a keď už boli tvárou tvár zafunel:
„Dnes ťa zabijem! Teba, a potom tvoju mater...Židovku jednu!“ Dokonca si odpľul. „Potom všetkých židákov, ktorí mi prídu do cesty..., lebo moja mama povedala...,“ a nedokončil.
Zdrapil o máličko nižšieho Johana za vlasy a druhou rukou do neho buchnátoval ako len vedel. Ibaže nevládal. Rozkašľal sa, a žeby ho nezadusilo, musel Johana pustiť.
Paulov výpad nebol ani taký tvrdý, ako predsa len prekvapujúci. Johan bol doposiaľ privyknutý na slovné útoky, do bitiek sa Paulo veľmi nepúšťal. Ešte tak do neho strčiť, alebo ruvať sa... To dokázal, lepšie povedané ešte uvládal.
„Čo povedala tvoja mama?! To som už počul veľakrát. A aby si vedel, nemá ani štipku pravdy. Klame, tára, hovorí o nás zle, lebo nás nepozná, lebo nevie celkom, celkom nič o našom náboženstve,“ nedal sa Johan, a aj on zodvihol hlas.
Spočiatku dúfal, že sa nebude musieť púšťať s Paulom ani do sporu, a už vôbec nie do bitky, ale napätie sa stupňovalo a Paulo sa nedal zastrašiť ničím. Práve naopak.
„Moja mamele mi všetko pekne vysvetlila, a ešte vravela, že nie si zlý, len si zle vychovaný,“ ani nestačil dopovedať a Paulova pesť sa rútila medzi Johanove oči.
Lenže ani ten nečakal. Pri svojej sile a pružnosti, sa rýchlo otočil a Paulov buchnát zasiahol iba jeho chrbát. Johan preskakujúc široké kamenné schody utekal do kopca, ku kostolu. Paulo pozbieral všetky svoje sily, priložil k nim svoj neovládateľný hnev a nenávisť, a rovnako šikovne vytrielil za Johanom. Zastavili sa len pred chrámovými dverami. Nikoho nikde. Len dokorán otvorené kostolné dvere sľubovali záchranu.
„Vbehnem dnu, tam budem v bezpečí,“ zauvažoval Johan a na chvíľočku sa upokojil. Predsa len, mal strach z nevyspytateľných myšlienok staršieho chlapca, ktorého ešte pred časom bol by mal rád za kamaráta. Nestalo sa. Mnohokrát sa presvedčil, že v Paulovi je viacej nevraživosti, ako by ktokoľvek predpokladal.
„Nemysli si, že ťa kostol zachráni. Pozri sa dnu, len sa poriadne pozri...!“ schytil Johana za košeľu a ten v prekvapení i oslabený rešpektom pred miestom, do ktorého práve vchádzali, nekládol ani odpor. Paulo ho strkal až pred hlavný oltár. Tam zastal a pomedzi zuby sipel: „Pozri sa hore, no, len sa pozri! Na ten kríž, i na Toho čo na ňom visí...! a búchal Johana do hlavy, aby upriamil chlapcov zrak na kríž s ukrižovaným Ježišom. Jedinečne vytvorený, ale večne meravý drevený korpus visel so sklonenou, či skôr vyvrátenou hlavou, akoby ani nechcel vidieť čo sa deje pred oltárom, presne pred jeho očami.
„Neveril som, že ťa sem doženiem,“ pokračoval Paulo zlostne, no potichu. Zdalo sa, že aspoň teraz rešpektuje prostredie. Ľavou rukou zdrapil Johanove vlasy, vyvrátil mu hlavu dozadu a tvár i jeho pohľad namieril na ukrižovaného Ježiša. „Zabili ste nášho Boha! Vy, židovskí psi, vy ste ho zabili!“ akoby to nešlo z Paulových chlapčenských úst.
