„Dajte sa mu v prvom rade poriadne najesť, chýba mu zdravá strava a čerstvý vzduch,“ zahrmel nevľúdny tučný doktor spoza ošúchaného stola. Ani len nevstal, ani zblízka nepozrel. Iba nervózne hundral.
„Tak sa mi vidí, že ste prišli neskoro. Ja mu už pomôcť nepomôžem. Aspoň sa modlite, aby chlapča dlho netrpelo,“ a dal otcovi akýsi biely prášok proti horúčke. Nebolo ho veľa, možno na dvakrát. Veď napokon, načo?! Vyšli von. Iba sa tak triasli. Chlapec zimnicou a otec bezmocnosťou.
„Skúste ešte zájsť k židovi..., dobre vám radím,“ potľapkala zúfalého otca po chrbte akási zvláštna telnatá panička práve vtedy, keď, načisto zúfalý, vykladal na voz slabulinkého Michala. Žena mala na sebe mestské oblečenie. Ošúchané, veruže nie najčistejšie, ale mestské. A v rukavičkách. Bez prstov. S lacnou kabelkou neurčitej matérie prehodenou cez predlaktie ľavej ruky, v druhej obrovský papundeklový kufor. Poriadne ťažký. Pri tej jej predstieranej elegancii ho načisto netrebne a vôbec nie spôsobne takmer ťahala za sebou. Alebo žeby to ťažké kufrisko vláčilo ju...?! Do dedinského prostredia nepasovala.
„Jasné, priekupníčka,“ pomyslel si otec. „Tá už tomu len rozumie...,“ polohlasne zadudral, ale napokon ju predsa len poslúchol. Bez dlhého uvažovania zamierili do blízkeho mestečka. Nepoháňala ho nádej. Iba snaha spraviť pre chudáčika syna to posledné. Bez viery v zázraky.
Lekára Emanuela Löwiho nebolo ťažké nájsť. Kto by už len v malom mestečku nepoznal vysokánskeho poľského žida, ktorý akoby odjakživa nerobil nič inšie, iba liečil miestnu chudobu. Chudobu liečil a chudobným zostal. V tmavom byte, ktorý slúžil i za ordináciu, robil všetko. Vlastne, čo všetko?! Veď iba liečil tých, ktorí v neho vkladali poslednú úfnosť. Lebo imanie nemal, ak práve nie je majetkom tá najlepšia povesť, ktorá sa dávno a veľmi rýchlo rozniesla nielen po meste, ale i po celom širokom okolí. S málokým viedol rozhovory. Začínali i končili radou a naordinovanou medicínou. Vo väčšine prípadov všetko grátis. Aj Michalovi Stankovi a jeho už malomyseľnému otcovi iba zahundral:
„... Ty mi to raz vrátiš, chlapče,“ zamrmlal. Potom vstal, a že ich vyprevadí. Zatváril sa akoby bol jasnovidcom, no pravdepodobne ani on sám netušil kedy a ako. Ba ktovie či sa v tej svojej veľkej duši zaslúženou odplatou niekedy zaoberal?! Nebolo času. Zúfalých neborákov pred dverami doktora Löwiho bolo vždy neúrekom.
Emanuel Löwi. Do mestečka prišiel pred mnohými rokmi a iba on sám vedel odkiaľ. Priviedol si mladú a krásnu Rivku i ešte drobučkého Daniela. Vari ešte v perinke. Mladý, celkom neznámy doktor a v cudzom meste?! Málokto mu dôveroval. Dvere skromnej ošetrovne, ktorú zariadil v jednej z izieb ich neveľmi slnečného bytu, sa nesmelo otvárali trasľavými rukami nemajetných. Je pravdou, tých pribúdalo. Neúrekom. Najmä vtedy, keď sa krajom, mesto nevynímajúc, preháňali nákazy jedna za druhou. Pomáhal ako vládal, staral sa, ako kázalo svedomie. A to odvoľakadiaľ, z toho veľkého, hranatého a vôbec nie pekného tela, ...alebo žeby z tej jeho pridobrej, ušľachtilej duše - dávalo povely: zachraňovať, pomáhať za každú cenu! Zachránených pribúdalo, imania pomenej. Teda, okrem tej dobrej povesti..., ak by dobrá povesť imaním skutočne bola bývala!
