Frau Eva Raubner – žila ako žila. V nutných každodenných prácach, v nádeji chlapcovho návratu. Umieráčik z veže počula.
Farár Michal Stanko stál uprostred neveľkého hlúčika zarmútených: ešte stále akosi poblednutý Viktor, nekonečne užialená tučná kuchárka Margita, pri nej fňukajúca Karolína a dvaja, ktorí nemohli chýbať - Eduard Klimko a Hanzi. Posledná prichádzala Róza Talbert. Na vysokých opätkoch sa jej v nerovnej tráve cintorína vykračovalo veľmi ťažko. Strapatá, neupravená, na pleciach s čiernou háčkovanou, na mnohých miestach potrhanou šatkou, a v krvavočervených letných šatách (iné možno ani nemala) sa potácala od hrobu ku hrobu. Jednou rukou sa občas pridržala kamennej mohyly či kríža, v druhej stískala vetchú kytičku iba - akoby práve po ceste - odšklbnutých lúčnych kvetov. Keď sa priblížila, všetci máličko ustúpili. Ak by nie farára Michala Stanka, pri drevenej truhličke zostala takmer sama. Neprehovorila, neplakala, iba kvety z výšky odrazu rozsypala na zavreté veko truhly. Tie potom padali do otvorenej hlinenej jamy, aby tak vystlali večné lôžko jej nešťastného dieťaťa.
„Odpusť mi, Paulo!“ zašepkala tichučko a po tvári jej začali stekať prúdy slaných teplých sĺz.
Stála. Vystretá ako svieca, mladá, pekná... Už sama.
Ani sa len nepohla; ani vtedy nie, keď ľahučkú truhličku spustili do čerstvého hrobu. Ani keď ho farár Michal Stanko požehnával a prežehnával, ani keď Hanzi s Viktorom šmarili prvú lopatu ťažkej mokrej hliny.
Ťažká železná brána nepríjemne vrzla. Neviditeľným tlakom, ktorý prichádzal z vonkajšieho sveta, sa kus po kuse otvárala a čoraz viac škripotala. V istej polohe zastala a zároveň stíchla. Cez jedno odchýlené krídlo kovových vrát, do cintorína nazrela žena. Od hlavy po päty zahalená do smútku. Na hlave - iba tak, ľahučko, prehodený čierny šifónový šál. Len, len že sa jej neskĺzol na plecia. V rukách, na hrudi pevne stískala hlinený črep, z ktorého zreteľne vytŕčal, ba až ju na tvári šteklil a utešene, osobite rozvoniaval, Johanov milený rozmarín.
Sotvaže zbadala vykopaný hrob, nad jamou položenú neveľkú truhličku, i nepočetnú skupinku tých, ktorí obstáli priehlbeň, zastala. Bližšie sa neopovážila. V duchu bola rada, že si ju nikto nevšímal. Patrí medzi nich...? – znova tá istá otázka. Kládla si ju už od božieho rána. Potom, predsa sa len vychystala.
Popoludňajšie slnko jej celkom zaslepilo zrak. Vystavila mu tvár a tuho zavrela vlhké, ba až mokré, mokvajúce viečka. Vo vedomí, cítení i vo zvyšku triezveho rozmýšľania sa odrazu vynorili obrázky, ktoré jej pomaly, pomaličky, pekne rad radom opakovali udalosti nielen posledných dní a týždňov.
Keď sa spamätala, pri hrobe nestál nikto. Teda okrem nepohnuto stojacej Rózy Talbert. Tá sa odrazu zohla a s hlavou vtiahnutou medzi plecia, akoby ju pritlačili všetky hriechy sveta, hladila čerstvo nakopenú zem. Potom pozvoľna vstávala, vrchnou časťou predlaktia utrela nos i kotúľajúcu sa slzu a na mieste sa zvrtla. Že sa poberie z cintorína.
