V ten deň - na konci augusta - sa slnku svietiť nechcelo. Iba čo vyslalo denné svetlo, ktoré z povinnosti zalialo zobúdzajúcu sa dedinu, i cestu, po ktorej hrkotal voz. Na kozlíku sedel mlčanlivý pohonič a vedľa neho, bez pohybu malý Johan. Čušal, zrak zapichol na konské zadky, uši nefungovali a srdce trepalo...
Obzrel sa iba na konci dediny. Dom tante Ester a skľúčenú matku pred ním, pre nával sĺz vidieť nemohol. Iba tichučko zašepkal: mamele.
(Zazdalo sa mu, že sa rúca svet.)
Ťarbavý Viktor si Paula veľmi nevšímal. Každý si robil svoje: starý chlap sa babral v bahne, s ohľaduplnosťou voči chlapcovi nahadzoval na plechové taniere menšie „porcie“. A Paulo vláčil. Zadumaný, vo svojom nevydarenom svete hladu, únavy a nelásky, sa nadrapoval, aby ich vytrepal na plece, v lepšom prípade na hlavu, kde ich potom obomi rukami pridŕžal. Na pleci to bolo omnoho ťažšie. Vykrútený krk ho bolel a hlava akoby išla odfrngnúť. Ešteže ten kúpeľ nebol ďaleko. Pomedzi vláčenie chlapec odŕhal, až sa natoľko rozkašľal, že Viktor musel prerušiť svoju robotu.
„Raz ťa zadusí,“ krútil starý Viktor hlavou, obomi rukami opretý o drevenú žrď špeciálnej hlbokej naberačky.
Ukradomky ho sledoval. „Čo je to chlapčisko také doudierané a poškriabané. Akoby sa s niekým ruval...?“ špekuloval nad Paulom, ale iba v duchu.
Na nič sa ho nevypytoval, napokon načo?! S kým a prečo by sa Paulo bil? Veď po práci nevládze dôjsť ani domov. A keď sa už dovlečie, zvalí sa do špiny toho ich chatrného domova, a spí.
„Keby ma len chcelo! Už nevládzem. Všetko ma bolí. A robiť musím, lebo, čo by som jedol?“ pokorne a iba potichu zamrmlal Paulo. „Mamu som doma nevidel zo tri dni,“ dokončil.
„O tú sa ty neboj, tej sa darí dobre. Počul som ju, ako sa chichoce,“ rozhovoril sa Viktor, ale Paulo ho zastavil.
„Čoby sa chichotala..., je pekná, je veselá a hostia ju majú radi.“ Snažil sa o pýchu v hlase, napokon však dokončil cez záchvat kašľa.
„A že ťa ide zadusiť, to ju netrápi? Že sa morduješ? Že si hladný a otrhaný? To nie je smiešne, hanbiť by sa mala..., ech!“ Viktor hodil rukou a viac neprehovoril. Len s väčšou zlosťou ďobal do smradľavého bahna.
„Ešte poodnášam tamtie tri, a potom si oddýchnem. Alebo zabehnem ku Margite. Iste mi niečo odložila pod zub,“ ozval sa Paulo poza Viktorov chrbát, teraz už o poznanie veselšie.
Ešte stále boli pekné a aj teplučké letné dni. Všetko nasvedčovalo tomu, že letu ešte nie je koniec, lebo búrky z tepla bývali skoro na dennom poriadku. Blýskavica, hromové dunenie a husté lejaky - ani Viktorovi a už vôbec nie Paulovi, nevadili. Práve naopak. Schúlili sa pod svoj drevený prístrešok a bolo isté, že nezmoknú. Aspoň si oddýchli. Ak sa blýskalo a burácalo pridlho, Paulo i zdriemol. Viktor sa tomu iba nemo tešil. I keď nie navidomoči, predsa len mal súcit s nešťastným chudorľavým fafrnkom. Lebo Paulo dieťaťom ešte stále bol.
Zahrmelo. A poriadne. V hustých horách mračná dlho nevidieť. Iba sa zotmie. Aj teraz tak. Prvé kvapky dažďa zabubnovali na strechu otvorenej koliby. Už-už, že sa usadia na širokú lavicu – dobre im padne kúsok pokoja. Ibaže Paulovi nedalo, povedal si predsa:
„Ešte tie tri odnesiem a behom – i po daždi, za Margitou...“
Od hladu mal kŕče a vidina Margitinej hustej polievky robila zázraky. Bleskov a hrmavice sa on veru neobával. Nie jednu búrku prečkal pod stromami v lese, nie raz zmokol do nitky.
