„Dajte sa mu v prvom rade poriadne najesť, chýba mu zdravá strava a čerstvý vzduch,“ zahrmel nevľúdny tučný doktor spoza ošúchaného stola. Ani len nevstal, ani zblízka nepozrel. Iba nervózne hundral.
„Tak sa mi vidí, že ste prišli neskoro. Ja mu už pomôcť nepomôžem. Aspoň sa modlite, aby chlapča dlho netrpelo,“ a dal otcovi akýsi biely prášok proti horúčke. Nebolo ho veľa, možno na dvakrát. Veď napokon, načo?! Vyšli von. Iba sa tak triasli. Chlapec zimnicou a otec bezmocnosťou.
„Skúste ešte zájsť k židovi..., dobre vám radím,“ potľapkala zúfalého otca po chrbte akási zvláštna telnatá panička práve vtedy, keď, načisto zúfalý, vykladal na voz slabulinkého Michala. Žena mala na sebe mestské oblečenie. Ošúchané, veruže nie najčistejšie, ale mestské. A v rukavičkách. Bez prstov. S lacnou kabelkou neurčitej matérie prehodenou cez predlaktie ľavej ruky, v druhej obrovský papundeklový kufor. Poriadne ťažký. Pri tej jej predstieranej elegancii ho načisto netrebne a vôbec nie spôsobne takmer ťahala za sebou. Alebo žeby to ťažké kufrisko vláčilo ju...?! Do dedinského prostredia nepasovala.
„Jasné, priekupníčka,“ pomyslel si otec. „Tá už tomu len rozumie...,“ polohlasne zadudral, ale napokon ju predsa len poslúchol. Bez dlhého uvažovania zamierili do blízkeho mestečka. Nepoháňala ho nádej. Iba snaha spraviť pre chudáčika syna to posledné. Bez viery v zázraky.
Lekára Emanuela Löwiho nebolo ťažké nájsť. Kto by už len v malom mestečku nepoznal vysokánskeho poľského žida, ktorý akoby odjakživa nerobil nič inšie, iba liečil miestnu chudobu. Chudobu liečil a chudobným zostal. V tmavom byte, ktorý slúžil i za ordináciu, robil všetko. Vlastne, čo všetko?! Veď iba liečil tých, ktorí v neho vkladali poslednú úfnosť. Lebo imanie nemal, ak práve nie je majetkom tá najlepšia povesť, ktorá sa dávno a veľmi rýchlo rozniesla nielen po meste, ale i po celom širokom okolí. S málokým viedol rozhovory. Začínali i končili radou a naordinovanou medicínou. Vo väčšine prípadov všetko grátis. Aj Michalovi Stankovi a jeho už malomyseľnému otcovi iba zahundral:
„... Ty mi to raz vrátiš, chlapče,“ zamrmlal. Potom vstal, a že ich vyprevadí. Zatváril sa akoby bol jasnovidcom, no pravdepodobne ani on sám netušil kedy a ako. Ba ktovie či sa v tej svojej veľkej duši zaslúženou odplatou niekedy zaoberal?! Nebolo času. Zúfalých neborákov pred dverami doktora Löwiho bolo vždy neúrekom.
Emanuel Löwi. Do mestečka prišiel pred mnohými rokmi a iba on sám vedel odkiaľ. Priviedol si mladú a krásnu Rivku i ešte drobučkého Daniela. Vari ešte v perinke. Mladý, celkom neznámy doktor a v cudzom meste?! Málokto mu dôveroval. Dvere skromnej ošetrovne, ktorú zariadil v jednej z izieb ich neveľmi slnečného bytu, sa nesmelo otvárali trasľavými rukami nemajetných. Je pravdou, tých pribúdalo. Neúrekom. Najmä vtedy, keď sa krajom, mesto nevynímajúc, preháňali nákazy jedna za druhou. Pomáhal ako vládal, staral sa, ako kázalo svedomie. A to odvoľakadiaľ, z toho veľkého, hranatého a vôbec nie pekného tela, ...alebo žeby z tej jeho pridobrej, ušľachtilej duše - dávalo povely: zachraňovať, pomáhať za každú cenu! Zachránených pribúdalo, imania pomenej. Teda, okrem tej dobrej povesti..., ak by dobrá povesť imaním skutočne bola bývala!
