Frau Eva Raubner – žila ako žila. V nutných každodenných prácach, v nádeji chlapcovho návratu. Umieráčik z veže počula.
Farár Michal Stanko stál uprostred neveľkého hlúčika zarmútených: ešte stále akosi poblednutý Viktor, nekonečne užialená tučná kuchárka Margita, pri nej fňukajúca Karolína a dvaja, ktorí nemohli chýbať - Eduard Klimko a Hanzi. Posledná prichádzala Róza Talbert. Na vysokých opätkoch sa jej v nerovnej tráve cintorína vykračovalo veľmi ťažko. Strapatá, neupravená, na pleciach s čiernou háčkovanou, na mnohých miestach potrhanou šatkou, a v krvavočervených letných šatách (iné možno ani nemala) sa potácala od hrobu ku hrobu. Jednou rukou sa občas pridržala kamennej mohyly či kríža, v druhej stískala vetchú kytičku iba - akoby práve po ceste - odšklbnutých lúčnych kvetov. Keď sa priblížila, všetci máličko ustúpili. Ak by nie farára Michala Stanka, pri drevenej truhličke zostala takmer sama. Neprehovorila, neplakala, iba kvety z výšky odrazu rozsypala na zavreté veko truhly. Tie potom padali do otvorenej hlinenej jamy, aby tak vystlali večné lôžko jej nešťastného dieťaťa.
„Odpusť mi, Paulo!“ zašepkala tichučko a po tvári jej začali stekať prúdy slaných teplých sĺz.
Stála. Vystretá ako svieca, mladá, pekná... Už sama.
Ani sa len nepohla; ani vtedy nie, keď ľahučkú truhličku spustili do čerstvého hrobu. Ani keď ho farár Michal Stanko požehnával a prežehnával, ani keď Hanzi s Viktorom šmarili prvú lopatu ťažkej mokrej hliny.
Ťažká železná brána nepríjemne vrzla. Neviditeľným tlakom, ktorý prichádzal z vonkajšieho sveta, sa kus po kuse otvárala a čoraz viac škripotala. V istej polohe zastala a zároveň stíchla. Cez jedno odchýlené krídlo kovových vrát, do cintorína nazrela žena. Od hlavy po päty zahalená do smútku. Na hlave - iba tak, ľahučko, prehodený čierny šifónový šál. Len, len že sa jej neskĺzol na plecia. V rukách, na hrudi pevne stískala hlinený črep, z ktorého zreteľne vytŕčal, ba až ju na tvári šteklil a utešene, osobite rozvoniaval, Johanov milený rozmarín.
Sotvaže zbadala vykopaný hrob, nad jamou položenú neveľkú truhličku, i nepočetnú skupinku tých, ktorí obstáli priehlbeň, zastala. Bližšie sa neopovážila. V duchu bola rada, že si ju nikto nevšímal. Patrí medzi nich...? – znova tá istá otázka. Kládla si ju už od božieho rána. Potom, predsa sa len vychystala.
Popoludňajšie slnko jej celkom zaslepilo zrak. Vystavila mu tvár a tuho zavrela vlhké, ba až mokré, mokvajúce viečka. Vo vedomí, cítení i vo zvyšku triezveho rozmýšľania sa odrazu vynorili obrázky, ktoré jej pomaly, pomaličky, pekne rad radom opakovali udalosti nielen posledných dní a týždňov.
Keď sa spamätala, pri hrobe nestál nikto. Teda okrem nepohnuto stojacej Rózy Talbert. Tá sa odrazu zohla a s hlavou vtiahnutou medzi plecia, akoby ju pritlačili všetky hriechy sveta, hladila čerstvo nakopenú zem. Potom pozvoľna vstávala, vrchnou časťou predlaktia utrela nos i kotúľajúcu sa slzu a na mieste sa zvrtla. Že sa poberie z cintorína.
