Bez veľkého rozjímania spoznal hrab pred domom tante Ester. Vtedy bol malý, iba stromček. Presne tak ako Johan - ľudské mláďatko. Teraz? Prihnutý starec, ktorý na rozdiel od stromu - čo donekonečna mohutnie - on stráca na sile. Isté situácie sa blízkym prostredím vynárajú. Vo farbách, so svojimi vôňami, ba i zvukmi.
Moja prvá smelá výprava medzi hobgárdskych cigáňov. Jeden krôčik poznania naviac v čase, keď chlapčenská nebojácnosť prekonáva prvé strachy z nových pomerov. Bol som hrdý na vlastnú dávku smelosti, i na objavený svet, ktorý som dovtedy poznať nemohol. Starý Žigo s kŕdľom svojich detí, dlhé rady naskladaných nepálených tehál, dym koliby i škrekot, ktorému som nerozumel – to je obrázok plný čmudu i iných pachov, viacfarebnosti či patričného ozvučenia zážitku, ktorý nikdy a za žiadnych okolností nemôže vyprchať.
Moja drahá mama! Nebolo lepšej spoločníčky, nebolo prajnejšej dušičky, nebolo rozumnejšej a rozvážnejšej...! Plný tanier napečených koláčov, ktoré som v ten augustový podvečer predsa len odniesol do domu oproti, chudorľavému Paulovi, mám neustále na pamäti vo vzťahu s udalosťami, ktoré sa vtedy udiali, a ktoré v inom rozmere, ďaleko rozhodujúcejšom, nasledovali neskoršie.
V prítmí neusporiadanej izby, v rozhádzaných špinavých perinách sedel Paulo. Tenké, bosé a ufúľané nohy dieťaťa mu bezmocne viseli zo starej postele. Opustený, drhol, len sa tak ohlášalo. Ani ma nezbadal. Darmo som ho nesmelo oslovil – pre kašeľ počuť nemohol.
„Doniesol som ti buchty. Moja mama pečie každý piatok. Sú naozaj fajné...!“ snažil som sa ho prehlušiť. Aj sa mi videlo, že nepočúva, ale pomedzi odŕhanie s námahou odvrkol: „Nechaj si svoje buchty! Povedz tej židovke, že od nej žiadne buchty jesť nebudem!“A zase sa rozkašľal, tentoraz zlosťou. Položil som tanier na stôl plný všelijakého haraburdia a vytrielil som z Paulovho domu. Celý červený, nešťastný, rozhorčený spravodlivým hnevom som zastal iba v matkinom náručí. Bol som o dva - tri roky mladší od Paula a nedokázal som pochopiť jeho odmietnutie, jeho zlosť hraničiacu s nenávisťou.
Vtedy si moja mama iba potichu vzdychla: „... už je to tu!“
Vôbec som jej nerozumel.
Potom s pokojom dodala: „Nenávidí nás. Nenávidí židov. Nepozná naše náboženstvo. Nevie o ňom celkom nič. Naučili ho iba nenávidieť. Paulo je - jednoducho - zle vychovaný...!“
Kopiace sa myšlienky vrátili starca do udalostí, ktoré ho vlastne hnali celým životom. Musel s tým predsa rátať v ovzduší, do ktorého sa vrátil pre pamiatku. Z nánosu desaťročí, novôt i samozrejmých zmien, ustavične odniekiaľ vytŕčali pohnútky ich údelu.
Starec iba poobzeral známe priečelie domu a ani len nezastal. Vykročil strmšie. Do blízkych kúpeľov by bola dobrá polhodinka chôdze.
Nedalo mu.
Opäť zamieril do ticha už nebohej minulosti...
Ráno voňalo po daždi. V noci spŕchlo, ale neschladilo sa. Práve naopak. Zem sa parila, stúpajúce slnko vysúšalo. Všetko navôkol, okrem hory. Tá si svoju vlahu podržala.
Hanzi sa motal okolo domu. Vždy si našiel takú robotu, ktorá bez veľkých dohôd zostávala iba na ňom. A on ju s ochotou a so spolupatričnosťou k tomuto príbytku vykonával. Teraz iba schytil starý košík a poďho do kopca, za cintorín prudko do vrchu.
