„Jákob presedel nad nimi desiatky dní, a predsa ten najkrajší a najväčší nedokončil. Keď ho začínal, dal mu zvláštne meno: že vraj „raj šípových ruží“- toto však už nevyslovila. Spomienka, už dávno zakotvená v duši, iba preletela jej najvnútornejším vnútrajškom a nateraz našťastie spadla na dno.
Chlapec ničomu nerozumel. A do tváre jej nevidel. Ani nemohol. Z matkiných privretých viečok presakovalo voľačo vlhké, čo zliepalo mamine veľké a husté mihalnice. Odrazu nie a nie ich roztvoriť. Načisto stíchla.
Aj Hanzi prestal pokrikovať na spotené koníky. A Johan? Premohla ho únava. V plytkom spánku sa znenazdajky ocitol v nekonečnom raji šípových ruží. V ružovom sne čakal naňho otec. Láskavý, pokojný, zhrbený vo svojej dennodennej robote. Mame však o tom ani slovo! Smútok by ju načisto premohol. A chlapec sa ničoho tak nebál ako maminho nevypovedaného žiaľu.
„Ešte jedna zákruta, potom prejdeme cez most. A sme doma!“ svojsky zamrmlal Hanzi.
„...Že doma?!“ ťažko povzdychla Eva.
Domov mi zostal v pestrých, mnohofarebných obrazoch. Prenasledujú ma, stále sa vynárajú z vedomia, ktoré si nestačilo privyknúť na skutočnosť, ktorá je nemeniteľná. Akoby tie scenérie boli naozajstné. Len vstúpiť do nich – a žiť. Pokračovať tam, kde pokoj, jednoduchú nenáročnú všednosť osudovo vyrušila nenávisť.
Izby nad obchodom sú prázdne. Ak predsa len niečo ostalo, nemá žiadnej ceny. So zničenými kusmi skromného obydlia, povaľuje sa tu aj ich roztrieskaný život. V tmavej galantérii s regálmi vysokými až pod povalu zase zvyšky rozbitého obchodu…
Veľké železné dvere i okenice úzkeho výkladu bývavali po celé dni otvorené. Tie druhé, sklenené, zakaždým čo vošiel i vyšiel zákazník, buchli do mosadzného zvončeka nad zárubňou. Ihneď zazvonkal. Hlučná, ale už na prvý pohľad vzhľadná pokladňa - bol to veruže majster, čo ju tak vyparádil - neustále cinkala svoju korunkovú, ba častejšie halierovú melódiu. Potom nepríjemne zhrkotala a na ten hrmot vzápätí vyletela nemotorná priehradka s drobnými. Nádherná, ba priam jedinečná, svojrázna nálada krámu, preplneného každodennými potrebami a drobnosťami, daromnicami, ktoré určite potešia.
Frau Eva Raubner prišla o maličký a celému okoliu dôverne známy obchod s cvernami, gombíkmi, pamokmi, stužkami, lacnými kartúnkami i fajnovými kašmírovými šatkami neopakovateľných pestrofarebných vzorov, predkreslenými obrázkami a s kadečím možným i nemožným. Maličký krámik s gobelínmi, ktoré ešte ku tomu všetkému vytváral sám jej milovaný Jákob, sa poroztrácal, vytratil. Z ich rodinného raja nezostalo vonkoncom nič. Rozbíjali všetko, čo sa rozbiť dalo. Z úhľadných regálikov a desiatok priečinkov s porcelánovými bielymi úchytkami a mosadznými vizitkami, ktoré oznamovali čo sa kde nachádza, sa namiesto zlata, striebra a iných očakávaných, alebo aspoň predpokladaných, a naostatok aj vyhľadávaných pokladov sypali gombičky, sponky, háčiky, cverničky a hodvábiky, ktoré bez záujmu všetkých tých nevolaných končili v pestrofarebnom smetisku, ktoré sa kopilo z iných zničených drobností malého obchodu s galantérnym tovarom. Stužky, šnúrky a šnúročky, pentličky..., áno, tie čo s takou láskou a radosťou donedávna zvykli kupovať, sa v celých metroch chlpili na špinavej zemi. A povešané gobelíny? Ani nad hotovými, ba ani nad snehobielymi, ešte len slabučko predkreslenými obrázkami, sa nikto z nich nezmiloval. Ba ani len ten najkrajší, najmilovanejší, hoci i nedokončený gobelín s pestrofarebnými šípovými ružami nešetrili. Udupaný zablatenými, zahnojenými bagančami váľal sa bez povšimnutia v blízkosti zvyškov pultu na mastnej olejovej dlážke.
