku. Neviem, možno som normálne spal a zdanlivý nepokoj bol obsahom môjho sna, lepšie povedané snov, lebo čo všetko sa mi v tú noc počas toho krátkeho spánku posnívalo!
Prebúdzam sa na skutočnú explóziu. Tlaková vlna zalomcovala kuchynskými dvermi, zarinčali okná, vzápätí smršť úlomkov zasypala podstenie, zabubnovala na dverách. Inštiktívne sa spoza stola zosúvam pod stôl na podlahu, tvár pritláčam k drsnému kobercu, rukami si objímam hlavu, vytváram si z nich okolo nej ochrannú obruč. Janko Baran leží vedľa mňa pod lavicou. Ďalší výbuch. Mína dopadla o čosi ďalej, krupobitie úlomkov a zeminy náš domček nezasiahlo.
Rozospatý hlas z izby. Ktosi namosúrene šomre, nadáva na Nemcov. Na svetielkujúcom ciferníku svojich náramkových hodiniek zisťujem, že je štvrť na jedenásť. Otec nás nabáda, aby sme zhasili sliepňajúcu petrolejovú lampu.
Mínometný útok pokračuje. Zasypávajú, doslova zasypávajú mínami strmý svah nad nami, zastreľujú sa na hradskú? Krupobitie črepín neprestáva, lavína zo zeme vytrhnutého marastu zaplavuje dvor, preráža aj cez hrubú vrstvu snehu na streche a klepoce po šindľoch na domčeku, na drevárni, na maštali. Sakramentský svah, prekliaty zráz, hádam so šesťdesiatstupňovým sklonom tiahnuci sa hore po cestu asi v dĺžke päťdesiat metrov. Míny, čo sem dopadanú, vrhajú všetko, čo zo svahu pri explózii vytrhnú, dolu na strechy domčekov, vracajú skazu, čo v sebe nesú, do letového protismeru, ako vracia tréningová tenisová stena loptičky tenistovi späť k jeho nohám.
Mínometná paľba hustne, silnie, míny dopadajú v bezprostrednej blízkosti nášho domčeka, našej chabej drevenej skrýše. Veru, chabej! Ak by sme tak dostali priamy zásah do strechy alebo na priedomie pred dvere, neviem, ako by sme to prežili. Teraz to zatrešťalo celkom blízko poniže nás, akoby priamo na našom dvore, záblesk výbuchu ožiaril kuchyňu, vzápätí sa prudko otvorili uzamknuté dvere na kuchyni, kdesi blízko zarinčalo sklo, na dvor a na naše strechy sa zniesla spŕška produktov výbuchu. Cez otvorené dvere sa valí do kuchyne čmud čohosi spáleného. - Zatvorte tie dvere, - zajačí ktosi z tmavej izby a dve postavy odtiaľ sa prikrčene chvatne presúvajú do kuchyne, šmátrajú po drevenom príklope do jamy na zemiaky a keď ho zdvihnú, zosúvajú sa dole pod podlahu do úkrytu.
Niet sa im čo diviť. Mínometná paľba trvá už dobrú polhodinu a najhoršie na tom je, že je koncentrovaná na územie, v ktorom sa nachádza aj náš domček. Cítime sa teraz v ňom náhle bezmocní ako uväznení v drevenej klietke, ktorú každú chvíľu môže výbuch míny zapáliť. Ale čože môžeme robiť? Podľahnúť panickému hlasu sebazáchovného pudu, ktorý ponúka človeku ako najprirodzenejšiu reakciu na takúto situáciu ohrozenia útek, by znamenalo vystaviť sa ešte väčšiemu nebezpečenstvu. Utekať do tmavej noci, do otvoreného zasneženého terénu ostreľovaného mínami? Tu v domčeku sme ako-tak chránení jeho stenami, strechou, hoci tieto ochranné bariéry by sa pri priamom zásahu domčeka mohli premeniť na sprostredkovaný nástroj našej skazy. A tak len pekne ďalej ležíme na chladivej dlážke kuchyne, utešujúc sa v duchu, že aj stôl, pod ktorý sme sa my dvaja čiastočne vtiahli, by nás azda pri blízkom dopade míny trošku ochránil pred zraneniami. Ktovie, ako by to bolo. Ležíme bezmocní na podlahe a okrem tejto iluzórnej nádeje sa utešujeme najmä tým, že náš domček nedostane priamy zásah. A besný mínový uragán pokračuje. Príšerný trieštivý treskot šklbe nervy, s každou novou explóziou narastá v nás živelný strach, ktorý graduje takmer po hranice panického konania. Nebyť toho, že nás je tu viacej spolu, človek by to už nevydržal. Ale blízkosť iných umožňuje človeku ľahšie znášať aj smrteľné nebezpečenstvo.
Zrazu sa nám v domčeku akosi rozjasnieva. Zdvihneme sa z podlahy a cez okno na dverách zazrieme plamene. O niekoľko domov poniže horí strecha. Dom, stodola? Zrejme sa chytilo horieť od míny. Aj tí z izby sa nahrnú k nám do kuchyne a spolu zízame na požiar. Jasu v našej kuchyni pribúda tým viac, čím vyššie sa dvíha, čím viac sa rozrastá ohnivá štica strechy. Požiar nikto nehasí. Pokračujúca mínometná paľba to nedovoľuje. Dúfam, že sa oheň nerozšíri na okolité domy, väčšinou drevené chalupy. Ale strechy sú teraz obsypané hrubou vrstvou snehu. Oheň sa však môže šíriť nielen po strechách.
(Pokračovanie)
František Bábela
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-