Johan zákaz neporuší, a Hanzi?! Zaiste nie. I keď jeho prostoduchosť mohla urobiť svoje. Ej, Jákob, Jákob, ani nevieš aký by si tu a teraz bol potrebný. Vo veľkom dome tvojej nebožkej tante Ester...! Dvaja tvoji, tí najbližší nesú svoju večnú vinu a pykajú. Zatiaľ ešte len v objavenom bohatstve tvojich predkov. Lenže i tento spôsob trestu sa môže zmeniť. Čo keď zdivený svet objaví útroby tohto domu, ktoré doposiaľ nikoho nezaujímali?! Čajíky, bylinky, mastičky..., či dobré rady doširoka známej tante Ester nikoho nezlákali. Na čo je dobrá taká nevedomosť! Zatiaľ nám zaručila bezpečie.
Lebo veď..., ak sa ukrivdenému davu oplatilo rozbíjať skromnú Raubnerovu galantériu, čo už potom budú robiť v dome tante Ester?!
Nedá sa otáľať. Farár Stanko bude poznať riešenie.
Do neskorého večera bolo čo robiť s kôpkami byliniek, čajíkov, s papundeklovými téglikmi mastičiek, ktoré neboli nikomu na nič. Hanzi si hundral, či s toľkou masťou má pánty natierať a Johan sa na paholkovom dudraní z chuti chichotal.
Eva Raubner si ich nevšímala, dokončievala svoju robotu. Trinástu komnatu dokonale pozametala, kúsky bezvýznamného nábytku, čo sa tam medzi balíkmi objavili, poukladala ako len najlepšie vedela, a tak zariadila takmer novú izbu, ktorá v inom prostredí mohla pokojne slúžiť ako čitáreň, knižnica...?! Nakoniec povyťahovala večne zatiahnuté rolety, dokorán poroztvárala okná, aby do tejto časti domu vpustila nielen čistý vzduch, ale celému svetu ukázala: pozerajte, otvorené skrz - naskrz.
„Nič tu nie je také, čo by sa vám hodilo. Židovkin dom – konečne taký ako ostatné. Bez záhady, bez tajuplnosti...!“ Eva Raubner mala v ten večer pocit, že týmto činom dáva svetu na známosť pravdu, ktorá ju a jej syna obráni.
Zadná komora s tovarom pre Indicha bola tentoraz úplne zaplnená. Všetky balíky s látkami potriedili tak, aby sa nič nepoškodilo a aby to, čo sa dalo rýchlo a dobre zužitkovať bolo poruke.
Prvé čo rozbalila, bolo biele domáce plátno. Na veľkom kuchynskom stole potom celý večer strihala potrebné dĺžky a delila: na košele, na spodné gate, na spodné sukne. Také odstrihnuté poskrúcala a ešte pred večerným kŕmením dala poslať paholkovi:
„Johan, rozbehni sa ešte domov k Hanzimu.“ A už mu pchala pod pazuchu poriadny balík previazaný akousi haraskou. „Zoberieš plátno a iba toľko mu odkáž, žeby si dal našiť u krajčíra nejaké oblečenie. Má odstrihnuté: i na košeľu, i na spodné nohavice. Ak bude treba viacej, že ešte dostane. Po ceste nikomu nič nevykladaj, a Paula - ak že by si ho i stretol - si nevšímaj!“
Spokojná s vlastným rozhodnutím pokračovala v práci. V duchu sa tešila z jedinečnej možnosti pomôcť najchudobnejšiemu z chudobných – vernému a oddanému Hanzimu.
Chlapec poslúchol. Vlastne ako vždy, no tentoraz o čosi ochotnejšie, lebo deň mu prešiel iba v samej robote. Už bol i zvedavý čo sa udialo v dedine. Musí ju prejsť celú, kým sa dostane k Hanzimu. Ten býval blízučko kostola v domčeku na spadnutie.
Frau Evu Raubner robota s delením, strihaním plátna natoľko zaujala, že ani nezbadala kroky po podstení. A to i napriek tomu, že podpätky prichádzajúcej klepkali a tá, nevidiac nikoho, párkrát i nesmelo zavolala:
„Je tu niekto...?!“ a už stála takmer na prahu pootvorených dverí do kuchyne.
Eva Raubner zodvihla hlavu a neverila vlastným očiam. Oproti sebe stáli – v patričnom údive – dve mladé ženy.
Karolína vyšla bočným východom fary a v ruke mala – iba tak, bez koša, či lavóra – dva akési veľké kusy mokrej bielizne.
„Do večera ešte uschne, a ak nie, vyžehlím i vlhké... Treba mi využiť každú peknú slnečnú chvíľu,“ mienila ešte užitočne dokončiť deň. V Hobgarde letá bývali krátke a daždivé. Keď nepršalo, bolo vzácnosťou, lebo medzi horami rýchlo spŕchne a ani búrkové lejaky s poriadnym hromobitím neboli výnimočné. Dokonca i na prahu jesene.
„Pane Bože, ešte sa dolámem...!“ viac povedať nestačila.
Mala plné ruky mokroty a nemala dôvod pozerať pod nohy. Veď išla iba po kamennej podstienke. Lenže práve tam Paulo položil plný demižón kyslej vody a zutekal. Darmo ho Hanzi zachytil, nádobu si ani jeden ani druhý nevšímali a tá zostala rovno pod nohami. Karolína sa veru poriadne zľakla, i čisté obrusy skončili v tráve, ale ona spadnúť, nespadla. A tak pozbierala kusy plátna a vrátila sa do fary.