Kone ťahali voz a na ňom zopár krámov. V batohoch periny a šatstvo, medzi nimi usalašeného malého Johana a na kozlíku vedľa kočiša celé svoje imanie odovzdane sprevádzala frau Eva Raubner. Mladá židovka, ktorá sa ani nie tak dávno bola vydala za milovaného Jákoba. On od Katovíc, ona od Viedne. Tak sa stalo, či tak sa malo stať, že sa usadili v celkom cudzom, ale útulne malom mestečku na severe krajiny.
Cesta dávala tušiť, že bude zdĺhavá. A aj bola. Ale aj v tom zlom radno bolo hľadať omrvinku dobra. S pokorou pozerať na údel, ktorý sa už zvrátiť nedá. Hrbolce, prach, i podskakujúce kolesá voza otriasali síce telom, ale zároveň z hlavy, a aj duše, vyháňali nahromadené príkorie, ktoré mala vystriedať skutočnosť, o dobro ktorej sa bolo treba postarať.
Zakrivená hradská obiehala kvitnúcu lúku, ktorá sa priam nadýmala nad zaprášenou hradskou a škriabala sa vo veľkom brehu ku nebu. Nespočetné množstvo kvetov a zdravá hustá tráva už dávno zrelá na júnovú kosbu akoby presviedčali: dosť! Ďalej sa ísť nedá. Steblá sa totiž dotýkali oblohy. Na obzore nebolo ničoho. Len letné nebo s popretŕhanými oblakmi a nespočetné množstvo rozkolísanej zelene. Ešteže takýto obraz trval iba niekoľko desiatok metrov.
Kone vtiahli do poslednej zákruty. Asi zacítili cieľ, lebo pridali do kroku. S celým nákladom veľmi ľahko prebehli po drevenom mostíku. Dunenie konských kopýt ponad žblnkotavú vodu Evu Raubner celkom prebralo. Hlavu dvíhať nemusela. Ešte stále sedela vzpriamená, stačilo zodvihnúť pohľad a zaostriť zrak.
„Hobgard,“ zašepkala. V stiahnutom vyschnutom hrdle zabolelo.
Dedina ako mnohé iné. Sever krajiny, samá hora, iba širokou dolinou sa predierala rieka, ktorá dokázala nielen pohroziť, ale i ublížiť. Za stáročia, veruže, mnohokrát. Tu bol svet niekoľkých stovák domácich, ktorí práve teraz - písal sa rok tisíc deväťsto devätnásť - oplakávali svojich, čo sa z frontov nie a nie vrátiť. Úplne jedno, z ktorého - talianskeho, či ruského. Tí doma, ktorí ostali, smútili. Nič iné im nezostalo, len sa prebiť časmi, ktoré na krajinu práve doliehali.
V Hobgarde mysleli, diškurovali, spievali, plakali i tešili sa vo svojskej reči, ktorú dokonale poznali iba domáci. Hobgard bol nemecký.
„Tamto hore na kopci je kostol, aj fara, naprostred dediny, ako rastú tie obrovské lipy, pod nimi, pod alejou - škola. A tuto je krčma a konzum...,“ placho oznámil Hanzi. Toľko slov a naraz...?! Nevypovedal, veruže, po celú dlhú cestu z mesta. Len čo pocítil blízkosť dôverne známych miest, ostal akoby trúfalejším.
Voz prekvapivo vhrkotal do jedinečne tônistého zeleného tunela. Čo bolo dookola živé, neuveriteľne rástlo, kvitlo, mohutnelo. Až tak, že stromy a kríky z oboch strán cesty vliezli si ponad ňu do korún. Celá tá nádhera sa spojila do takmer nepriesvitnej zelenej záplavy, ktorá na dlhom kuse cestu dočista prekryla. Nebolo vidieť nič, najmä nie nebo. O slnku ani nehovoriac. Tomu sa aj tak v ten deň svietiť nechcelo.
