Frau Eva Raubner – žila ako žila. V nutných každodenných prácach, v nádeji chlapcovho návratu. Umieráčik z veže počula.
Farár Michal Stanko stál uprostred neveľkého hlúčika zarmútených: ešte stále akosi poblednutý Viktor, nekonečne užialená tučná kuchárka Margita, pri nej fňukajúca Karolína a dvaja, ktorí nemohli chýbať - Eduard Klimko a Hanzi. Posledná prichádzala Róza Talbert. Na vysokých opätkoch sa jej v nerovnej tráve cintorína vykračovalo veľmi ťažko. Strapatá, neupravená, na pleciach s čiernou háčkovanou, na mnohých miestach potrhanou šatkou, a v krvavočervených letných šatách (iné možno ani nemala) sa potácala od hrobu ku hrobu. Jednou rukou sa občas pridržala kamennej mohyly či kríža, v druhej stískala vetchú kytičku iba - akoby práve po ceste - odšklbnutých lúčnych kvetov. Keď sa priblížila, všetci máličko ustúpili. Ak by nie farára Michala Stanka, pri drevenej truhličke zostala takmer sama. Neprehovorila, neplakala, iba kvety z výšky odrazu rozsypala na zavreté veko truhly. Tie potom padali do otvorenej hlinenej jamy, aby tak vystlali večné lôžko jej nešťastného dieťaťa.
„Odpusť mi, Paulo!“ zašepkala tichučko a po tvári jej začali stekať prúdy slaných teplých sĺz.
Stála. Vystretá ako svieca, mladá, pekná... Už sama.
Ani sa len nepohla; ani vtedy nie, keď ľahučkú truhličku spustili do čerstvého hrobu. Ani keď ho farár Michal Stanko požehnával a prežehnával, ani keď Hanzi s Viktorom šmarili prvú lopatu ťažkej mokrej hliny.
Ťažká železná brána nepríjemne vrzla. Neviditeľným tlakom, ktorý prichádzal z vonkajšieho sveta, sa kus po kuse otvárala a čoraz viac škripotala. V istej polohe zastala a zároveň stíchla. Cez jedno odchýlené krídlo kovových vrát, do cintorína nazrela žena. Od hlavy po päty zahalená do smútku. Na hlave - iba tak, ľahučko, prehodený čierny šifónový šál. Len, len že sa jej neskĺzol na plecia. V rukách, na hrudi pevne stískala hlinený črep, z ktorého zreteľne vytŕčal, ba až ju na tvári šteklil a utešene, osobite rozvoniaval, Johanov milený rozmarín.
Sotvaže zbadala vykopaný hrob, nad jamou položenú neveľkú truhličku, i nepočetnú skupinku tých, ktorí obstáli priehlbeň, zastala. Bližšie sa neopovážila. V duchu bola rada, že si ju nikto nevšímal. Patrí medzi nich...? – znova tá istá otázka. Kládla si ju už od božieho rána. Potom, predsa sa len vychystala.
Popoludňajšie slnko jej celkom zaslepilo zrak. Vystavila mu tvár a tuho zavrela vlhké, ba až mokré, mokvajúce viečka. Vo vedomí, cítení i vo zvyšku triezveho rozmýšľania sa odrazu vynorili obrázky, ktoré jej pomaly, pomaličky, pekne rad radom opakovali udalosti nielen posledných dní a týždňov.
Keď sa spamätala, pri hrobe nestál nikto. Teda okrem nepohnuto stojacej Rózy Talbert. Tá sa odrazu zohla a s hlavou vtiahnutou medzi plecia, akoby ju pritlačili všetky hriechy sveta, hladila čerstvo nakopenú zem. Potom pozvoľna vstávala, vrchnou časťou predlaktia utrela nos i kotúľajúcu sa slzu a na mieste sa zvrtla. Že sa poberie z cintorína.
