Ťažká železná brána nepríjemne vrzla. Neviditeľným tlakom, ktorý prichádzal z vonkajšieho sveta, sa kus po kuse otvárala a čoraz viac škripotala. V istej polohe zastala a zároveň stíchla. Cez jedno odchýlené krídlo kovových vrát,  do cintorína nazrela žena. Od hlavy po päty zahalená do smútku. Na hlave -  iba tak, ľahučko, prehodený čierny šifónový šál. Len, len že sa jej neskĺzol na plecia. V rukách, na hrudi pevne stískala hlinený črep, z ktorého zreteľne vytŕčal, ba až ju na tvári šteklil a utešene, osobite rozvoniaval, Johanov milený rozmarín.
       Sotvaže zbadala vykopaný hrob, nad jamou položenú neveľkú truhličku, i nepočetnú skupinku tých, ktorí obstáli priehlbeň, zastala. Bližšie sa neopovážila. V duchu bola rada, že si ju nikto nevšímal. Patrí medzi nich...? – znova tá istá otázka. Kládla si ju už od božieho rána. Potom, predsa sa len vychystala.       
       Popoludňajšie slnko jej celkom zaslepilo zrak. Vystavila mu tvár a tuho zavrela vlhké, ba až mokré, mokvajúce  viečka. Vo vedomí, cítení i vo zvyšku triezveho rozmýšľania  sa odrazu vynorili obrázky, ktoré jej pomaly, pomaličky, pekne rad radom opakovali udalosti nielen posledných dní a týždňov.
       Keď sa spamätala, pri hrobe nestál nikto. Teda okrem nepohnuto stojacej Rózy Talbert. Tá sa odrazu zohla a s hlavou vtiahnutou medzi plecia, akoby ju pritlačili všetky hriechy sveta, hladila čerstvo nakopenú zem. Potom pozvoľna vstávala, vrchnou časťou predlaktia  utrela nos i kotúľajúcu sa slzu a na mieste sa zvrtla. Že sa poberie z cintorína.
       Frau Evu Raubner zbadala okamžite. Ako na povel sa vystrela a veľmi rázne vykročila tým smerom ako stála žena s rozmarínom v náručí. Nebolo treba veľa krokov a už si boli nablízku. V miernom, naozaj len nenápadnom kopčeku Róza Talbert stála o niečo vyššie ako zhruba rovnako stará židovka. Tá síce strach nepocítila, a predsa, ani čo by vrástla do zeme. Nemohla sa pohnúť ani len krôčikom, nieto sa jej vyhnúť. A ani nestačila. Róza Talbert, už bez náznaku smútku, či predchádzajúcej pokory, zastala Eve Raubner tvárou tvár. Čiernu háčkovanú šatku akoby náročky spustila z pliec, a tá - zrejme už nepotrebná - odkvicla do vysokej trávy. Mladá žena v ohnivo červených šatách si to ani len nevšimla. Ostrý pohľad zabodla do židovkinej tváre, pekné veľké zeleno-hnedé oči lišiacky prižmúrila a z krvavo červených pier jej opovržlivo, ba až posmešne, ale  hlasito vyletelo:
       „Jude! Jude Mutter...! Mamele!“ A s hnusom vo vzhľadnej tvári si odpľula. Potom so zdvihnutou bradou, ba až pyšne odišla.
       Frau Eva Raubner doslova odstavila všetky zmysly. Akoby chcela prerušiť zlý sen, ktorý bol natoľko zreteľný, že sa mu nedalo neuveriť. Zhlboka sa nadýchla a keď zistila, že medzi večne spiacimi už len telesnými schránkami je úplne sama, vykročila ku miestu, ktoré nešťastníkovi Paulovi zaručí večný odpočinok, pokoj i neohrozené útočisko. Chvíľočku postála, aby si vo vedomí ešte raz a naposledy vybavila živého Paula. Potom bez veľkej námahy  z hlineného črepu vyklopila rastlinku i s jej, čiernou zemou chránenými, korienkami. Poslednýkrát si privoňala – nosom i tvárou vošla medzi jemné zeleno-sivé, akoby zamatové konáriky, či iba  kostrnky a silno potiahla arómu do seba. Chcela si ju pamätať naveky. Nato Johanov rozmarín zasadila do kyprej čerstvej zeme práve  navŕšeného hrobu.
       „Hádam ťa len dáždiky polejú...?!“ pohladila rozochvené voňavé vetvičky. 

Namiesto epilógu 

       Cintorín akoby čakal, že sa starec vráti. Ťažká železná brána bola pootvorená a hrobový pokoj sa vyrušovať nedal. Ani letným, už večerným vetríkom.
       Starý Johan bol jedinou živou dušou, ktorá vošla. Už nehľadal, nepátral. Najkratšou cestičkou prišiel ku kamennému pomníku s nápisom: Tu v Kristu Pánu odpočíva Michal Stanko, farár... Najradšej by tam bol dopísal všetko, všetko čo o ňom vedel, na čo sa nedalo ani po desaťročiach zabudnúť: že im pomáhal, že pre neho nikdy nebol verfluchter Jude , že ich ochraňoval, a aj ochránil, že... naozaj: alles wird in Ordnung sein.
       Že sa vtedy všetko na dobré obrátilo. (Ale iba vtedy!)
       Strčil veľké žilnaté dlane do bielych parádnych nohavíc, ktoré vďaka neobyčajnému putovaniu úplne stratili na svojej fajnovosti. Keď ich vytiahol, v zavretých dlaniach niečo držal... 
       „... zostal synom Starého testamentu, zostal som židom, a tí na hroby kvety nenosia. Iba kamienky.“ A na kamenný štít náhrobku položil dva neveľké kamienky, ktoré bol zodvihol v dedine. Práve pred domom tante Ester.
       „Odo mňa - Johana. A od mojej drahej mamele,“ povedal to tak nahlas, že posledné slabiky sa v jemnučkej ozvene odrazili od starého kamenného múra.
       „Mamele..., mamele...“ – doznelo v nenávratne.

Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}