Na konci neobyčajnej zelenej jaskyne sa zreteľne črtali prvé domy. Hneď pri treťom Hanzi zatiahol liacami, a po ráznom „ hó – ha!“ kone zastali.
Dedina sa dá vyviesť z miery všeličím, najmä pletkami. Novine otvoria dvere ešte je len na priedomí. O vážnych veciach mrmlú kútikom úst. Aj to najradšej pri petrolejkách. A keď si, nedajbože, s novotou nevedia rady, skončia so zopätými rukami, k nebu vyvrátenými očami a hlbokými povzdychmi.
Voľačo viac ako tri desiatky domov, každý jeden dvor, podľa nepísaných pravidiel, ústil do krivolakej ulice, ktorá ako bez rozumu sprevádzala kľukatý potok plný husí, kačiek a usopleného drobizgu. Naprostriedku dedinský konzum, vyššie škola. Na miernom návrší a na konci naozaj malebnej aleje robustná stavba kostola s nahrbenou farou.
Život v každej dedine zaručene tíchne na jednom jedinom mieste: za vysokým kamenným múrom a mohutnou bránou. Cintorín nemôže susediť s ničím iným, len s múrmi kostola a tajomnou horou. Tá v každej dobe vyvoláva rešpekt pred silami, ktoré predsa len človeku chýbajú.
Dom „frojlain“ Ester bol už na prvý pohľad inakší ako ostatné. Podlhovasté priečelie malo tri okná a hádam ešte dve z dlhého krídla smerujúceho pozdĺž celého dvora. Za tie mesiace osamotená usadlosť poriadne zarástla hustou a pravdaže už aj neudržiavanou trávou.
Na miestne pomery bola celá stavba príliš rozľahlá. Dom bol z kameňa, pokrytý zachovalým eternitom. Ani oplotenie nemalo nič spoločné s ostatnými vidieckymi obydliami. Železný kovaný plot s ťažkou bránkou nebol iba zárukou bezpečnosti, ale pohľad naň vyvolával údiv, i obdiv nad majstrovstvom s akým bol kedysi, iste veľmi dávno zhotovený. Aj by sa zdalo, že bránkou nepohýnal načisto nikto, ale pravý opak bol pravdou. Jediná obyvateľka tohto domu - na obyčajnú, ničím nie výnimočnú dedinu, až prepychového sídla - sa o svoj majetok vzorne starala. Pokiaľ len bola na žive. A to bola už vyše sedemdesiat rokov. Vždy našla spôsob i prostriedky na to, aby starostlivosť o dom, dvor, záhradu niekomu zverila. Nepreslávila sa síce štedrosťou, ale miestnym sedliakom aj takýto zriedkavý zdroj zárobku bol veľkou vzácnosťou.
Chodník smerujúci od zaprášenej hradskej až po neveľkú dreváreň bol vykladaný pieskovcom. Zvŕtal sa, zatáčal okolo celého domu. Za tie roky, prejdúc cez cifrovanú železnú bránu, po ňom prešlo veľa párov nôh: bosých, v krpcoch, kapcoch i čižmách. Domáci, ale aj kadekto z okolia, či úplne neznámi návštevníci neboli žiadnou výnimočnosťou. Bez vývesných štítov, alebo iného označenia, všetci naširoko naďaleko vedeli, že „frojlain“ Ester poradí a aj poslúži. Mastičky, prášky, bylinky, sirupy a naozajstné osvedčené receptúry. Ba či naozaj niekoho vyliečili…?! Kto dá odpoveď? Už ani ona nie.
„Frojlain“ Ester, mohutná žena hranatých tvarov, s vlasmi ako žúžoľ, úzkostlivo schovávanými pod bielou šatkou z jemného šifónu, v dlhej vlnenej sukni tmavobelasej farby a v čiernom kamizole, prísne pozapínanom striebornými cifrovanými gombičkami až po samý krk, prepásaná zásterou z glotu, vždy, i po dome, poobúvaná vo fajnových poltopánkach z mäkučkej kože..., na konci zimy zomrela. Nik na svete ani len netušil aká nemoc postihla práve ju. Do neďalekého mestečka síce prichádzala viackrát do roka, ale u Jákoba, syna svojho dávno nebohého brata, sa zastavila iba zriedkakedy.
