sobota, 05 marec 2011 11:17

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 17. časť

Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

17. časť
       P
aulo čupel medzi kríkmi a sledoval zraneného Johana. Musel si trošku oddýchnuť a ani nie tak premyslieť čo spraví teraz, ako nabrať dych. Žeby dokončil to, na čo sa dlhšiu dobu chystal a čím sa  - hlavne poslednú dobu - zastrájal. Johan už stál na rovných nohách. Rukami si prešiel po tvári, akoby chcel zmazať zo seba nielen bolesť, ale najmä  tú chvíľkovú temnotu a bezmocnosť. Potom ľavou šmátral pomedzi vlasy, ale dotkol sa iba zaschnutej rany. Nekrvácal. Paulovi viac nebolo treba. Iba teraz s veľkým revom – ako rozbesnené zvieratko – vyletel zo svojho zeleného úkrytu. Postavil sa rovno pred začudovaného Johana

a keď už boli tvárou tvár zafunel:
       „Dnes ťa zabijem! Teba, a potom tvoju mater...Židovku jednu!“ Dokonca si odpľul. „Potom všetkých židákov, ktorí mi prídu do cesty..., lebo moja mama povedala...,“  a nedokončil. 
       Zdrapil o máličko nižšieho Johana za vlasy a druhou rukou do neho buchnátoval ako len vedel. Ibaže nevládal. Rozkašľal sa, a žeby ho nezadusilo, musel Johana pustiť. 
       Paulov výpad nebol ani taký tvrdý, ako predsa len prekvapujúci. Johan bol doposiaľ privyknutý na slovné útoky, do bitiek sa Paulo veľmi nepúšťal. Ešte tak do neho strčiť, alebo ruvať sa... To dokázal, lepšie povedané ešte uvládal.
       „Čo povedala tvoja mama?! To som už počul veľakrát. A aby si vedel, nemá ani štipku pravdy. Klame, tára, hovorí o nás zle, lebo nás nepozná, lebo nevie celkom, celkom  nič o našom náboženstve,“ nedal sa Johan, a aj on zodvihol hlas. 
       Spočiatku dúfal, že sa nebude musieť púšťať s Paulom ani do sporu, a už vôbec nie do bitky, ale napätie sa stupňovalo a Paulo sa nedal zastrašiť ničím. Práve naopak.
       „Moja mamele mi všetko pekne vysvetlila, a ešte vravela, že nie si zlý, len si zle vychovaný,“ ani nestačil dopovedať a Paulova pesť sa rútila medzi Johanove oči. 
       Lenže ani ten nečakal. Pri svojej sile a pružnosti, sa rýchlo otočil a Paulov buchnát zasiahol iba jeho chrbát. Johan preskakujúc široké kamenné schody utekal do kopca, ku kostolu. Paulo pozbieral všetky svoje sily, priložil  k nim svoj neovládateľný hnev a nenávisť, a rovnako šikovne vytrielil za Johanom. Zastavili sa len pred chrámovými dverami. Nikoho nikde. Len dokorán otvorené kostolné dvere sľubovali záchranu.
       „Vbehnem dnu, tam budem v bezpečí,“ zauvažoval Johan a na chvíľočku sa upokojil. Predsa len, mal strach z nevyspytateľných myšlienok staršieho chlapca, ktorého ešte pred časom bol by mal rád za kamaráta. Nestalo sa. Mnohokrát sa presvedčil, že v Paulovi je viacej nevraživosti, ako by ktokoľvek predpokladal.
       „Nemysli si, že ťa kostol zachráni. Pozri sa dnu, len sa poriadne pozri...!“ schytil Johana za košeľu a ten v prekvapení i oslabený rešpektom pred miestom, do ktorého práve vchádzali, nekládol ani odpor. Paulo ho strkal až pred hlavný oltár. Tam zastal a pomedzi zuby sipel: „Pozri sa hore, no, len sa pozri! Na ten kríž, i na Toho čo na ňom visí...! a búchal Johana do hlavy, aby upriamil chlapcov zrak na kríž s ukrižovaným Ježišom. Jedinečne vytvorený,  ale večne  meravý  drevený korpus visel so sklonenou, či skôr vyvrátenou hlavou, akoby ani nechcel vidieť čo sa deje pred oltárom, presne pred jeho očami.