„Hanzi, zober i mňa,“ kričal za ním nesmelý Johan.
„Aleže budeš kráčať ako riadny chlap!“ pohrozil sa Hanzi chlapcovi a na krátku chvíľu zastal, aby ho upachtené dieťa dobehlo. Potom sa obaja stratili v neďalekej hore. Za hubami sa vedeli túlať celé hodiny.
Prvý sa vrátil Hanzi, za ním dobiehal Johan, ktorý pravdaže nešiel najkratšou cestou. Paholok si ho akože nevšímal, ale po očku vždy vedel, kde sa dieťa pohybuje. Košík bol plný dubákov, masliakov a žltých kuriatok. Johan ani nemal takú radosť z hubovej večere, ako z pohľadu na tú kopu, ktorú prinesie matke. Za kostolom, pri cintorínskom múre sa bez slova rozdelili. Hanzi vybral najkrajšie z hríbov a iba tak naukladal do okraja vykasanej košele. Že odnesie na faru. Nepísaný zvyk. Akoby išiel domov. Zvyšok teperil Johan poza cintorín, po záhumniach ku domu. Keď míňal posledné kríky, ktorými začínala aleja stromov, vyskočil spoza nich, priamo Johanovi do tváre, Paulo.
Žiadna náhoda.
Zúril. Nemusel sa ho ani dotknúť, a Johan v ľaku pustil takmer plný košík do vysokej buriny a sám, zakopnúc o Paulovu nohu, zvalil sa do štipľavej žihľavy. Mal čo robiť, aby sa vyhrabal. No v tom ho už držal Paulo za košeľu a vrešťal:
„Povedz tej tvojej židovke, že ma z tých jej koláčov len brucho bolelo... Nech ťa už viac nenapadne prísť do nášho domu, nieto že by som ja musel jedávať zo židovského hrnca. Do nášho domu môže vstúpiť iba kresťan...! Ani sa len nenadýchol. Jedovatosťou očervenel.
„Aby si vedel, Johan, to ti odkazuje moja mama! Rozumel si?!“ ešte stále ho šklbal, až nakoniec a z posledných síl sotil Johana do hrude. Ten sa zapotácal, ale spadnúť nespadol. Len sa mu zatočil svet. Pred očami videl zlosťou znetvorenú tvár Paula a viac nevnímal už celkom nič, len ohlášajúce sa nadávky a vyhrážanie.
„Ty židáčik s prekliatou krvou! Nenávidím ťa, i tú tvoju židovskú mať! A vyhýbaj sa mi, kde len môžeš! Takých ako ste vy treba kynožiť. Raz a navždy!!!“ Paulo vyvreskúval, že až pľul.
„Raz ťa zabijem!“ fľochol mu rovno medzi oči.
Zastavil ho len silný záchvat kašľa, ktorý ho načisto premáhal. Kašľal a chriakal. Johan si nemohol nevšimnúť, že i niečo červené. Netušil síce, že to môže byť krv a už vôbec nevedel, čo to znamená. V ušiach mu hučalo, nenávistné slová syna parádnej Rózy Talbert sa prevaľovali v jeho detskej duši ako neprekonateľné balvany, tvár i ruky pálili od mohutnej, starej a tým i silnej žihľavy. Popred zrak sa mu v tom nevídanom zmätku mihala červená škvrna. Nielen na Paulovej košeli, ale dokonca i na vyschnutej zaprášenej tráve povedľa cesty.
Ani nevedel ako pozbieral zopár uváľaných a dolámaných hríbov, o zvyšné sa neveľmi staral, a letel ozlomkrk domov k matke. Nahlas fňukal a pomedzi vzlykanie vyvolával: „Hanzi, Hanzi..., kde si odišiel?“ Ten ho však počuť nemohol. V chládku fary, na podstienke chlípal Karolíninu ešte teplú polievku. Spokojný.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}































8. časť
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-