„Tante Ester?! Vystačí si sama. Nikdy nikoho nepotrebovala.“ Tvrdil Jákob Raubner s úsmevom, a zakaždým posmešne dodal:
„A ak už predsa len vošla do spolkov so seberovným, na ňu viac ako na iných platilo: dvaja židia, tri názory..!“ Tajuplne, či skôr lišiacky sa pochechtával, ale ani raz toho viacej nenarozprával. Ba hádam ani o nej veľa nevedel. A nakoniec, kto sa v nej vyznal? Kto o nej čo vedel?! Že tiež prišla odkiaľsi od Katovíc, že vo veľkom dome, ktorý dávno, pradávno kúpila istotne od iného žida, nikdy s nikým nežila, že z dediny z času na čas potichu odchádzala a ešte potichšie sa vracala. Že ju navštevovali jej rovní, ktorí práve tak ako ona, mali svoje obchody. No, a napokon ešte tie húfy, čo do jej pomoci vkladali svoju často poslednú nádej.
Po Esterinej smrti dom zostal opustený. Nevolaný gazda, krivý Hanzi, miestna mĺkva figúrka, na ktorej sa príroda hádam už od jeho samého splodenia iba pomstila, dôkladne pozatváral okná i okenice, dvoje vchodových dverí a v prostote jemu vlastnej, kľúče odniesol na faru. O viac sa nestaral. Nebolo o čo.
Ibaže je pravdou, že u Hanziho dala sa predvídať akási spolupatričnosť práve ku domu tante Ester. Ani nie tak v jeho myslení, lebo ťažko povedať, do akej miery možno hovoriť o paholkovom hlbšom premýšľaní, skôr v súvislosti s jeho cítením, a to mohlo mať úplne inakší rozmer.
Skrátka, svoju starostlivosť o príbytok zosnulej zobral ako samozrejmosť. Nevravne, zamĺknuto jej bol na pomoci za živa, a jej smrťou sa vo vzťahu k nej predsa nič nezmenilo. A naopak? Živá tante Ester ho nevyplácala veru ničím, a mŕtva? Už ani tak nie.
Až teraz, po takmer polroku, dostal rozkaz:
„Hanzi, zapriahaj! Pôjdeš do mesta a privezieš vdovu s chlapcom. Vdovu po Jákobovi Raubnerovi. So všetkým čo má, lepšie povedané - nemá toho veľa. Vraj iba pár kusov nábytku a zvyšky domácnosti. V meste sa rabovalo. Zopár židovských krámikov, medzi inými aj Raubnerovu galantérku.“
Udalosť samozrejme že nezostala za múrmi mestečka. Nebola jedinou, a veruže ani poslednou. Jedni iba horeli spravodlivým hnevom, iní čušali netušiac, kde a aká je pravda.
„Bože milostivý, čo je to za dobu, keď…,“ farár Michal Stanko si zhlboka povzdychol a neprestal krútiť hlavou na znak absolútneho nepochopenia, úžasu i jemu príznačnému spravodlivému hnevu. Lebo farár Michal Stanko sa hneval iba spravodlivým hnevom.
„Daj na nich pozor! Ponáhľaj sa, aby ste prišli za dňa,“ dobromyseľne radil kňaz.
Paholok vtiahol hlavu medzi plecia a zahundral:
„Ako poviete, pán farár!“ Bol jún, brieždilo sa po štvrtej, ale všetko nasvedčovalo tomu, že práve v tento deň slnko páliť nebude.
„Nič to,“ pomyslel si Hanzi.
„Pod mrakom sa pôjde lepšie,“ a poslúchol. Skoro, veľmi skoro ráno, ešte takmer za tmy vyrazil.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































„Mamele, mamele, nespi! Spadneš…, bojím sa!“ Na krivolakej ceste voz podskočil a prebudil chlapca z driemot. Spoza matkinho chrbta sa mu zdalo, že síce vystretá, vzpriamená a predsa nebdie. „Hádam len nespí...?“ zahniezdil sa chlapec znepokojene.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-