pondelok, 03 január 2011 16:21

Daniela Hroncová Faklová: MAMELE - 4. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

4. časť
       Hanzi nás v ten júnový deň  priviezol priam poslušne.
Potom v dedine, ani žeby nás privítal, iba celý náklad vtiahol do dvora a povynášal do domu. Potom sa prepadol. Dva dni ho nebolo, ba dokonca som mala pocit, že dom tante Ester obchádza naširoko-naďaleko. Bol príliš plachý na to, aby ponúkol svoju pomoc. Až po čase som zistila, že vo svojej jednoduchosti dokonca nerozhoduje ani o sebe. Vykonal, a bez reptania, iba to, čo mu rozkázali. A ani nie hocikto. Iba farár Stanko. Miestny dedinský farár Michal Stanko mal tú jedinečnú moc usmerniť myslenie i konanie dedinského čudáka,

ktorý nemal nikoho a ničoho. Iba svoju poslušnosť.
       „Pán farár vás pozdravujú, ... a aj gazdiná. Volajú vás  na faru. Aj s Johanom.“ Hanzi viac nepovedal, alebo si nezapamätal? S takýmto odkazom prišiel na tretí, či štvrtý deň po našom príchode. Iba stál medzi dverami a rukávom špinavej plátennej košele si utieral spotené čelo. Bol upachtený z toho svojho večného krivkania a ak sa ešte i ponáhľal, jeho chôdza musela byť namáhavá. V pokore mrzáka sú okamihy zvláštnej netrpezlivosti, a tú som vtedy po prvýkrát, i veľa razy potom,  s údivom pozorovala.
„N
o a v kázni pán farár kázali, že by sme vás v dedine prijali. Aj keď nie ste našej viery…, žeby sme vám pomohli, lebo ste stratili na talianskom fronte muža…, a že židov netreba nenávidieť…! Hej, to všetko povedali pán farár Stanko na kancli. Tak som tu!“  vykoktal Hanzi všetko, čo sa mu vpratalo ani nie tak do rozumu, ako do toho jeho prostoduchého srdca. Stála som ako prikutá k  zemi a po dlhej, dlhej dobe ma konečne prebehli zimomriavky akéhosi chvíľkového, či neočakávaného šťastia. Slová mi išli na jazyk ťažšie ako pred chvíľkou Hanzimu. Toho však  už akosi prirýchlo, zázračne nebolo. Len som za ním do prázdna podvečerného dvora zakričala: „Hanzi, poďakuj farárovi Stankovi, … že prídeme. Istotne prídeme. Zajtra podvečer. Obidvaja!“
     Navzdory všetkému. Reč mojich myšlienok veľmi skoro  postrehla: Hanzi nie je náš, on nie je ničí. Iba ako dobrý duch obchádza dom tante Ester a ani sám nevie, netuší, že stráži našu samotu. Lebo my dvaja s Johanom sme sami. Sami na celom svete, sami i v tejto neznámej dedine. Sami medzi desiatkami domov, sami medzi stovkami ľudí. Sami. Cítim to. Lebo sme židia. A nie každý vypočul kázanie farára Michala Stanku. 
       Nie každý ho poslúchne.

       Prešla hodina, i viac, a starec nepohnute sedel v dlhých steblách nepokoseného cintorína, ktorý sa za tie desaťročia ani veľmi  nezmenil. Iba čo sa zaplnil, rozrástol. Aj to len tým smerom, na blízku lúku ťahajúcu sa povyše kostola ku hore. Hroby v blízkosti kostolného múra spali nedotknuté a poriadne zarastené. Naozaj vrástli hlboko do zeme, i s nahnutými krížmi.
       Starec nemal pri sebe absolútne nič. Po vreckách zopár korún, aby mal na cestu. Všetka batožina zostala v neďalekých kúpeľoch, kde sa po dlhej ceste ubytoval.
       Do dediny sa vybral celkom sám, peši. Náročky.
       „Vrátim sa presne tak, ako som bol odišiel,“ zaumienil si v duchu dávno, dávno predtým. Sám. Zatiaľ čo medzi jeho odchodom a príchodom boli desaťročia, bola vojna, bolo more, bola  polovička sveta, vzdialenosť ktorú meral vtedy, a ktorá ho neminula ani teraz, nenabrala iný rozmer. Akurát, medzi jeho odchodom a príchodom do Hobgardu bol celý jeho život.
       Dediny som sa bál. Dlhé týždne, mesiace po príchode z mestečka som sa obával všetkého. Ľudí naokolo, ba ešte i rovesníkov. Boli iní, a bolo ich mnoho. Mnoho inakších ako my s mamou. Od samého začiatku s prekvapujúcim rešpektom pred davom odlišných, ktorí práve tu a práve  teraz neškodili. Z masy ohrozujúcich sa vymykal iba paholok Hanzi a farár Michal Stanko so svojou sestrou Karolínou. Tá kňazovi bola i  gazdinou.
      