Frau Evu Raubner zbadala okamžite. Ako na povel sa vystrela a veľmi rázne vykročila tým smerom ako stála žena s rozmarínom v náručí. Nebolo treba veľa krokov a už si boli nablízku. V miernom, naozaj len nenápadnom kopčeku Róza Talbert stála o niečo vyššie ako zhruba rovnako stará židovka. Tá síce strach nepocítila, a predsa, ani čo by vrástla do zeme. Nemohla sa pohnúť ani len krôčikom, nieto sa jej vyhnúť. A ani nestačila. Róza Talbert, už bez náznaku smútku, či predchádzajúcej pokory, zastala Eve Raubner tvárou tvár. Čiernu háčkovanú šatku akoby náročky spustila z pliec, a tá - zrejme už nepotrebná - odkvicla do vysokej trávy. Mladá žena v ohnivo červených šatách si to ani len nevšimla. Ostrý pohľad zabodla do židovkinej tváre, pekné veľké zeleno-hnedé oči lišiacky prižmúrila a z krvavo červených pier jej opovržlivo, ba až posmešne, ale hlasito vyletelo:
„Jude! Jude Mutter...! Mamele!“ A s hnusom vo vzhľadnej tvári si odpľula. Potom so zdvihnutou bradou, ba až pyšne odišla.
Frau Eva Raubner doslova odstavila všetky zmysly. Akoby chcela prerušiť zlý sen, ktorý bol natoľko zreteľný, že sa mu nedalo neuveriť. Zhlboka sa nadýchla a keď zistila, že medzi večne spiacimi už len telesnými schránkami je úplne sama, vykročila ku miestu, ktoré nešťastníkovi Paulovi zaručí večný odpočinok, pokoj i neohrozené útočisko. Chvíľočku postála, aby si vo vedomí ešte raz a naposledy vybavila živého Paula. Potom bez veľkej námahy z hlineného črepu vyklopila rastlinku i s jej, čiernou zemou chránenými, korienkami. Poslednýkrát si privoňala – nosom i tvárou vošla medzi jemné zeleno-sivé, akoby zamatové konáriky, či iba kostrnky a silno potiahla arómu do seba. Chcela si ju pamätať naveky. Nato Johanov rozmarín zasadila do kyprej čerstvej zeme práve navŕšeného hrobu.
„Hádam ťa len dáždiky polejú...?!“ pohladila rozochvené voňavé vetvičky.
Namiesto epilógu
Cintorín akoby čakal, že sa starec vráti. Ťažká železná brána bola pootvorená a hrobový pokoj sa vyrušovať nedal. Ani letným, už večerným vetríkom.
Starý Johan bol jedinou živou dušou, ktorá vošla. Už nehľadal, nepátral. Najkratšou cestičkou prišiel ku kamennému pomníku s nápisom: Tu v Kristu Pánu odpočíva Michal Stanko, farár... Najradšej by tam bol dopísal všetko, všetko čo o ňom vedel, na čo sa nedalo ani po desaťročiach zabudnúť: že im pomáhal, že pre neho nikdy nebol verfluchter Jude , že ich ochraňoval, a aj ochránil, že... naozaj: alles wird in Ordnung sein.
Že sa vtedy všetko na dobré obrátilo. (Ale iba vtedy!)
Strčil veľké žilnaté dlane do bielych parádnych nohavíc, ktoré vďaka neobyčajnému putovaniu úplne stratili na svojej fajnovosti. Keď ich vytiahol, v zavretých dlaniach niečo držal...
„... zostal synom Starého testamentu, zostal som židom, a tí na hroby kvety nenosia. Iba kamienky.“ A na kamenný štít náhrobku položil dva neveľké kamienky, ktoré bol zodvihol v dedine. Práve pred domom tante Ester.
„Odo mňa - Johana. A od mojej drahej mamele,“ povedal to tak nahlas, že posledné slabiky sa v jemnučkej ozvene odrazili od starého kamenného múra.
„Mamele..., mamele...“ – doznelo v nenávratne.
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}


































21. časť
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-