V ten deň - na konci augusta - sa slnku svietiť nechcelo. Iba čo vyslalo denné svetlo, ktoré z povinnosti zalialo zobúdzajúcu sa dedinu, i cestu, po ktorej hrkotal voz. Na kozlíku sedel mlčanlivý pohonič a vedľa neho, bez pohybu malý Johan. Čušal, zrak zapichol na konské zadky, uši nefungovali a srdce trepalo...
Obzrel sa iba na konci dediny. Dom tante Ester a skľúčenú matku pred ním, pre nával sĺz vidieť nemohol. Iba tichučko zašepkal: mamele.
(Zazdalo sa mu, že sa rúca svet.)
Ťarbavý Viktor si Paula veľmi nevšímal. Každý si robil svoje: starý chlap sa babral v bahne, s ohľaduplnosťou voči chlapcovi nahadzoval na plechové taniere menšie „porcie“. A Paulo vláčil. Zadumaný, vo svojom nevydarenom svete hladu, únavy a nelásky, sa nadrapoval, aby ich vytrepal na plece, v lepšom prípade na hlavu, kde ich potom obomi rukami pridŕžal. Na pleci to bolo omnoho ťažšie. Vykrútený krk ho bolel a hlava akoby išla odfrngnúť. Ešteže ten kúpeľ nebol ďaleko. Pomedzi vláčenie chlapec odŕhal, až sa natoľko rozkašľal, že Viktor musel prerušiť svoju robotu.
„Raz ťa zadusí,“ krútil starý Viktor hlavou, obomi rukami opretý o drevenú žrď špeciálnej hlbokej naberačky.
Ukradomky ho sledoval. „Čo je to chlapčisko také doudierané a poškriabané. Akoby sa s niekým ruval...?“ špekuloval nad Paulom, ale iba v duchu.
Na nič sa ho nevypytoval, napokon načo?! S kým a prečo by sa Paulo bil? Veď po práci nevládze dôjsť ani domov. A keď sa už dovlečie, zvalí sa do špiny toho ich chatrného domova, a spí.
„Keby ma len chcelo! Už nevládzem. Všetko ma bolí. A robiť musím, lebo, čo by som jedol?“ pokorne a iba potichu zamrmlal Paulo. „Mamu som doma nevidel zo tri dni,“ dokončil.
„O tú sa ty neboj, tej sa darí dobre. Počul som ju, ako sa chichoce,“ rozhovoril sa Viktor, ale Paulo ho zastavil.
„Čoby sa chichotala..., je pekná, je veselá a hostia ju majú radi.“ Snažil sa o pýchu v hlase, napokon však dokončil cez záchvat kašľa.
„A že ťa ide zadusiť, to ju netrápi? Že sa morduješ? Že si hladný a otrhaný? To nie je smiešne, hanbiť by sa mala..., ech!“ Viktor hodil rukou a viac neprehovoril. Len s väčšou zlosťou ďobal do smradľavého bahna.
„Ešte poodnášam tamtie tri, a potom si oddýchnem. Alebo zabehnem ku Margite. Iste mi niečo odložila pod zub,“ ozval sa Paulo poza Viktorov chrbát, teraz už o poznanie veselšie.
Ešte stále boli pekné a aj teplučké letné dni. Všetko nasvedčovalo tomu, že letu ešte nie je koniec, lebo búrky z tepla bývali skoro na dennom poriadku. Blýskavica, hromové dunenie a husté lejaky - ani Viktorovi a už vôbec nie Paulovi, nevadili. Práve naopak. Schúlili sa pod svoj drevený prístrešok a bolo isté, že nezmoknú. Aspoň si oddýchli. Ak sa blýskalo a burácalo pridlho, Paulo i zdriemol. Viktor sa tomu iba nemo tešil. I keď nie navidomoči, predsa len mal súcit s nešťastným chudorľavým fafrnkom. Lebo Paulo dieťaťom ešte stále bol.
Zahrmelo. A poriadne. V hustých horách mračná dlho nevidieť. Iba sa zotmie. Aj teraz tak. Prvé kvapky dažďa zabubnovali na strechu otvorenej koliby. Už-už, že sa usadia na širokú lavicu – dobre im padne kúsok pokoja. Ibaže Paulovi nedalo, povedal si predsa:
„Ešte tie tri odnesiem a behom – i po daždi, za Margitou...“
Od hladu mal kŕče a vidina Margitinej hustej polievky robila zázraky. Bleskov a hrmavice sa on veru neobával. Nie jednu búrku prečkal pod stromami v lese, nie raz zmokol do nitky.