Mal som desať a až po čase som mohol spoľahlivo usúdiť, že práve vtedy mi skončilo detstvo. Moja mamele sa mi odrazu stala tou najmilovanejšou mamou. A zase ona zavčasu  zistila, že jej jediné dieťa dobrovoľne sa vzdáva chlapčenského, detského sveta a predčasne a rado starne v chlapských povinnostiach.
       Starca vo vysokej tráve našiel až podvečerný chlad. Ponaťahoval sa a keď po niekoľkých krokoch našiel studňu, o ktorej bol presvedčený, že  tam v minulosti určite nebola, potešil sa. Bolo mu treba umyť si aspoň ruky, ešte stále zababrané od čerstvej zelene. So zjavnou silou muža napumpoval a pod studený prúd nastavil ani nie tak ruky, ako  rozpálenú tvár. Ani utrieť, ani usušiť..., nebolo do čoho. Bez záujmu o vlastný zovňajšok vykročil z cintorína a pustil sa takmer prázdnou dedinou ku obydliu, ktorému už dávno nikto nepovedal „židovkin dom“. Všetko našťastie zhltla minulosť.
       Dom stál, a napodiv sveta, časmi nestratil na dôstojnosti. Práve naopak. Ešte stále sa mohlo tvrdiť - čímsi výnimočný. Tretí, menší povyše sa držal pokope už iba silou vôle. Ruina súca na spadnutie. Vraj nikdy nemal dobrú povesť, skonštatovala okoloidúca dedinčanka, keď sa jej starec opýtal na rozvalinu.
       „Pravdaže nemal,“ pomyslel si a iba kútikom úst sa uškrnul. Žiaden úsmev, iba úškľabok a popod nos nahlas zamrmlal: „Nemohol mať! Tak ako ho nemala Roza Talbert!“ skonštatoval pre nikoho. Skutočne, žena pochybnej povesti, ale obdarovaná krásou tváre i tela, nie často vídanou záplavou bujných vlasov. A to bolo hádam aj všetko.
       Mala syna. Chudorľavého, vyziabnutého Paula. Do dediny prišli iba niekoľko mesiacov potom, čo dom tante Ester prichýlil Evu Raubner so synom Johanom.
       … Aj som sa mu potešil. Konečne bude kamarát. Divný, ale predsa. Lebo v chlapčenskej hlave, i navzdory  chlapským starostiam, predsa len víria chlapčenské nápady a túžby. Žiaden sa ich nechce vzdať, ani ten najzodpovednejší.
      
Paulo mal o dva, tri roky viac, bol o hlavu vyšší, ale slabulinký. Prihrbené vycivené telo  neveštilo nič dobré. Malá hlava na tenkom krku. Na dlhom tenkom krku. Vždy som mal pocit, že mu raz tá kotrba odfrkne. A tie ruky?! Viseli ako veľkej drevenej bábke, končili nemotornou, ale vyrobenou dlaňou, ktorá vôbec nepristala takmer detskému telu. Nepodarený zjav. Niečo medzi chorľavým deckom a predčasným starcom. Ohraničujúci stav, medzi ktorým dospelosť a akákoľvek mužnosť nikdy  nemala byť. Kto vlastne vtedy vedel, že ani nebude?
       „Určite má suchoty,“ tvrdila moja matka. Mal. I bez nich však bol na poľutovanie. A mne ho ľúto naozaj  bolo. Už od prvého stretnutia. A žeby aj pri tom poslednom? Veruže aj pri tom.
       K domu už dávno, dávno zabudnutej „tante“ Ester sa starec neopovážil. Netúžil poznať jeho terajšiu fazónu. Na prvý pohľad, navzdory desaťročiam, veľa sa však nezmenilo. To mu stačilo. Sadol si za ruinu Paulovho domu. Iba tak, na vyvrátený kmeň. Starecký chrbát sa zohol do hrbatého oblúka. Tvár mu nadlho zostala v dlaniach. Do samého súmraku. Tma, čo odrazu spadla na dedinu, pomohla pozakrývať prítomnosť. Ich svet – mamin a jeho – bol odrazu neuveriteľne blízko.
       „Mamele...,“ iba si vzdychol. Celkom nečujne. 

