sobota, 26 február 2011 12:53

Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 16. časť

Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

16. časť
       Z
mokol do nitky. Ešteže ten dážď bol teplý. Lenže mokré, lepkavo špinavé šatstvo nebolo príjemné ani v tých najväčších horúčostiach. Pred búrkou, takmer na jej začiatku, vyhliadol si úkryt, ohromné miestečko pod košatými stromami, pomedzi ktoré bezprostredne mohutneli kríky i vysoká, zabudnutá tráva. Každučké zákutie dôverne poznal, bolo iba na ňom, aké položenie zaujme. Nič v tej chvíli nebolo dôležité, iba: aby dokonale videl na nádhernú aleju a na schody vedúce ku kostolu. Zároveň, žeby bol nebadaný, a hlavne, aby bol poriadne skrytý. Až na tú lejavicu, všetko išlo podľa úmyslu, ktorý snoval vo 

svojej hlave celú večnosť. Dlho, predlho v ňom dozrievalo predsavzatie, ktorého sa nemienil vzdať ani po stretnutí s farárom Stankom, ani po neohrabaných výčitkách starého Viktora, či po svojráznom láskavom hneve tučnej kuchárky Margity. 
       Napriek teplučkému popoludniu Paula drvila zima. Z mokrých handier - lebo to čo mal práve na sebe sa inakšie pomenovať nedalo – nedbal však. Vychudnuté telo s prepadnutým hrudníkom a veľká hlava so strapatou ryšavo-hnedou kečkou akoby sa chúlili k dlhému krku, ktorý naťahoval a naťahoval, len aby dovidel na cestu, kadiaľ len krátko pred búrkou utekal Johan s akýmsi malým bielym balíkom pod pazuchou. Paulo iba tušil, že Johan upaľoval do domčeka ku Hanzimu, dôvod ho však ani najmenej nezaujímal.
       „Veď on pôjde i naspäť, musí...,“ špekuloval, a o to trpezlivejšie čupel vo svojom zelenom úkryte.
       Netrvalo dlho a od farských záhrad, poza múr cintorína podskakoval bezstarostný Johan. Trošku bol i v rozpakoch, alebo obavách? čo povie mama na jeho ufúľané ruky, gate i košeľu. A to ešte netušil, že čierne sadze mal roztreté i po tvári, ba ktovie ako, ale ocitli sa i v jeho tmavých gaštanových vlasoch, ktoré ale všetky tie sadze ukryli. 
       Pri dokmásaných hruškách sa zastavil. Z prvého pohľadu to vyzeralo, že nie sú nikoho, lenže všetko, kde práve oko dočiahlo, patrilo ku kostolu, ku fare, ku dobrosrdečnému farárovi Stankovi, ktorý by sa len potešil, keby niekto to dodrúzgané ovocie pozbieral.
       „Zoberiem zopár krajších mame,“ zaumienil si a razom vytiahol zakasanú košeľu, aby do nej – hoci aj poriadne špinavej – naukladal vari päť – šesť  spadnutých masloviek. Úžasne voňali! „Mamele ma nedá za nič, naozaj sa poteší, a hádam mi odpustí dobabranú košeľu. Našťastie nie je roztrhaná. To by mi ešte chýbalo.“ 
       M
okré ovocie ho mierne chladilo, on však nedbal. Na spodku košele zaviazal veľký uzol a s batôžkom na bruchu podskakoval po prvých širokých schodoch. Boli také široké a hlboké, že musel urobiť i dva-tri kroky, aby prišiel od jedného k druhému. Múdra robota – pre tých, ktorí stúpali do pokoja chrámu, i do spiacej záhrady tamojších dedinčanov – žiadna námaha, iba pohodlné vykračovanie za útechou, za pokorou, za nádejou. A za Láskou.            
       Johanovi to bolo jedno. Vládal hore do mierneho kopca, ešte ľahšie mu to išlo smerom dolu. Bol zdravý, na svoj vek i mocný a práve dnes mali nie celkom obyčajný, všedný deň. Len keby mal o tom všetkom, čo práve zažívali s mamou a Hanzim,  komu porozprávať. Mať tak takého kamaráta ako je aj Paulo, vyrozprával by mu všetko: o ich dome, o trinástej komnate, o záhadných knižkách, o balíkoch všetkého možného, a napokon i o tej tmavej diere nad pecou v dome paholka Hanziho... Rozprávať nemôže. Nemá komu, a vraj ani nesmie. Mamele zakázala. Žeby chápal, žeby čo len tušil?! Naozaj nevie prečo, ale mama zakázala... Poslúcha ju. Poväčšine na slovo.
       Aj keď sa už vyčasilo, vetrík si neustále podúval, aby hádam povysúšal všetku mokrotu. Koruny stromov príjemne šumeli a mnohoraké zvuky okolia sa votreli do dedinského pokoja.
       Tupý úder rovno do chrbta ho skoro zvalil. Rovnováhu však udržal a ešte sa stačil otočiť. Potom sa zapotácal. Spadnúť nespadol, ba ešte z posledných síl pridržal košeľu a v nej naložené hrušky pre matku. Za ním nebolo nikoho, len veľký  okrúhly kameň ležal presne pri jeho nohách. 
       „Nebolo ľahké hádzať ním,“ zadivil sa v prvom momente. Ani tak neuvažoval, ako mu preletelo mysľou: „Kto by len vládal ním šmariť?“ nedalo mu. „Odkiaľ doletel?! Nikde nikoho, a takou skalou trafiť z diaľky...?!“ to sa mu veru ani veriť nechcelo. Nestačil domyslieť. V očiach sa mu zatmelo a na  temene pocítil štipľavú bolesť.
       „Mamele...!“ 
       S
tačil iba zašepkať, i to bol skôr výdych ako zreteľné zvolanie. A zostala tma. Ticho. Stratili sa vône, nebolo cítiť teplý vietor. Hrušky spoza košele sa kotúľali dole kopčekom ako opreteky, a nie jedna, nie dve sa načisto rozmliaždili na starobylých pieskovcových platniach, z ktorých ktosi dávno-pradávno vydláždil cestu bližšie k Bohu.
       „Ja tebe ukážem, že ...mamele
...!“ započul Johan ako z druhého sveta. Ešte stále nič nevidel, za uchom, ba až na krku cítil pramienok niečoho teplého a lepkavého. Nevládal. Ani sa pohnúť, nie to ešte vstať. Iba voslep rukou šmátral po bruchu. Prvé čo si uvedomil: hrušky boli fuč!
       „Zachcelo sa židákom farárových hrušiek?! Všetko mu zažalujem..., že si kradol, že si si ich napchal za košeľu,“ vykrikoval chlapčenský hlas, ktorý mu bol povedomý, ale ešte stále žiaden obraz pred očami nerozoznával. „Nemysli si, že tvoja židovská mater sa bude napchávať našimi kresťanskými hruškami...,“ škriekala nad ním ryšavá hlava zúrivého Paula.
        Až teraz si Johan uvedomil, odkiaľ priletela skala do chrbta, i kto mu šmaril druhú, menšiu, rovno do hlavy. Hučalo mu v ušiach, zrak ešte stále poriadne nefungoval, ale tá „židovská mater
“ ho úplne prebrala. Vynorila sa mu vo vedomí: vždy pekná, upravená, dobrá i pokojná, tichučko podnikavá, ale často ustarostená, poväčšine smutná. Mala byť prečo. Jej milovaný muž Jákob nikdy viac nezájde do synagógy v ich mestečku, v nenávratne sú i jeho takmer nečujné príchody z nej, keď v tichosti ich skromného ale útulného príbytku - len čo vstúpil, kládol ruky na hlavu ich jediného syna a vyriekol zvláštne požehnania, ktoré si židia tak veľmi cenia. Tvrdil na vysvetlenie: podľa Talmudu denne by ich malo byť aspoň sto...
       Čo mu to lieta dobitou mysľou?! Naberal vedomie. Pomaličky vstával a keď sa mu to podarilo, poriadne sa otriasol. Na vymokajúcu krv medzi zaprášenými a aj spotenými, zlepenými vlasmi zabudol. O hrušky sa viac nestaral. Poobzeral sa dookola, či ten Paulov hlas nebol iba nejakým prízrakom, vidinou, ktorá ho prenasleduje vtedy, keď sa s ním práve niečo zlé udeje. Mýlil sa, a ako sa mýlil!     
 