V tmavom byte Emanuela Löwiho ešte potemnelo. V jedno predjarné ráno, keď hrozba nákazy už našťastie ustupovala, poslednýkrát vydýchla jeho krásna Rivka. O dva dni po nej aj maličký Daniel. Zvyšky neduhov, ktoré spolu s veľkou nádejou na vyliečenie prinášali neboráci zo širokého ďalekého okolia, zostali v ich skromnom príbytku. Morová nákaza zabila i Löwiho poklady. Nevedel im pomôcť.
Tak ako kázali obyčaje ich vierovyznania, zabalil dve milované telá do plátenných plachiet a pochoval v najpokojnejšom kúte miestneho židovského cmitera.
Ťažoba bezmocnosti zápasila s neopísateľným a nevysvetliteľným previnením. Dom zostal plný smútku.
Löwi sa ocitol celkom sám. Iba so svojou chudobou, so svojím svedomím a ešte väčším úsilím pomáhať. Aspoň iným...!
Jedno bolo isté, chorľavý chlapec si mrmlanie židovského lekára veľmi dobre zapamätal.
„Chodieval som k nemu často. A rád!“ S láskou i patričnou úctou v hlase, i v pohľade skonštatoval farár Michal Stanko. „Týždne, mesiace zvláštnej liečby. A viete, že ma uzdravil? Nikdy zo mňa nebol neviemaký chlap, ale bol som zdravý,“ hovoril to tak presvedčivo, akoby chcel všetkých vo farskej hosťovskej izbe presvedčiť o nepopierateľných zásluhách lekára. Na radosť Michalovho otca a na jeho obrovskú vôľu čo najskôr poslať chlapca k šustrovi do učenia, Emanuel Löwi, vysokánsky, kostnatý poľský žid s nebovomodrými, vyblednutými očami a riedkou ryšavou šticou, s plachosťou dieťaťa vyriekol jediné:
„Žiadne remeslo! Pôjde do škôl!“ Povedal rozhodne.
„Tak, ako by bol do škôl išiel môj syn Daniel...,“ to si už ale iba pomyslel.
Stalo sa! Starnúci samotársky židovský doktor poslal do škôl kresťanského chlapca.
Paulo. Človečia, či vlastne ešte len detská karikatúra, ktorá nevyvolávala úsmev, skôr poľutovanie. Jeho návraty domov, ba či možno nazvať domovom spustnutý domec, z ktorého sa dymilo naozaj málokedy, bývali zvláštne. Niekedy dennodenne takmer po tme, inokedy ledva sa vlečúc, nadránom. Z kúpeľov do dediny bolo najviac päť kilometrov, ustatému ešte ani nie mládenčekovi i to stačilo. Do svojho nehostinného domova vliekol chudorľavé tielko, aby sa aspoň prevalilo na špinavý slamník. O jedle sa mu mohlo v túžobne očakávanom spánku iba tak snívať. Ak sa mu neušlo v kúpeľoch v niektorej z kuchýň liečebných domov, istota núteného pôstu bola zaručená. Boleli ho chudé ramená končiace, na dieťa neprirodzenými, neprimeranými dlaňami veľkými ako lopaty. Bolel ho celý krk i chrbát, predčasne ohýbaný pod ťarchou vlhkého, ba mokrého nákladu. Veľké plechové taniere plné mazľavého čierneho bahna vláčil ako živá príšera pomedzi pavilóniky liečebných domov. Zo vzácneho bahna kvapkala teplá voda a cícerkami zatekala Paulovi takmer pod kožu. Bahno mu ťažobou smrdelo a ani vedomie, že čierna mazľavina dopomáha ku zdraviu, nepresvedčili nedospelého neboráka.
„Komu ku zdraviu, komu nie...,“ hovorieval poväčšine sám pre seba.