V tmavom byte Emanuela Löwiho ešte potemnelo. V jedno predjarné ráno, keď hrozba nákazy už našťastie ustupovala, poslednýkrát vydýchla jeho krásna Rivka. O dva dni po nej aj maličký Daniel. Zvyšky neduhov, ktoré spolu s veľkou nádejou na vyliečenie prinášali neboráci zo širokého ďalekého okolia, zostali v ich skromnom príbytku. Morová nákaza zabila i Löwiho poklady. Nevedel im pomôcť.
Tak ako kázali obyčaje ich vierovyznania, zabalil dve milované telá do plátenných plachiet a pochoval v najpokojnejšom kúte miestneho židovského cmitera.
Ťažoba bezmocnosti zápasila s neopísateľným a nevysvetliteľným previnením. Dom zostal plný smútku.
Löwi sa ocitol celkom sám. Iba so svojou chudobou, so svojím svedomím a ešte väčším úsilím pomáhať. Aspoň iným...!
Jedno bolo isté, chorľavý chlapec si mrmlanie židovského lekára veľmi dobre zapamätal.
„Chodieval som k nemu často. A rád!“ S láskou i patričnou úctou v hlase, i v pohľade skonštatoval farár Michal Stanko. „Týždne, mesiace zvláštnej liečby. A viete, že ma uzdravil? Nikdy zo mňa nebol neviemaký chlap, ale bol som zdravý,“ hovoril to tak presvedčivo, akoby chcel všetkých vo farskej hosťovskej izbe presvedčiť o nepopierateľných zásluhách lekára. Na radosť Michalovho otca a na jeho obrovskú vôľu čo najskôr poslať chlapca k šustrovi do učenia, Emanuel Löwi, vysokánsky, kostnatý poľský žid s nebovomodrými, vyblednutými očami a riedkou ryšavou šticou, s plachosťou dieťaťa vyriekol jediné:
„Žiadne remeslo! Pôjde do škôl!“ Povedal rozhodne.
„Tak, ako by bol do škôl išiel môj syn Daniel...,“ to si už ale iba pomyslel.
Stalo sa! Starnúci samotársky židovský doktor poslal do škôl kresťanského chlapca.
Paulo. Človečia, či vlastne ešte len detská karikatúra, ktorá nevyvolávala úsmev, skôr poľutovanie. Jeho návraty domov, ba či možno nazvať domovom spustnutý domec, z ktorého sa dymilo naozaj málokedy, bývali zvláštne. Niekedy dennodenne takmer po tme, inokedy ledva sa vlečúc, nadránom. Z kúpeľov do dediny bolo najviac päť kilometrov, ustatému ešte ani nie mládenčekovi i to stačilo. Do svojho nehostinného domova vliekol chudorľavé tielko, aby sa aspoň prevalilo na špinavý slamník. O jedle sa mu mohlo v túžobne očakávanom spánku iba tak snívať. Ak sa mu neušlo v kúpeľoch v niektorej z kuchýň liečebných domov, istota núteného pôstu bola zaručená. Boleli ho chudé ramená končiace, na dieťa neprirodzenými, neprimeranými dlaňami veľkými ako lopaty. Bolel ho celý krk i chrbát, predčasne ohýbaný pod ťarchou vlhkého, ba mokrého nákladu. Veľké plechové taniere plné mazľavého čierneho bahna vláčil ako živá príšera pomedzi pavilóniky liečebných domov. Zo vzácneho bahna kvapkala teplá voda a cícerkami zatekala Paulovi takmer pod kožu. Bahno mu ťažobou smrdelo a ani vedomie, že čierna mazľavina dopomáha ku zdraviu, nepresvedčili nedospelého neboráka.
„Komu ku zdraviu, komu nie...,“ hovorieval poväčšine sám pre seba.