Hrozné slová sa ozývali vo vysokej klenbe kostola a odrážali od prázdnych chórov. Johanovi sa naraz zazdalo, že hlas sa znásobil, že „zabili ste nášho Boha!“ kričí celá dedina, aj farár Stanko, aj Karolína, i ich Hanzi, Eduard Klimko... – všetci. Zatmelo sa mu pred očami a obraz ukrižovaného Ježiša vystriedala tvár jeho drahej mamy, a v predsa len menej ostrých kontúrach pri nej stál dávno nebohý otec Jákob. Zamaril sa mu i starý Indich... Iba stará Herta, ktorá ho naposledy vyprevádzala z mestečka stála bokom. Žeby k nikomu nepatrila? Hej, iba ho strážila.
Johan nekládol takmer žiadny odpor a bez náznaku protestu poslušne stál. S vyvráteným pohľadom a bez slova. Neodporoval, iba sa tak zvláštne čudoval. Nechápal Paulove slová, nechápal kruté obvinenie, i keď o tomto všetkom voľačo predsa len vedel z maminho rozprávania. Po večeroch ani tak nečítala, skôr mu sama od seba rozprávala o Starom Testamente, o prorokoch, a napokon i o Ježišovi. Veľmi rád ju počúval, veľmi rád zaspával s jej príbehmi. Nikdy by však nepredpokladal, že to čo počul aj z matkiných úst mu niekto iný a inde vykričí ako vinu, ktorú nesie on, Johan, jeho mamele, jeho už nebohý otec Jákob, starý Indich, mŕtva tante Ester... - len preto, že sú židia. Uprostred chrámu stál ako svieca, ale previnilým sa necítil.
Paula náhle nebolo. Ten využil Johanovu meravosť, a jednako v chaotickom okamihu, ktorý sa mu odrazu ponúkol, rozbehol sa pod chór, kde v prítmí kostola zbadal dlhú drevenú palicu, na konci ktorej bol pripevnený akoby lievik, taká plechová čiapočka. Eduard Klimko - to bola len jeho robota - zahášal ním sviečky na oltári i po bočných svietnikoch, a to tak, že palicou čiahal na plamienok, ktorý plechovým kepienkom udusil. Rad za radom, po celom kostole... Žeby dočiahol všade, drevená rukoväť mala hádam aj vyše dvoch metrov.
Paulo schytil máličko vykrivenú, ale zato mocnú tyč a už-už sa rozbehol dopredu k Johanovi. Aj sa rozohnal, ale našťastie netrafil ho. Iba ho štrajchol po ľavej ruke. Oči mu išli vypadnúť a bolo jasné, že čo koná, to robí s veľkým jedom, nerozmyslene a zmätene. O to však horšie. V jeho údere bola i sila, bolo nebezpečenstvo. A to si Johan veľmi skoro uvedomil. Duchaprítomne sa poobzeral dookola a prvé čo mu prišlo pod ruky, bola neveľká a ľahučká lavička, ktorá stála pred masívnymi dubovými kostolnými lavicami. Najskôr ju ulapil obomi rukami, že sa bude brániť, ale na Paulove opätovné zaháňanie dlhou tyčou musel lavičku zodvihnúť nad hlavu a vytvoriť si z nej akýsi nedobytný štít. Aj sa mu darilo, ibaže to do krajnosti vydráždilo rozzúreného Paula, ktorý čím ďalej tým viac a už načisto bez náznaku súdnosti horel spravodlivým hnevom. Rozháňal sa, zaháňal sa a bil drúkom hlava nehlava. V snahe nájsť tú Johanovu, drúzgal po všetkom čo zachytil. Najskôr padlo niekoľko mosadzných svietnikov, ktoré leteli na kamennú dlažbu s neuveriteľným hrmotom. Ani ten rachot Paula nezastavil. Tichší zvuk vydala padajúca drevená tabuľka s číslicami spievaných piesní. Ani oltár nezostal bez ujmy. Háčkovaný okraj oltárneho rúcha zachytený nohami drevenej lavičky, s ktorou sa zase oháňal, bránil Johan, sa na kuse rozdrapil, ale celkom nepovolil. Celé sa potom zadrapilo na neopracovanom dreve lavice, nielenže sa zošuchlo na zem, ale na veľkom kuse sa i rozdrapilo a zároveň so sebou ťahalo všetko čo bolo na oltári. Boj pokračoval. Johan stratil rešpekt pred prostredím a Paulove nadávky a obvinenia, ktoré sa v obmenách opakovali a pod kopulou chrámu akoby boli navyše hrozivejšie, vydráždili chlapcovu bojovnosť. Už sa aj lavička rozsypala. Ostala z nej iba lata. Aj Paulo dávno nalomil drevenú žrď a pokračoval iba s dlhším kýpťom. Bili sa ako vládali, a kým vládali.