       Na tie okamžiky sa zabudnúť nedá. Ani roky, veľa, veľa rokov, ba takmer celý prežitý život, nevymazali minúty, či už hodiny toho dávneho augustového dňa. Ako nemyslieť na ne, keď práve oni ma vyhnali z detstva. Stratil som domov, moju najdrahšiu mamele – lebo nebolo vrúcnejšieho oslovenia a nebolo vrúcnejšieho vyznania synovskej oddanosti a lásky, ako keď som sa mojej dobrej matke prihovoril s tým najfamiliárnejším „mamele“; stratil som vieru v spravodlivosť, presvedčenie, že pravda je raz a navždy pravdou, a tá musí premôcť akúkoľvek zlobu. Dokonca ani nádej mi nezostala, i tá pošla...
      
Mal som necelých jedenásť, bol som vyspelý a mocný, naučený aj pracovať, aj žiť - nie detský, ale vážny život odrastených, priam dospelých. Paulo bol starší, možno trinásť-štrnásť ročný. Vysoký a chudý, lepšie povedané chudorľavý. Zmorený ťažkou prácou, suchotami a najviac nedostatkom lásky. Obaja sme mali svoje matky. Pre nás, ich synov, každá mala pravdu.
       Na tých farských schodoch – a keby len na nich – sa strhol veľký zápas. Dvaja nerovnocenní chlapčiskovia - v samej podstate vekom ešte stále sme boli chlapcami -  bojovali sme za pravdu, za učenie, za životné múdrosti i „múdrosti“, ktoré nám -  každá po svojom, a to  podľa prirodzených, či až spontánnych daností, vštepovali naše matky.
       Jude, jetzt werde ich dich t
öten!
       Verfluchter Jude

       Týmto to začalo.

(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}

Čítať 2474 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!