       „Neveril som, že ťa sem doženiem,“ pokračoval Paulo zlostne, no potichu. Zdalo sa, že aspoň teraz rešpektuje prostredie. Ľavou rukou zdrapil  Johanove vlasy, vyvrátil mu hlavu dozadu a tvár i jeho pohľad namieril na ukrižovaného Ježiša. „Zabili ste nášho Boha! Vy, židovskí psi, vy ste ho zabili!“ akoby to nešlo z Paulových chlapčenských úst. 
       Hrozné slová sa ozývali vo vysokej klenbe kostola a odrážali od prázdnych chórov. Johanovi sa naraz zazdalo, že hlas sa znásobil, že „zabili ste nášho Boha!
“ kričí celá dedina, aj farár Stanko, aj Karolína, i ich Hanzi, Eduard Klimko... – všetci. Zatmelo sa mu pred očami a obraz ukrižovaného Ježiša vystriedala tvár jeho drahej mamy, a v predsa len menej ostrých kontúrach  pri nej stál dávno nebohý otec Jákob. Zamaril sa mu i starý Indich... Iba stará Herta, ktorá ho naposledy vyprevádzala z mestečka stála bokom. Žeby k nikomu nepatrila? Hej, iba ho strážila.
       Johan nekládol takmer žiadny odpor a bez náznaku protestu poslušne stál. S vyvráteným pohľadom a bez slova. Neodporoval, iba sa tak zvláštne čudoval. Nechápal Paulove slová, nechápal kruté obvinenie, i keď o tomto všetkom voľačo predsa len vedel z maminho rozprávania. Po večeroch ani tak nečítala, skôr mu sama od seba rozprávala o Starom Testamente, o prorokoch, a napokon i o Ježišovi. Veľmi rád ju počúval, veľmi rád zaspával s jej príbehmi. Nikdy by však nepredpokladal, že to čo počul aj z matkiných úst mu niekto iný a inde vykričí ako vinu, ktorú nesie on, Johan, jeho mamele, jeho už nebohý otec Jákob, starý Indich, mŕtva tante Ester... - len preto, že sú židia. Uprostred chrámu stál ako svieca, ale previnilým sa necítil.     
       Paula náhle nebolo. Ten využil Johanovu meravosť, a  jednako v chaotickom okamihu, ktorý sa mu odrazu ponúkol, rozbehol sa pod chór, kde v prítmí kostola zbadal dlhú drevenú palicu, na konci ktorej bol pripevnený akoby lievik,  taká plechová čiapočka. Eduard Klimko - to bola len jeho robota -  zahášal ním sviečky na oltári i po bočných svietnikoch, a to tak, že palicou čiahal na plamienok, ktorý plechovým kepienkom udusil. Rad  za radom, po celom kostole... Žeby dočiahol všade, drevená rukoväť mala hádam aj vyše dvoch metrov. 
       Paulo schytil máličko vykrivenú, ale zato mocnú  tyč a už-už sa rozbehol dopredu k Johanovi. Aj sa rozohnal, ale našťastie netrafil ho. Iba ho štrajchol po ľavej ruke. Oči mu išli vypadnúť a bolo jasné, že čo koná, to robí s veľkým jedom, nerozmyslene a zmätene. O to však horšie. V jeho údere bola i sila, bolo nebezpečenstvo. A to si Johan veľmi skoro uvedomil. Duchaprítomne sa poobzeral dookola a prvé čo mu prišlo pod ruky, bola neveľká a ľahučká lavička, ktorá stála pred masívnymi dubovými kostolnými lavicami. Najskôr ju ulapil obomi rukami, že sa bude brániť, ale na Paulove opätovné zaháňanie dlhou tyčou musel lavičku zodvihnúť nad hlavu a vytvoriť si z nej akýsi nedobytný štít. Aj sa mu darilo, ibaže to do krajnosti