„Zbytočne sa ponáhľaš,“ uštipačne pokrikovala za Paulom dolná suseda práve vtedy, keď ustatý chlapec už-už míňal jej bráničku. „Mater ti práve odviezli pánkovia z mesta. A veruže, veselí pánkovia...!“ Zachechtala sa ponad plot. „Už je to len za matku, čo dieťaťu ani najesť nedá, ba ani nevie kde sa jej chlapec túla,“ kričala viacmenej posmešne, aby počul nielen Paulo, ale aby začuli aspoň do druhého, tretieho dvora.
„Kde by som sa túlal. Iba v kúpeľoch. Vláčim bahno, veď predsa viete, že treba zarobiť, aby sme tu vyžili,“ vykoktal Paulo nielen na vysvetlenie svojich akože túlačiek, ale i na nepriame ospravedlnenie matky, ktorá od prvej chvíle svojím svojráznym životom poburovala celú dedinu. Jej počínanie nemohol prehliadnuť, či poodpúšťať nik, okrem jej syna. Paulo za každú cenu hľadal dôvody matkinho počínania a zo zlej, nezodpovednej matere, ako ju hodnotilo ich okolie, v jeho očiach zostávala v prvom rade jeho mamou!
Róza Talbert a honosné spoločnosti užívajúcich si kúpeľníkov..., začínali v sladkom likérovom opojení, ktoré prechádzalo stavmi jedinečnosti, úžasných nezabudnuteľných dobrodružstiev, ba i chvíľkových milostných avantúr. A končili? Spravidla zúfalstvom, opovrhnutím a krutým vytriezvením. Nestačila jedna, druhá skúsenosť – všetko sa opakovalo mnoho, mnohokrát, až sa napokon ich život skladal z matkiných ľahkomyseľných a nahlas nevysvetľovaných jeden i viacdňových, či skôr nočných pobytov v spoločnosti oddychujúcich a najmä užívajúcich si kúpeľných hostí a Paulovej driny. Jednoducho: matka hýrila, Paulo - ešte predsa len dieťa - dennodenne nakladal plné plechové taniere bahna, aby ich potom na hlave, pridŕžajúc ich hoci detskými, tými rukami veľkými ako lopaty, vláčil tam, kde bahno zaručovalo zdravie. Matka priotrávená cigaretovým dymom, alkoholmi všetkého možného druhu i bujarou zábavou, ktorú neraz nadránom privážali na bričke až do dediny, pred dom, padala nielen únavou, ale i vytriezvením, ktoré jej ukázalo pravú tvár života, ktorý žili.
Chlapec, pokiaľ bol doma, vtieral sa jej svojskou úslužnosťou. Nemohla si to nevšimnúť. Nemotornú chlapčenskú lásku prejavoval naozaj osobite. Nebolo pre neho nič nemožné. Ešte doteraz vždy sa postaral o smradľavé, ušpinené a i mľandravé telo veruže ešte mladej ženy, ktoré bola jeho matkou. Tá sa mnohokrát zmohla iba na zachrípnuté vrieskanie, ktoré malo byť jedným z mála prejavov rodičovskej výchovy:
„Paulo, nech ťa nevidím vstúpiť do židovkinho domu! Aj s tým jej chlapčiskom si daj pokoj. Nás tak učili – židia, to je háveď. Pochytajú cudzie deti, potom ich podrežú a pijú ich krv...! Ďaleko od nich; najlepšie by bolo, keby odtiaľto zmizli. Preč s nimi!“
Paulo nerozumel, ale ani sa nezamýšľal. Vídaval peknú, ba podľa neho krásnu frau Evu Raubner, ako v tmavých bodkovaných šatách sedí na Hanziho voze a okolo pliec objíma svojho malého syna Johana. Nič krvilačného sa mu na tej žene nezdalo. Práve naopak. Johanova mama bola pôvabná, hoci neustále smutná. Johanova matka bola láskavá, bola starostlivá, a bola stále doma..., so svojím synom.
Lenže tá jeho, Paulova, bola mu raz povedala, čo povedala: „... zberba, chamrať, pohroma!“ A čo raz tvrdila jeho mama, to bolo sväté. A bolo po obdive.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}
































__________________________________________________
5. časť.
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-