Frau Evu Raubner zbadala okamžite. Ako na povel sa vystrela a veľmi rázne vykročila tým smerom ako stála žena s rozmarínom v náručí. Nebolo treba veľa krokov a už si boli nablízku. V miernom, naozaj len nenápadnom kopčeku Róza Talbert stála o niečo vyššie ako zhruba rovnako stará židovka. Tá síce strach nepocítila, a predsa, ani čo by vrástla do zeme. Nemohla sa pohnúť ani len krôčikom, nieto sa jej vyhnúť. A ani nestačila. Róza Talbert, už bez náznaku smútku, či predchádzajúcej pokory, zastala Eve Raubner tvárou tvár. Čiernu háčkovanú šatku akoby náročky spustila z pliec, a tá - zrejme už nepotrebná - odkvicla do vysokej trávy. Mladá žena v ohnivo červených šatách si to ani len nevšimla. Ostrý pohľad zabodla do židovkinej tváre, pekné veľké zeleno-hnedé oči lišiacky prižmúrila a z krvavo červených pier jej opovržlivo, ba až posmešne, ale hlasito vyletelo:
„Jude! Jude Mutter...! Mamele!“ A s hnusom vo vzhľadnej tvári si odpľula. Potom so zdvihnutou bradou, ba až pyšne odišla.
Frau Eva Raubner doslova odstavila všetky zmysly. Akoby chcela prerušiť zlý sen, ktorý bol natoľko zreteľný, že sa mu nedalo neuveriť. Zhlboka sa nadýchla a keď zistila, že medzi večne spiacimi už len telesnými schránkami je úplne sama, vykročila ku miestu, ktoré nešťastníkovi Paulovi zaručí večný odpočinok, pokoj i neohrozené útočisko. Chvíľočku postála, aby si vo vedomí ešte raz a naposledy vybavila živého Paula. Potom bez veľkej námahy z hlineného črepu vyklopila rastlinku i s jej, čiernou zemou chránenými, korienkami. Poslednýkrát si privoňala – nosom i tvárou vošla medzi jemné zeleno-sivé, akoby zamatové konáriky, či iba kostrnky a silno potiahla arómu do seba. Chcela si ju pamätať naveky. Nato Johanov rozmarín zasadila do kyprej čerstvej zeme práve navŕšeného hrobu.
„Hádam ťa len dáždiky polejú...?!“ pohladila rozochvené voňavé vetvičky.
Namiesto epilógu
Cintorín akoby čakal, že sa starec vráti. Ťažká železná brána bola pootvorená a hrobový pokoj sa vyrušovať nedal. Ani letným, už večerným vetríkom.
Starý Johan bol jedinou živou dušou, ktorá vošla. Už nehľadal, nepátral. Najkratšou cestičkou prišiel ku kamennému pomníku s nápisom: Tu v Kristu Pánu odpočíva Michal Stanko, farár... Najradšej by tam bol dopísal všetko, všetko čo o ňom vedel, na čo sa nedalo ani po desaťročiach zabudnúť: že im pomáhal, že pre neho nikdy nebol verfluchter Jude , že ich ochraňoval, a aj ochránil, že... naozaj: alles wird in Ordnung sein.
Že sa vtedy všetko na dobré obrátilo. (Ale iba vtedy!)
Strčil veľké žilnaté dlane do bielych parádnych nohavíc, ktoré vďaka neobyčajnému putovaniu úplne stratili na svojej fajnovosti. Keď ich vytiahol, v zavretých dlaniach niečo držal...
„... zostal synom Starého testamentu, zostal som židom, a tí na hroby kvety nenosia. Iba kamienky.“ A na kamenný štít náhrobku položil dva neveľké kamienky, ktoré bol zodvihol v dedine. Práve pred domom tante Ester.
„Odo mňa - Johana. A od mojej drahej mamele,“ povedal to tak nahlas, že posledné slabiky sa v jemnučkej ozvene odrazili od starého kamenného múra.
„Mamele..., mamele...“ – doznelo v nenávratne.
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































21. časť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-