       „Ešte i k zatúlanému zvieratku sa dokážete správať  so súcitom. Hoci je iba zverom. A čo má spraviť človek človeku, keď je v núdzi?! Všetko jedno: chudobný - bohatý, domáci – cudzinec, kresťan - inoverec...! Len  pomáhajme. Len si pomáhajme!  Lebo všetci jedno sme: dietky Božie!“ Farár Michal Stanko jedným dychom skončil večerné kázanie. Dedina v starých drevených laviciach zašumela tichou poslušnosťou a siluety najzbožnejších sa  pomaly  vytrácali a i vytratili. Do večerných robôt, do susedských rozhovorov, v ktorých sa za posledné dni často vyslovovalo „... Eva Raubner, židovka..., pekná, ale smutná židovka...“. Lenže farár Stanko kázal pomáhať, a takéto naúčanie sa nikto neopovážil spochybniť. Ba dokonca ani nad ním premýšľať.
       Farár Michal Stanko ani na okamih nezaváhal. Správa o údele mladej vdovy - židovky s chlapcom mu prišla omnoho skôr, ako ktokoľvek v dedine čo by len tušil. Zaraz spozornel. Opantali ho obavy, nad ktorými však okamžite víťazila vďačnosť. Zmiešané pocity, ktoré odrazu zamestnali starnúceho kňaza spôsobili, že nielenže neváhal poslať oddaného Hanziho do mestečka po divný, predivný náklad, ale bez obáv a so znateľnou rozhodnosťou zdvihol varovný prst: tu nie je miesto na svár, nedopustím nevraživosť. Lebo jedného i druhého v blízkom i vzdialenom okolí bolo neúrekom. Preto tie obavy. A vďačnosť?
       „Karolína, Karolína...!“  pokrikoval farár Stanko po chladných, ba až ľadových chodbách starej fary. Naozaj nevľúdne prostredie kamenného domu. Ale dve živé bytosti ho dokázali ako-tak prehriať: svojou láskavosťou, vnútorným pokojom a samozrejmou ústretovosťou.
       „Už si voľačo dobré prichystala? Podvečer príde návšteva -  frau Raubner, i s Johanom. Zavolal som ich. Musia vedieť, musia cítiť blízkosť blízkeho. Bezpečie,  pomoc, aj starostlivosť. Tak ako mne... - pamätáš sa...? Kdeže by si sa...,“ odpovedal si sám Michal Stanko.
       „Bola si príliš mladá, ba dokonca celkom malá, keď som ochorel...,“  s dekórom, ba až s akousi nadnesenosťou rozprával farár Michal Stanko to, čo jeho starnúca, ale oddaná sestra veľakrát počula. Mlčanlivá Karolína ho nikdy nezahriakla, iba si po nevedno koľkýkrát vypočula jeho príbeh. Akoby ho počúvala po prvý raz. Potom už len, ako najlepšie vedela, všetko možné popripravovala a s patričnou dôstojnosťou farárovej gazdinej, ukradomky a s dobre potláčanou  zvedavosťou  trpezlivo občakúvala zvláštnych hostí.
       „Prečo to robíte, pán farár?“  opýtala sa takmer šepkajúc plachá Eva Raubner po tom, ako s Johanom zasadli za veľký jedálenský stôl, ako si odpila z voňavého čaju  a prehltla dve-tri sústa slivkového koláča. Chlapec sedel pri matke a iba s obrovským rešpektom, ba až nepoznanou bázňou vyvaľoval oči na všetko, čo ho vo zvláštnom priestore s atmosférou majestátnosti, obklopovalo. Ale nebál sa. Hádam po prvýkrát sa nebál. Neobával sa cudzoty, neobával sa záhadných ľudí. Práve naopak. Akoby z nich išla istota, ktorú nie a nie nájsť, a to napriek tomu, že sa od matky ani len nepohol, a to hádam až od príchodu do Hobgardu. Velikánska fara bola pre neho hradom, ktorý len tak niekto nedobyje. Dokonca sa mu zdalo, že ani tí nie, ktorí rozbíjali, pustošili a rabovali ich malý obchod s gobelínmi v mestečku. Zlý sen, ktorý zostával zlým snom sa vždy po prebudení odrazu a vždy nanovo  premieňal na krutú skutočnosť.
