V ten deň - na konci augusta - sa slnku svietiť nechcelo. Iba čo vyslalo denné svetlo, ktoré z povinnosti zalialo zobúdzajúcu sa dedinu, i cestu, po ktorej hrkotal voz. Na kozlíku sedel mlčanlivý pohonič a vedľa neho, bez pohybu malý Johan. Čušal, zrak zapichol na konské zadky, uši nefungovali a srdce trepalo...
Obzrel sa iba na konci dediny. Dom tante Ester a skľúčenú matku pred ním, pre nával sĺz vidieť nemohol. Iba tichučko zašepkal: mamele.
(Zazdalo sa mu, že sa rúca svet.)
Ťarbavý Viktor si Paula veľmi nevšímal. Každý si robil svoje: starý chlap sa babral v bahne, s ohľaduplnosťou voči chlapcovi nahadzoval na plechové taniere menšie „porcie“. A Paulo vláčil. Zadumaný, vo svojom nevydarenom svete hladu, únavy a nelásky, sa nadrapoval, aby ich vytrepal na plece, v lepšom prípade na hlavu, kde ich potom obomi rukami pridŕžal. Na pleci to bolo omnoho ťažšie. Vykrútený krk ho bolel a hlava akoby išla odfrngnúť. Ešteže ten kúpeľ nebol ďaleko. Pomedzi vláčenie chlapec odŕhal, až sa natoľko rozkašľal, že Viktor musel prerušiť svoju robotu.
„Raz ťa zadusí,“ krútil starý Viktor hlavou, obomi rukami opretý o drevenú žrď špeciálnej hlbokej naberačky.
Ukradomky ho sledoval. „Čo je to chlapčisko také doudierané a poškriabané. Akoby sa s niekým ruval...?“ špekuloval nad Paulom, ale iba v duchu.
Na nič sa ho nevypytoval, napokon načo?! S kým a prečo by sa Paulo bil? Veď po práci nevládze dôjsť ani domov. A keď sa už dovlečie, zvalí sa do špiny toho ich chatrného domova, a spí.
„Keby ma len chcelo! Už nevládzem. Všetko ma bolí. A robiť musím, lebo, čo by som jedol?“ pokorne a iba potichu zamrmlal Paulo. „Mamu som doma nevidel zo tri dni,“ dokončil.
„O tú sa ty neboj, tej sa darí dobre. Počul som ju, ako sa chichoce,“ rozhovoril sa Viktor, ale Paulo ho zastavil.
„Čoby sa chichotala..., je pekná, je veselá a hostia ju majú radi.“ Snažil sa o pýchu v hlase, napokon však dokončil cez záchvat kašľa.
„A že ťa ide zadusiť, to ju netrápi? Že sa morduješ? Že si hladný a otrhaný? To nie je smiešne, hanbiť by sa mala..., ech!“ Viktor hodil rukou a viac neprehovoril. Len s väčšou zlosťou ďobal do smradľavého bahna.
„Ešte poodnášam tamtie tri, a potom si oddýchnem. Alebo zabehnem ku Margite. Iste mi niečo odložila pod zub,“ ozval sa Paulo poza Viktorov chrbát, teraz už o poznanie veselšie.
Ešte stále boli pekné a aj teplučké letné dni. Všetko nasvedčovalo tomu, že letu ešte nie je koniec, lebo búrky z tepla bývali skoro na dennom poriadku. Blýskavica, hromové dunenie a husté lejaky - ani Viktorovi a už vôbec nie Paulovi, nevadili. Práve naopak. Schúlili sa pod svoj drevený prístrešok a bolo isté, že nezmoknú. Aspoň si oddýchli. Ak sa blýskalo a burácalo pridlho, Paulo i zdriemol. Viktor sa tomu iba nemo tešil. I keď nie navidomoči, predsa len mal súcit s nešťastným chudorľavým fafrnkom. Lebo Paulo dieťaťom ešte stále bol.
Zahrmelo. A poriadne. V hustých horách mračná dlho nevidieť. Iba sa zotmie. Aj teraz tak. Prvé kvapky dažďa zabubnovali na strechu otvorenej koliby. Už-už, že sa usadia na širokú lavicu – dobre im padne kúsok pokoja. Ibaže Paulovi nedalo, povedal si predsa:
„Ešte tie tri odnesiem a behom – i po daždi, za Margitou...“
Od hladu mal kŕče a vidina Margitinej hustej polievky robila zázraky. Bleskov a hrmavice sa on veru neobával. Nie jednu búrku prečkal pod stromami v lese, nie raz zmokol do nitky.