„Ty nebudeš mojej mame nadávať do židovských materí...,“ s plačom a s obrovskou krivdou na duši rozliehalo sa kostolom. „A už nikdy nepovieš, že nebudeš žrať židovkine koláče...! Moja mama ti ich poslala, lebo tá tvoja sa o teba nestará, a furt si hladný, a špinavý, otrhaný. Aj plátno na košeľu ti chcela poslať, lenže prišla Róza Talbert a zakázala...!“ Kričal Johan pomedzi Paulove vyhrážky, i pomedzi vzájomné údery, ktoré naberali na sile.
Už len tak fučali. Paulo viac, ale ani Johan tentoraz veľa nevládal. Čo bolo na dosah bolo rozbité a zničené, iba neveľký luster uprostred odolával. Jeho jemnučké sklenené ozdôbky občas zaštrngali, ale to iba rozvíreným vzduchom, ktorý sem tam zahvižďal popri tupých úderoch. Víťaza dovtedy nebolo. Vtom Paulo zastal, rozkročil nohy, aby udržal rovnováhu, zvyšok, kýpeť palice zobral do oboch rúk a z celej sily sa rozohnal. Na Johana. Ten mu stál zoči voči celý upachtený, doškriabaný a špinavý. Nie raz spadol, nejeden úder zachytil ktorýmkoľvek kúskom tela. Drúk zahvižďal vzduchom. A trafil – priamo visiace ozdoby hlavného lustra. Tie sa ako zamrznutý dážď sypali zhora, akoby rovno z neba. Smutno zacinkali, veľmi smutno.
Palica dopadla hneď vedľa Johanovho ucha, našťastie iba na plece. Obrovská bolesť sa mu rozliala po celej ruke, do chrbta a zvalila ho medzi lavice. V očiach sa mu naskrze zatmelo. Ale vnímal. Uvedomoval si iba jedno: odrazu zostalo v kostole obrovské ticho. Ako po búrke.
A Paulo? Posledné sily vynaložil na ostatný úder. Záchvat kašľa ho načisto odzbrojil. Na studenej chrámovej dlažbe sa schúlil do klbka, oprel o ešte chladnejší múr, a kašľal. Kašľal a pľul čosi červené, čo nemohlo byť ničím iným ako krvou. Keď už nevládal ani vykašliavať, keď už iba z posledných síl iba odŕhal, potichu zlomeným hlasom zašepkal:
„Židáci..., zabili ste nášho Boha..!“ Ale to už Johan počuť nemohol.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
sobota, 05 marec 2011 11:17
Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 17. časť
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
17. časť
Paulo čupel medzi kríkmi a sledoval zraneného Johana. Musel si trošku oddýchnuť a ani nie tak premyslieť čo spraví teraz, ako nabrať dych. Žeby dokončil to, na čo sa dlhšiu dobu chystal a čím sa - hlavne poslednú dobu - zastrájal. Johan už stál na rovných nohách. Rukami si prešiel po tvári, akoby chcel zmazať zo seba nielen bolesť, ale najmä tú chvíľkovú temnotu a bezmocnosť. Potom ľavou šmátral pomedzi vlasy, ale dotkol sa iba zaschnutej rany. Nekrvácal. Paulovi viac nebolo treba. Iba teraz s veľkým revom – ako rozbesnené zvieratko – vyletel zo svojho zeleného úkrytu. Postavil sa rovno pred začudovaného Johana
Zverejnené v
Mamele Daniela Hroncová Faklová
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-