„Zbytočne sa ponáhľaš,“ uštipačne pokrikovala za Paulom dolná suseda práve vtedy, keď ustatý chlapec už-už míňal jej bráničku. „Mater ti práve odviezli pánkovia z mesta. A veruže, veselí pánkovia...!“ Zachechtala sa ponad plot. „Už je to len za matku, čo dieťaťu ani najesť nedá, ba ani nevie kde sa jej chlapec túla,“ kričala viacmenej posmešne, aby počul nielen Paulo, ale aby začuli aspoň do druhého, tretieho dvora.
„Kde by som sa túlal. Iba v kúpeľoch. Vláčim bahno, veď predsa viete, že treba zarobiť, aby sme tu vyžili,“ vykoktal Paulo nielen na vysvetlenie svojich akože túlačiek, ale i na nepriame ospravedlnenie matky, ktorá od prvej chvíle svojím svojráznym životom poburovala celú dedinu. Jej počínanie nemohol prehliadnuť, či poodpúšťať nik, okrem jej syna. Paulo za každú cenu hľadal dôvody matkinho počínania a zo zlej, nezodpovednej matere, ako ju hodnotilo ich okolie, v jeho očiach zostávala v prvom rade jeho mamou!
Róza Talbert a honosné spoločnosti užívajúcich si kúpeľníkov..., začínali v sladkom likérovom opojení, ktoré prechádzalo stavmi jedinečnosti, úžasných nezabudnuteľných dobrodružstiev, ba i chvíľkových milostných avantúr. A končili? Spravidla zúfalstvom, opovrhnutím a krutým vytriezvením. Nestačila jedna, druhá skúsenosť – všetko sa opakovalo mnoho, mnohokrát, až sa napokon ich život skladal z matkiných ľahkomyseľných a nahlas nevysvetľovaných jeden i viacdňových, či skôr nočných pobytov v spoločnosti oddychujúcich a najmä užívajúcich si kúpeľných hostí a Paulovej driny. Jednoducho: matka hýrila, Paulo - ešte predsa len dieťa - dennodenne nakladal plné plechové taniere bahna, aby ich potom na hlave, pridŕžajúc ich hoci detskými, tými rukami veľkými ako lopaty, vláčil tam, kde bahno zaručovalo zdravie. Matka priotrávená cigaretovým dymom, alkoholmi všetkého možného druhu i bujarou zábavou, ktorú neraz nadránom privážali na bričke až do dediny, pred dom, padala nielen únavou, ale i vytriezvením, ktoré jej ukázalo pravú tvár života, ktorý žili.
Chlapec, pokiaľ bol doma, vtieral sa jej svojskou úslužnosťou. Nemohla si to nevšimnúť. Nemotornú chlapčenskú lásku prejavoval naozaj osobite. Nebolo pre neho nič nemožné. Ešte doteraz vždy sa postaral o smradľavé, ušpinené a i mľandravé telo veruže ešte mladej ženy, ktoré bola jeho matkou. Tá sa mnohokrát zmohla iba na zachrípnuté vrieskanie, ktoré malo byť jedným z mála prejavov rodičovskej výchovy:
„Paulo, nech ťa nevidím vstúpiť do židovkinho domu! Aj s tým jej chlapčiskom si daj pokoj. Nás tak učili – židia, to je háveď. Pochytajú cudzie deti, potom ich podrežú a pijú ich krv...! Ďaleko od nich; najlepšie by bolo, keby odtiaľto zmizli. Preč s nimi!“
Paulo nerozumel, ale ani sa nezamýšľal. Vídaval peknú, ba podľa neho krásnu frau Evu Raubner, ako v tmavých bodkovaných šatách sedí na Hanziho voze a okolo pliec objíma svojho malého syna Johana. Nič krvilačného sa mu na tej žene nezdalo. Práve naopak. Johanova mama bola pôvabná, hoci neustále smutná. Johanova matka bola láskavá, bola starostlivá, a bola stále doma..., so svojím synom.
Lenže tá jeho, Paulova, bola mu raz povedala, čo povedala: „... zberba, chamrať, pohroma!“ A čo raz tvrdila jeho mama, to bolo sväté. A bolo po obdive.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}
































5. časť.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-