vydráždilo rozzúreného Paula, ktorý čím ďalej tým viac a už načisto bez náznaku súdnosti horel spravodlivým hnevom. Rozháňal sa, zaháňal sa a bil drúkom hlava nehlava. V snahe nájsť tú Johanovu, drúzgal po všetkom čo zachytil. Najskôr padlo niekoľko mosadzných svietnikov, ktoré leteli na kamennú dlažbu s neuveriteľným hrmotom. Ani ten rachot Paula nezastavil. Tichší zvuk vydala padajúca  drevená tabuľka  s číslicami spievaných piesní. Ani oltár nezostal bez ujmy. Háčkovaný okraj oltárneho rúcha zachytený nohami drevenej lavičky, s ktorou sa zase oháňal, bránil Johan, sa na kuse rozdrapil, ale celkom nepovolil. Celé sa potom zadrapilo na neopracovanom dreve lavice, nielenže sa zošuchlo na zem, ale na veľkom kuse sa i rozdrapilo a zároveň so sebou ťahalo všetko čo bolo na oltári. Boj pokračoval. Johan stratil rešpekt pred prostredím a Paulove nadávky a obvinenia, ktoré sa v obmenách opakovali a pod kopulou chrámu akoby boli navyše hrozivejšie, vydráždili chlapcovu bojovnosť. Už sa aj lavička rozsypala. Ostala z nej iba lata. Aj Paulo dávno nalomil drevenú žrď a pokračoval iba s dlhším kýpťom. Bili sa ako vládali, a kým vládali.
       „Ty nebudeš mojej mame nadávať do židovských materí...,“ s plačom a s obrovskou krivdou na duši rozliehalo sa kostolom. „A už nikdy nepovieš, že nebudeš žrať židovkine koláče...! Moja mama ti ich poslala, lebo tá tvoja sa o teba nestará, a furt si hladný, a špinavý, otrhaný. Aj plátno na košeľu ti chcela poslať, lenže prišla Róza Talbert a zakázala...!“ Kričal Johan pomedzi Paulove vyhrážky, i pomedzi vzájomné údery, ktoré naberali na sile. 
       Už len tak fučali. Paulo viac, ale ani Johan tentoraz veľa nevládal. Čo bolo na dosah bolo rozbité a zničené, iba neveľký luster uprostred odolával. Jeho jemnučké sklenené ozdôbky občas zaštrngali, ale to iba rozvíreným vzduchom, ktorý sem tam zahvižďal  popri tupých úderoch. Víťaza dovtedy nebolo. Vtom Paulo zastal, rozkročil nohy, aby udržal rovnováhu, zvyšok, kýpeť palice zobral do oboch rúk a z celej sily sa rozohnal. Na Johana. Ten mu stál zoči voči celý upachtený, doškriabaný a špinavý. Nie raz spadol, nejeden úder zachytil ktorýmkoľvek kúskom tela. Drúk zahvižďal vzduchom. A trafil – priamo visiace ozdoby hlavného lustra. Tie sa ako zamrznutý dážď sypali zhora, akoby rovno z neba. Smutno zacinkali, veľmi smutno.
       Palica dopadla hneď vedľa Johanovho ucha, našťastie iba na plece. Obrovská bolesť sa mu rozliala po celej ruke, do chrbta a zvalila ho medzi lavice. V očiach sa mu naskrze zatmelo. Ale vnímal. Uvedomoval si iba jedno: odrazu zostalo v kostole obrovské ticho. Ako po búrke.
       A Paulo? Posledné sily vynaložil na ostatný úder. Záchvat kašľa ho načisto odzbrojil. Na studenej chrámovej dlažbe sa schúlil do klbka, oprel o ešte chladnejší múr, a kašľal. Kašľal a pľul čosi červené, čo nemohlo byť ničím iným ako krvou. Keď už nevládal ani vykašliavať, keď už iba z posledných síl iba odŕhal, potichu zlomeným hlasom zašepkal:
       „Židáci..., zabili ste nášho Boha..!“ Ale to už Johan počuť nemohol.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}

Čítať 2690 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!