Napriek teplučkému popoludniu Paula drvila zima. Z mokrých handier - lebo to čo mal práve na sebe sa inakšie pomenovať nedalo – nedbal však. Vychudnuté telo s prepadnutým hrudníkom a veľká hlava so strapatou ryšavo-hnedou kečkou akoby sa chúlili k dlhému krku, ktorý naťahoval a naťahoval, len aby dovidel na cestu, kadiaľ len krátko pred búrkou utekal Johan s akýmsi malým bielym balíkom pod pazuchou. Paulo iba tušil, že Johan upaľoval do domčeka ku Hanzimu, dôvod ho však ani najmenej nezaujímal.
„Veď on pôjde i naspäť, musí...,“ špekuloval, a o to trpezlivejšie čupel vo svojom zelenom úkryte.
Netrvalo dlho a od farských záhrad, poza múr cintorína podskakoval bezstarostný Johan. Trošku bol i v rozpakoch, alebo obavách? čo povie mama na jeho ufúľané ruky, gate i košeľu. A to ešte netušil, že čierne sadze mal roztreté i po tvári, ba ktovie ako, ale ocitli sa i v jeho tmavých gaštanových vlasoch, ktoré ale všetky tie sadze ukryli.
Pri dokmásaných hruškách sa zastavil. Z prvého pohľadu to vyzeralo, že nie sú nikoho, lenže všetko, kde práve oko dočiahlo, patrilo ku kostolu, ku fare, ku dobrosrdečnému farárovi Stankovi, ktorý by sa len potešil, keby niekto to dodrúzgané ovocie pozbieral.
„Zoberiem zopár krajších mame,“ zaumienil si a razom vytiahol zakasanú košeľu, aby do nej – hoci aj poriadne špinavej – naukladal vari päť – šesť spadnutých masloviek. Úžasne voňali! „Mamele ma nedá za nič, naozaj sa poteší, a hádam mi odpustí dobabranú košeľu. Našťastie nie je roztrhaná. To by mi ešte chýbalo.“
Mokré ovocie ho mierne chladilo, on však nedbal. Na spodku košele zaviazal veľký uzol a s batôžkom na bruchu podskakoval po prvých širokých schodoch. Boli také široké a hlboké, že musel urobiť i dva-tri kroky, aby prišiel od jedného k druhému. Múdra robota – pre tých, ktorí stúpali do pokoja chrámu, i do spiacej záhrady tamojších dedinčanov – žiadna námaha, iba pohodlné vykračovanie za útechou, za pokorou, za nádejou. A za Láskou.
Johanovi to bolo jedno. Vládal hore do mierneho kopca, ešte ľahšie mu to išlo smerom dolu. Bol zdravý, na svoj vek i mocný a práve dnes mali nie celkom obyčajný, všedný deň. Len keby mal o tom všetkom, čo práve zažívali s mamou a Hanzim, komu porozprávať. Mať tak takého kamaráta ako je aj Paulo, vyrozprával by mu všetko: o ich dome, o trinástej komnate, o záhadných knižkách, o balíkoch všetkého možného, a napokon i o tej tmavej diere nad pecou v dome paholka Hanziho... Rozprávať nemôže. Nemá komu, a vraj ani nesmie. Mamele zakázala. Žeby chápal, žeby čo len tušil?! Naozaj nevie prečo, ale mama zakázala... Poslúcha ju. Poväčšine na slovo.
Aj keď sa už vyčasilo, vetrík si neustále podúval, aby hádam povysúšal všetku mokrotu. Koruny stromov príjemne šumeli a mnohoraké zvuky okolia sa votreli do dedinského pokoja.
Tupý úder rovno do chrbta ho skoro zvalil. Rovnováhu však udržal a ešte sa stačil otočiť. Potom sa zapotácal. Spadnúť nespadol, ba ešte z posledných síl pridržal košeľu a v nej naložené hrušky pre matku. Za ním nebolo nikoho, len veľký okrúhly kameň ležal presne pri jeho nohách.
„Nebolo ľahké hádzať ním,“ zadivil sa v prvom momente. Ani tak neuvažoval, ako mu preletelo mysľou: „Kto by len vládal ním šmariť?“ nedalo mu. „Odkiaľ doletel?! Nikde nikoho, a takou skalou trafiť z diaľky...?!“ to sa mu veru ani veriť nechcelo. Nestačil domyslieť. V očiach sa mu zatmelo a na temene pocítil štipľavú bolesť.