Hore, dole, hore, dole... pobehúval Paulo s naloženými taniermi. Ten jeho podivuhodný vzrast, ťarbavo, neohrabane pobiehajúca figúra vyvolávali aj úškrn, aj úžas, ale poväčšine ľútosť. I teraz tak: rýchlo vykonať robotu a ozlomkrky ku kuchyniam...
Tretí tanier bahna sa mu zdal najťažší. Mokrá, lepkavá a zapáchajúca masa sa v tmavej vytekajúcej vode prevaľovala nad jeho hlavou, zarovno s ťažkým knísavým krokom. Ale kráčal. Vo výhľade bol oddych.
Horúcim, dusným dňom, pomedzi nádheru kúpeľného lesoparku najskôr podivuhodne zahvižďalo. Vzápätí, ale iba na nepatrný okamih ohnivá žiara zaliala všetko navôkol. Sila hromového zvuku akoby rozpárala zem. Praskanie hrubého kmeňa, i ešte stále doznievajúce dunenie, nemalo páru.
Nič z toho netrvalo dlho. Okamih.
Viktor ani nevedel, ako sa ocitol v kúte prístrešku, lopata sa iba povaľovala na úplne opačnom konci, predsa len pozoruhodného priestranstva. Po Paulovi ani stopa.
„Kde to chlapčisko utekalo?! Akoby nemohol chvíľku počkať kým pominie búrka. Veď nám rachotí priamo nad hlavami,“ šomral si nahlas Viktor.
Zľakol sa. Jednako len, silám z neba hroziť, ba ani vysmievať sa, neradno.
„Alebo, žeby už bol v kuchyni...?“ nedalo mu.
Na cestičku nevidel a keď vystrčil hlavu, že pozrie poza roh, na zemi v tráve zbadal iba prázdny a akosi podivuhodne zošúverený plechový tanier. Už ho chytala zlosť, že „ kto to videl, takto nechať, ba zničiť,“ ale nestačil ani domyslieť. Ani nie pri plechu, ale tri, štyri metre ďalej, rovno pri kmeni rozčesnutého jedľového kmeňa v tráve i v machu nepohnute ležalo čosi hnedo-žlté..! Akoby schúlené ľudské, či len detské telo, z ktorého sa - ale len máličko – čmudilo bielo-belavým, odchádzajúcim dymom.
„To nie je dym. To je dušička. To je – pre živého Pána Boha - Paulova dodrúzganá, ubolená a vyhladovaná dušička...!“
Starého Viktora - ani nie na hanbu sveta, ale s nekonečnou, obrovskou ľútosťou nad spáleným ľudským mláďaťom – zalial prúd teplých sĺz. Nevládal myslieť, vládal konať. Z ich spoločnej širokej lavice zobral usedenú a aj zodratú barančiu kožu a s láskou ju kládol na bleskom spálené Paulovo tielko.
Dážď po chvíli ustal a spoza odchádzajúcich mrakov ešte vyšlo hrejúce slniečko. Na kúpeľnej dvorane bolo počuť ako sa opäť otvárajú pred búrkou zarigľované okná – a z diaľky sa niesla jemná melódia klavíra i svieži smiech zabávajúcich sa hostí.
Eduard Klimko, večný povozník panských spoločností, tentoraz odvážal ľahučký, ale o to smutnejší náklad. Do bielej plachty, ktorú ktovie odkiaľ schytila tučná Margita, zabalili scvrknuté a na nepoznanie zohavené Paulovo telo.
„Hanzi zhlobí drevenú truhličku, pán farár Michal Stanko ho pochová...“
Starý Viktor sedel na schodoch toho najostatnejšieho vchodu ku kuchyniam. Popolavý, zamazaný a udalosťou zdrvený. Tučná kuchárka Margita soplila do pokrčenej handričky a rožkom dlhej zástery si utierala slzy:
„Pripomeň Edkovi Klimkovi nech mu na veži zazvoní; aj umieračik, aj zvonenie do hrobu...,“ usedavo plakala, akoby práve prišla o svoje dieťa...
(DOKONČENIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}































__________________________________________________
20. časť
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-