Hore, dole, hore, dole... pobehúval Paulo s naloženými taniermi. Ten jeho podivuhodný vzrast, ťarbavo, neohrabane pobiehajúca figúra vyvolávali aj úškrn, aj úžas, ale poväčšine ľútosť. I teraz tak: rýchlo vykonať robotu a ozlomkrky ku kuchyniam...
Tretí tanier bahna sa mu zdal najťažší. Mokrá, lepkavá a zapáchajúca masa sa v tmavej vytekajúcej vode prevaľovala nad jeho hlavou, zarovno s ťažkým knísavým krokom. Ale kráčal. Vo výhľade bol oddych.
Horúcim, dusným dňom, pomedzi nádheru kúpeľného lesoparku najskôr podivuhodne zahvižďalo. Vzápätí, ale iba na nepatrný okamih ohnivá žiara zaliala všetko navôkol. Sila hromového zvuku akoby rozpárala zem. Praskanie hrubého kmeňa, i ešte stále doznievajúce dunenie, nemalo páru.
Nič z toho netrvalo dlho. Okamih.
Viktor ani nevedel, ako sa ocitol v kúte prístrešku, lopata sa iba povaľovala na úplne opačnom konci, predsa len pozoruhodného priestranstva. Po Paulovi ani stopa.
„Kde to chlapčisko utekalo?! Akoby nemohol chvíľku počkať kým pominie búrka. Veď nám rachotí priamo nad hlavami,“ šomral si nahlas Viktor.
Zľakol sa. Jednako len, silám z neba hroziť, ba ani vysmievať sa, neradno.
„Alebo, žeby už bol v kuchyni...?“ nedalo mu.
Na cestičku nevidel a keď vystrčil hlavu, že pozrie poza roh, na zemi v tráve zbadal iba prázdny a akosi podivuhodne zošúverený plechový tanier. Už ho chytala zlosť, že „ kto to videl, takto nechať, ba zničiť,“ ale nestačil ani domyslieť. Ani nie pri plechu, ale tri, štyri metre ďalej, rovno pri kmeni rozčesnutého jedľového kmeňa v tráve i v machu nepohnute ležalo čosi hnedo-žlté..! Akoby schúlené ľudské, či len detské telo, z ktorého sa - ale len máličko – čmudilo bielo-belavým, odchádzajúcim dymom.
„To nie je dym. To je dušička. To je – pre živého Pána Boha - Paulova dodrúzganá, ubolená a vyhladovaná dušička...!“
Starého Viktora - ani nie na hanbu sveta, ale s nekonečnou, obrovskou ľútosťou nad spáleným ľudským mláďaťom – zalial prúd teplých sĺz. Nevládal myslieť, vládal konať. Z ich spoločnej širokej lavice zobral usedenú a aj zodratú barančiu kožu a s láskou ju kládol na bleskom spálené Paulovo tielko.
Dážď po chvíli ustal a spoza odchádzajúcich mrakov ešte vyšlo hrejúce slniečko. Na kúpeľnej dvorane bolo počuť ako sa opäť otvárajú pred búrkou zarigľované okná – a z diaľky sa niesla jemná melódia klavíra i svieži smiech zabávajúcich sa hostí.
Eduard Klimko, večný povozník panských spoločností, tentoraz odvážal ľahučký, ale o to smutnejší náklad. Do bielej plachty, ktorú ktovie odkiaľ schytila tučná Margita, zabalili scvrknuté a na nepoznanie zohavené Paulovo telo.
„Hanzi zhlobí drevenú truhličku, pán farár Michal Stanko ho pochová...“
Starý Viktor sedel na schodoch toho najostatnejšieho vchodu ku kuchyniam. Popolavý, zamazaný a udalosťou zdrvený. Tučná kuchárka Margita soplila do pokrčenej handričky a rožkom dlhej zástery si utierala slzy:
„Pripomeň Edkovi Klimkovi nech mu na veži zazvoní; aj umieračik, aj zvonenie do hrobu...,“ usedavo plakala, akoby práve prišla o svoje dieťa...
(DOKONČENIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}