       „Moja milá Frau Raubner,“ spokojne sa zahniezdil kňaz vo svojom už veru zodratom koženom kresle, ktoré takmer celé prekrývala ubitá, vysedená kožušina neznámeho pôvodu. Popritom si povzdychol, ako to robia všetci tí, čo sú nachystaní spomínať. V miestnosti sa uvelebila neuveriteľná tichosť, ktorá i bez rozprávania chlapca uspávala, a mladú matku napĺňala istotou a neskoršie i presvedčením: tu majú útočisko. V  útrobách tohto domu niet nebezpečenstva. Tieto dve dobré duše neživia nenávisť. Práve naopak. Slúžia. Slúžia a snažia sa o pokoj. Dostala sa – ona i jej syn Johan – v tomto ich privátnom vyhnanisku, v Hobgarde, ku prameňu. Z neho istotne nevytečie horúca láva. Z neho už teraz možno tušiť obyčajnú človečiu lásku. A tá im môže len a len pomôcť.
       „Karolína si na to nepamätá, bola  príliš maličká...,“ začal zoširoka Michal Stanko a dobráckym pohľadom doslova pohladil starnúcu sestru.
       „V tých biednych pomeroch ani nemohlo byť inakšie. Z rodiny som bol na tom najhoršie. Nič som nevládal, a najmä nie ťažko pracovať. Vychudnutého a vyziabnutého sa ma ujal doktor Emanuel Löwi. Taký obrovský, vysokánsky poľský žid. Výnimočná figúra s ešte výnimočnejšou dušou. So srdcom svätca,“  Stanko vyslovil posledné slová veľmi zvláštne. S  jemnou iróniou, ba až šibalsky, s  obdivom, úctou a na samom konci i s láskavým úsmevom.
       „To k nemu nepasuje, však nie! Svätcom iste nebol, nemohol byť. On bol vlastne, neuveríte, veľmi často nad tým uvažujem, čím, kým vlastne bol.“
        Michal  Stanko akoby sa nahlas zamyslel a v okamihu unikal z prítomnosti, pričom ani čo by opäť hľadal odpoveď na svoju večnú otázku. Odrazu sa mu oči zasvietili a s úľavou povedal:
       „Emanuel Löwi bol iba dobrým človekom. Žid Emanuel Löwi bol dobrý človek!“ Posledné dve slová vyslovil pomaličky s dôslednou artikuláciou. Zdalo sa, že priam teraz, v tomto okamžiku vyriešil svoj dávny problém,  prečo ho poľský židovský lekár liečil, prečo ho vyliečil, prečo mu – práve jemu pomáhal: „ Lebo bol dobrým človekom!“
       Vo veľkej izbe starej fary zostalo ticho pomiešané s nevídaným pokojom. Karolína štrngla jemným porcelánom, aby bratovi naliala teplého čaju a Johanovi nakládla plný tanierik ovocného koláča. Na ten najjemnejší, najfajnovejší a najobľúbenejší porcelán aký mali. Sestrina úslužnosť vrátila kňaza do prítomnosti. A tak iba dodal:
       „Naozaj ma vyliečil,“ zdupľoval  farár Stanko.

(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová Faklová

{jcomments on}

Čítať 2124 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.