Frau Evu Raubner zbadala okamžite. Ako na povel sa vystrela a veľmi rázne vykročila tým smerom ako stála žena s rozmarínom v náručí. Nebolo treba veľa krokov a už si boli nablízku. V miernom, naozaj len nenápadnom kopčeku Róza Talbert stála o niečo vyššie ako zhruba rovnako stará židovka. Tá síce strach nepocítila, a predsa, ani čo by vrástla do zeme. Nemohla sa pohnúť ani len krôčikom, nieto sa jej vyhnúť. A ani nestačila. Róza Talbert, už bez náznaku smútku, či predchádzajúcej pokory, zastala Eve Raubner tvárou tvár. Čiernu háčkovanú šatku akoby náročky spustila z pliec, a tá - zrejme už nepotrebná - odkvicla do vysokej trávy. Mladá žena v ohnivo červených šatách si to ani len nevšimla. Ostrý pohľad zabodla do židovkinej tváre, pekné veľké zeleno-hnedé oči lišiacky prižmúrila a z krvavo červených pier jej opovržlivo, ba až posmešne, ale hlasito vyletelo:
„Jude! Jude Mutter...! Mamele!“ A s hnusom vo vzhľadnej tvári si odpľula. Potom so zdvihnutou bradou, ba až pyšne odišla.
Frau Eva Raubner doslova odstavila všetky zmysly. Akoby chcela prerušiť zlý sen, ktorý bol natoľko zreteľný, že sa mu nedalo neuveriť. Zhlboka sa nadýchla a keď zistila, že medzi večne spiacimi už len telesnými schránkami je úplne sama, vykročila ku miestu, ktoré nešťastníkovi Paulovi zaručí večný odpočinok, pokoj i neohrozené útočisko. Chvíľočku postála, aby si vo vedomí ešte raz a naposledy vybavila živého Paula. Potom bez veľkej námahy z hlineného črepu vyklopila rastlinku i s jej, čiernou zemou chránenými, korienkami. Poslednýkrát si privoňala – nosom i tvárou vošla medzi jemné zeleno-sivé, akoby zamatové konáriky, či iba kostrnky a silno potiahla arómu do seba. Chcela si ju pamätať naveky. Nato Johanov rozmarín zasadila do kyprej čerstvej zeme práve navŕšeného hrobu.
„Hádam ťa len dáždiky polejú...?!“ pohladila rozochvené voňavé vetvičky.
Namiesto epilógu
Cintorín akoby čakal, že sa starec vráti. Ťažká železná brána bola pootvorená a hrobový pokoj sa vyrušovať nedal. Ani letným, už večerným vetríkom.
Starý Johan bol jedinou živou dušou, ktorá vošla. Už nehľadal, nepátral. Najkratšou cestičkou prišiel ku kamennému pomníku s nápisom: Tu v Kristu Pánu odpočíva Michal Stanko, farár... Najradšej by tam bol dopísal všetko, všetko čo o ňom vedel, na čo sa nedalo ani po desaťročiach zabudnúť: že im pomáhal, že pre neho nikdy nebol verfluchter Jude , že ich ochraňoval, a aj ochránil, že... naozaj: alles wird in Ordnung sein.
Že sa vtedy všetko na dobré obrátilo. (Ale iba vtedy!)
Strčil veľké žilnaté dlane do bielych parádnych nohavíc, ktoré vďaka neobyčajnému putovaniu úplne stratili na svojej fajnovosti. Keď ich vytiahol, v zavretých dlaniach niečo držal...
„... zostal synom Starého testamentu, zostal som židom, a tí na hroby kvety nenosia. Iba kamienky.“ A na kamenný štít náhrobku položil dva neveľké kamienky, ktoré bol zodvihol v dedine. Práve pred domom tante Ester.
„Odo mňa - Johana. A od mojej drahej mamele,“ povedal to tak nahlas, že posledné slabiky sa v jemnučkej ozvene odrazili od starého kamenného múra.
„Mamele..., mamele...“ – doznelo v nenávratne.
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
































21. časť
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).