„Mamele...!“
Stačil iba zašepkať, i to bol skôr výdych ako zreteľné zvolanie. A zostala tma. Ticho. Stratili sa vône, nebolo cítiť teplý vietor. Hrušky spoza košele sa kotúľali dole kopčekom ako opreteky, a nie jedna, nie dve sa načisto rozmliaždili na starobylých pieskovcových platniach, z ktorých ktosi dávno-pradávno vydláždil cestu bližšie k Bohu.
„Ja tebe ukážem, že ...mamele...!“ započul Johan ako z druhého sveta. Ešte stále nič nevidel, za uchom, ba až na krku cítil pramienok niečoho teplého a lepkavého. Nevládal. Ani sa pohnúť, nie to ešte vstať. Iba voslep rukou šmátral po bruchu. Prvé čo si uvedomil: hrušky boli fuč!
„Zachcelo sa židákom farárových hrušiek?! Všetko mu zažalujem..., že si kradol, že si si ich napchal za košeľu,“ vykrikoval chlapčenský hlas, ktorý mu bol povedomý, ale ešte stále žiaden obraz pred očami nerozoznával. „Nemysli si, že tvoja židovská mater sa bude napchávať našimi kresťanskými hruškami...,“ škriekala nad ním ryšavá hlava zúrivého Paula.
Až teraz si Johan uvedomil, odkiaľ priletela skala do chrbta, i kto mu šmaril druhú, menšiu, rovno do hlavy. Hučalo mu v ušiach, zrak ešte stále poriadne nefungoval, ale tá „židovská mater“ ho úplne prebrala. Vynorila sa mu vo vedomí: vždy pekná, upravená, dobrá i pokojná, tichučko podnikavá, ale často ustarostená, poväčšine smutná. Mala byť prečo. Jej milovaný muž Jákob nikdy viac nezájde do synagógy v ich mestečku, v nenávratne sú i jeho takmer nečujné príchody z nej, keď v tichosti ich skromného ale útulného príbytku - len čo vstúpil, kládol ruky na hlavu ich jediného syna a vyriekol zvláštne požehnania, ktoré si židia tak veľmi cenia. Tvrdil na vysvetlenie: podľa Talmudu denne by ich malo byť aspoň sto...
Čo mu to lieta dobitou mysľou?! Naberal vedomie. Pomaličky vstával a keď sa mu to podarilo, poriadne sa otriasol. Na vymokajúcu krv medzi zaprášenými a aj spotenými, zlepenými vlasmi zabudol. O hrušky sa viac nestaral. Poobzeral sa dookola, či ten Paulov hlas nebol iba nejakým prízrakom, vidinou, ktorá ho prenasleduje vtedy, keď sa s ním práve niečo zlé udeje. Mýlil sa, a ako sa mýlil!
Na tie okamžiky sa zabudnúť nedá. Ani roky, veľa, veľa rokov, ba takmer celý prežitý život, nevymazali minúty, či už hodiny toho dávneho augustového dňa. Ako nemyslieť na ne, keď práve oni ma vyhnali z detstva. Stratil som domov, moju najdrahšiu mamele – lebo nebolo vrúcnejšieho oslovenia a nebolo vrúcnejšieho vyznania synovskej oddanosti a lásky, ako keď som sa mojej dobrej matke prihovoril s tým najfamiliárnejším „mamele“; stratil som vieru v spravodlivosť, presvedčenie, že pravda je raz a navždy pravdou, a tá musí premôcť akúkoľvek zlobu. Dokonca ani nádej mi nezostala, i tá pošla...
Mal som necelých jedenásť, bol som vyspelý a mocný, naučený aj pracovať, aj žiť - nie detský, ale vážny život odrastených, priam dospelých. Paulo bol starší, možno trinásť-štrnásť ročný. Vysoký a chudý, lepšie povedané chudorľavý. Zmorený ťažkou prácou, suchotami a najviac nedostatkom lásky. Obaja sme mali svoje matky. Pre nás, ich synov, každá mala pravdu.
Na tých farských schodoch – a keby len na nich – sa strhol veľký zápas. Dvaja nerovnocenní chlapčiskovia - v samej podstate vekom ešte stále sme boli chlapcami - bojovali sme za pravdu, za učenie, za životné múdrosti i „múdrosti“, ktoré nám - každá po svojom, a to podľa prirodzených, či až spontánnych daností, vštepovali naše matky.
Jude, jetzt werde ich dich töten!
Verfluchter Jude!
Týmto to začalo.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}






























__________________________________________________
16. časť
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-