Hore, dole, hore, dole... pobehúval Paulo s naloženými taniermi. Ten jeho podivuhodný vzrast, ťarbavo, neohrabane pobiehajúca figúra vyvolávali aj úškrn, aj úžas, ale poväčšine ľútosť. I teraz tak: rýchlo vykonať robotu a ozlomkrky ku kuchyniam...
Tretí tanier bahna sa mu zdal najťažší. Mokrá, lepkavá a zapáchajúca masa sa v tmavej vytekajúcej vode prevaľovala nad jeho hlavou, zarovno s ťažkým knísavým krokom. Ale kráčal. Vo výhľade bol oddych.
Horúcim, dusným dňom, pomedzi nádheru kúpeľného lesoparku najskôr podivuhodne zahvižďalo. Vzápätí, ale iba na nepatrný okamih ohnivá žiara zaliala všetko navôkol. Sila hromového zvuku akoby rozpárala zem. Praskanie hrubého kmeňa, i ešte stále doznievajúce dunenie, nemalo páru.
Nič z toho netrvalo dlho. Okamih.
Viktor ani nevedel, ako sa ocitol v kúte prístrešku, lopata sa iba povaľovala na úplne opačnom konci, predsa len pozoruhodného priestranstva. Po Paulovi ani stopa.
„Kde to chlapčisko utekalo?! Akoby nemohol chvíľku počkať kým pominie búrka. Veď nám rachotí priamo nad hlavami,“ šomral si nahlas Viktor.
Zľakol sa. Jednako len, silám z neba hroziť, ba ani vysmievať sa, neradno.
„Alebo, žeby už bol v kuchyni...?“ nedalo mu.
Na cestičku nevidel a keď vystrčil hlavu, že pozrie poza roh, na zemi v tráve zbadal iba prázdny a akosi podivuhodne zošúverený plechový tanier. Už ho chytala zlosť, že „ kto to videl, takto nechať, ba zničiť,“ ale nestačil ani domyslieť. Ani nie pri plechu, ale tri, štyri metre ďalej, rovno pri kmeni rozčesnutého jedľového kmeňa v tráve i v machu nepohnute ležalo čosi hnedo-žlté..! Akoby schúlené ľudské, či len detské telo, z ktorého sa - ale len máličko – čmudilo bielo-belavým, odchádzajúcim dymom.
„To nie je dym. To je dušička. To je – pre živého Pána Boha - Paulova dodrúzganá, ubolená a vyhladovaná dušička...!“
Starého Viktora - ani nie na hanbu sveta, ale s nekonečnou, obrovskou ľútosťou nad spáleným ľudským mláďaťom – zalial prúd teplých sĺz. Nevládal myslieť, vládal konať. Z ich spoločnej širokej lavice zobral usedenú a aj zodratú barančiu kožu a s láskou ju kládol na bleskom spálené Paulovo tielko.
Dážď po chvíli ustal a spoza odchádzajúcich mrakov ešte vyšlo hrejúce slniečko. Na kúpeľnej dvorane bolo počuť ako sa opäť otvárajú pred búrkou zarigľované okná – a z diaľky sa niesla jemná melódia klavíra i svieži smiech zabávajúcich sa hostí.
Eduard Klimko, večný povozník panských spoločností, tentoraz odvážal ľahučký, ale o to smutnejší náklad. Do bielej plachty, ktorú ktovie odkiaľ schytila tučná Margita, zabalili scvrknuté a na nepoznanie zohavené Paulovo telo.
„Hanzi zhlobí drevenú truhličku, pán farár Michal Stanko ho pochová...“
Starý Viktor sedel na schodoch toho najostatnejšieho vchodu ku kuchyniam. Popolavý, zamazaný a udalosťou zdrvený. Tučná kuchárka Margita soplila do pokrčenej handričky a rožkom dlhej zástery si utierala slzy:
„Pripomeň Edkovi Klimkovi nech mu na veži zazvoní; aj umieračik, aj zvonenie do hrobu...,“ usedavo plakala, akoby práve prišla o svoje dieťa...
(DOKONČENIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}



































20. časť
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-