„Môžem plákať ešte raz!“ hundrala a udivene, i zlostne krútila hlavou. „No! Môžem Bohu Otcu ďakovať, že som sa na tom kamení nedolámala,“ uspokojila samu seba a viac sa nepríjemnosti nevenovala. Koniec koncov, nič sa nestalo, ak práve nepočítala dupľovanú robotu s bielizňou.
V takejto robote ju našiel jej starší brat, farár Michal Stanko. Celý upotený, v tvári červený, s rozcuchanou chlapčenskou snehobielou kečkou prešiel predsieňou do kuchyne ku Karolíne. Už bol aj ustatý. Karolína si však všimla, že okrem únavy ho trápilo niečo omnoho dôležitejšie a vážnejšie. Poznali sa dokonale a mnohokrát nebolo treba ani len ústa otvoriť a vedeli, že nie je všetko tak, ako by byť malo.
„Dnes ti tá cesta na vodu trvala akosi pridlho. A demižón...?!“ začala veľmi jemne, ale s istou dávkou irónie, ktorú si mohla v takejto situácii dovoliť.
„Po prvé, vodu nemám a ani mať nebudeme..., teda vodu áno, ale iba z našej studne. Kyslá voda zmizla,“ začal kňaz vysvetľovať. Veľmi mu ale do reči nebolo.
„Že zmizla voda? Ako to? Vyschol Ferdinand, alebo, nedajbože, všetky pramene?!“ tvárila sa lišiacky začudovane, ale vážnosť jeho argumentom nepripisovala. O demižón na podstienke sa síce potkla, našťastie ho nerozbila a bol tak dobre zapchaný, že sa nevyliala ani len kvapka vody. Demižónik odniesla do studenej komory.
„Nechaj všetko tak, sadni si tu ku mne. Budem ti rozprávať. Nebudeš sa stačiť čudovať,“ začal farár zdĺhavo ale veľmi zaujímavo.
Priam farbisto vykresľovať každý detail toho, čo práve dnes skúsil. Že stretol zúrivého Paula pod alejou, že spolu kráčali do kúpeľov, ako chlapcovi vyprával svoj príbeh, i to, ako - fagan jeden - so svojou zúrivosťou odrazu ufujazdil... Kňaz rozprával o starom Viktorovi pri smradľavom bahne, o čarovnom kúte blízkych kúpeľov, o bezstarostnej až rozprávkovej atmosfére, ktorá zaplnila kúsok ukrytého kraja, v ktorom sa predsa len žilo inakšie ako na obyčajnom vidieku na severe, vôbec nie ľútostivej krajiny. Záver vonkoncom nebol radostný. Chlapca niet a ani nabratej vody. To by nebolo také hrozné, lebo na vodu ešte vždy môže ísť, i chlapec sa v dedine objaví – ak sa už aj tak nestalo, ale čo bude s Paulovým myslením?! Čo bude s dorastajúcou a dospievajúcou chlapcovou dušou ?! To kňaza trápilo nadovšetko.
Medzitým sa popod otvorené okná mihol Hanzi. Iba zamrmlal na pozdrav a nevidel dôvod, aby vyrušoval farára i gazdinú. Iba si všimol, že o čomsi veľmi vážne diškurujú.
„Hanzi, neponevieral sa tu Paulo?“ okríkla Hanziho Karolína.
Síce zakričala, ale v jej hlase bolo veľa láskavosti. Mala ho ľudsky rada. Veľmi rada! Veď táto kalika bola súčasťou ich dennodenného života a bez Hanziho by boli dni omnoho pustejšie, márnejšie. Už to, že sa okolo domu neustále motal, napĺňalo osamotenú Karolínu istotou a vzájomnou spolupatričnosťou so stvorou, ktorá iste takto nerozmýšľala. Lenže od Hanziho to nikto ani neočakával.
„Pravdaže som ho videl. Iba čo sa vliekol. A ťahal plný demižón. Postavil ho doprostred podstienky a chcel zmiznúť. Ale som ho dolapil, lotra...!“ nedopovedal, a že už má naponáhlo.
„A ďalej?!“ nedalo farárovi.
Hanzi strhol zamastený klobúčik bez tvaru a vošiel do kuchyne. Nechcelo sa mu vykladať iba tak, cez okno.
„Sadni si, Hanzi. Dám ti aj niečo prehryznúť... Zatiaľ povedz, čo máš na duši.“
Karolína paholka prívetivo pozvala a už krájala i chlieb i údenú slaninu. Všetko položila pred Hanziho na ľanový biely obrus, ktorý prikrýval veľký dubový stôl.
„Pán farár, s tým chlapcom to neskončí dobre!“ krútil hlavou starý, krivý chlap. „Neviem, čo sa robí vo svete – iste nič dobré - ale kde sa v tom chlapčisku berie toľká zloba, toľká nevraživosť?! Iba duša do neho chodí spávať a ešte má silu zúriť, zlostiť sa. Hej, zdá sa mi,“ zhlboka sa nadýchol a dokončil: „že duša, ...aj tá sa mu zdivela. Na jednej strane pľuje krv, na druhej - bol by schopný zabiť!“
Takto vážne a takto dômyselne nepočuli Hanziho rozprávať už celú večnosť. Dávno tušili - ani jeho hlava a už vôbec srdce, či myseľ - nie sú prázdne, ale navonok ani jedno, ani druhé okoliu neotváral. Dobrosrdečné myslenie bolo uväznené v telesnej, zďaleka nie dokonalej telesnej schránke paholka, ktorý nemal iné meno, iba Hanzi.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
































14. časť
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-