streda, 12 január 2011 16:09

Daniela Hroncová Faklová: MAMELE - 6. časť Doporučený

Napísal(a) Daniela Hroncová-Faklová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

6. časť
       Ku kostolu sa nedalo inakšie, iba po dlhých, a veru aj mohutných schodoch, ktoré v pravidelnosti prekonávali strmý breh. Nebolo ich málo. Veriace duše – najmä tie starnúce a slabnúce – mali čo robiť, aby vystúpili do oázy ticha, pokoja, pokory a najmä chladu. Či v zime, či v lete kostolné múry telo poriadne prebrali, na čo však bol každý i pripravený  i privyknutý. Jedinými, komu robustné schodisko od cesty až po samé vchodové dvere chrámu neprekážalo, boli detváky. Ozlomkrky do kopca a s vetrom na preteky dolu. Aj to bola zábavka, ktorú mnohokrát ukončila postava miestneho kňaza, ktorá sa veruže

prehliadnuť nedala. Ešte sa len zjavil vo dverách fary, už virvar tíchol a utekajúci sa akosi záhadne tratili. Konečne, bolo kde. Kostolný breh i samotné schodište husto lemovali vysokánske topole, sem-tam ešte mohutnejšie lipy, no a tie staré hrušky...?! Hrubé kmene a pospletané koruny boli zárukou úkrytov, do ktorých sa dostal iba šikovnejší. Nemotorný, či bojazlivý stačil zaliezť za pne, alebo aspoň do kríkov. Lebo aj tých tu bolo nahusto. V lete jedinečná, úchvatná zelená paráda, v ktorej sa akosi nedalo rozoznať ktorý list, či konár patrí ku ktorému stromu. Kto by sa nad tým zamýšľal. A v zime? Nespočetné mocné ramená konárov sivočiernej farby celé mesiace dokázali podržať tučné snehobiele periny dlhých, vtedy ešte poriadne tuhých zím.
       Z toho úžasného stromoradia najdôležitejších bolo zopár jabloní a báječné hrušky – maslovky, ktoré koncom leta nebol problém obrať. Obyčajne potajme mizli priam nedozreté za košeľami chlapčísk, ktorým v šere neskorého večera nebolo zaťažko vyliezť na tie najtenšie, najvyššie konáre, čo boli doslova obsypané žltnúcimi plodmi. Hádam ani nebolo takého, čo by sa nebol mohol pred rovesníkmi pochváliť, že potiahol z farského. Lebo toto všetko patrilo ku obrovskej farskej záhrade, uprostred ktorej sa týčila starobylá kamenná stavba kostola a hrbila, vôbec nie vábna, fara.
       Akože by to bolo, keby ku kostolu nebol doslova prilepený miestny cintorín. V ňom veru stromov veľa nebolo, sem-tam nejaké staručké lipisko s kmeňom, ktorý by neopásalo ani viacero chlapov. Ale lipa – darmo je – pietnemu miestu ešte pridala na vážnosti a čokoľvek – či už jej búrkové šumenie, či neuveriteľná omamujúca vôňa lipového kvetu, či ohromujúca sila bzukotu celých rojov včiel i kopy zlatých lipových sŕdc, čo v jeseni padli a poprikrývali hroby pod korunou stromu – na tom všetkom mali zásluhu lipy, ktoré do cmitera ktovie kto a kedy zasadil. Boli staré, staručké a tí, ktorí ich vysádzali, v prach sa obracajú, ba hádam už sa aj dávno obrátili, práve za kostolom v hobgárdskej zemi. A ešte kamenný múr. Ten sčasti obkolesoval kostol, cintorín, záhradu i faru. Niežeby nedobytné hradisko, ale pokiaľ ho nedodrúzgal čas, bolo treba veľa šikovnosti na jeho prelezenie. Lenže, našli sa už aj diery, cez ktoré nebolo problémom ubziknúť do nekonečného sveta, ktorý predsa nekončil farským pozemkom. Ešte len tu začínala voľnosť, sloboda, tu začínala akoby nekonečné hora, ktorá každým metrom hustla a stávala sa záhadnou, vo vedomí domácich vôbec nie strašidelnou a vonkoncom nie nebezpečnou.

       Paulo sa prikrčil a vliezol do diery v kamennom múre. Nie celkom bezpečné, ale chudé, ba až vyziabnuté telo dvanásťročného chlapca sa len tak, poľahky, prešmyklo pomedzi vytŕčajúce ostré skaly, od prostriedku ktorých sa zakaždým takýmto návštevníkom uvoľnilo drobné kamenie a akýsi zvetraný piesok. Zachytil sa rukávom plátennej košele a na kuse ho roztrhol. Ani sa len nezarazil. Všetko, čo na sebe mal, všetko bolo nielen špinavé, ale už aj poriadne ponačínané. O jednu dieru viac, alebo menej. V jeho hlave, či lepšie povedané v bruchu, bola iná starosť. Bolelo ho všetko - chrbát, ba i prepadnutá hruď. Najhoršie zo všetkého – ledva sa vliekol. Od hladu.
       Karolína vyšla z fary s plným košom mokrej bielizne. Do jednej strany ju zohýnal, ba  až vyvracal mokrý náklad i vykrivený chrbát s boľavými kĺbmi. Len čo zavesila prvé snehobiele a vodou nabraté kusy, tie akoby v okamihu vysychali. Slnko veruže malo poriadnu  silu. Napriek augustu, napriek podvečeru. A ešte ten fajnový vánok...
       „Nádherné božie leto...,“ povzdychla si nahlas. Nezvykla viesť dlhé debaty. Nebolo s kým. Návštevy prichádzali na faru síce často, ale tie mali namierené za bratom, farárom Michalom Stankom. Ona nanajvýš iba potíšku pripravila pohostenie a hosťa obslúžila. S tým bola uzmierená, a v skutočnosti aj spokojná. Svoju službu bratovi necítila ako obetu, ale ako požehnanie a vyslobodenie z chudoby, ktorú  po celé detstvo žili. A že sa nevydala? Jej pokora a vďačnosť k Prozreteľnosti už v zárodku a naveky potlačili  dievčenské sny. Nič iné, nič lepšie ako svoj terajší život nepoznala. Bola spokojná. V istote mohutnej kamennej fary, v mĺkvej spoločnosti dobráckeho brata a vo veľkej úcte dediny. A ešte jedno bolo isté: nenápadná, mlčanlivá, ochotná, nezištná, pomaličky starnúca žena, ktorá práve v tom nikým a ničím nevyrušovanom pokoji svojej duše, bez sebeckých vlastných snov, bola neuveriteľne chápavá. Jej vnútro hromadilo príbehy i epizódky, ktoré akoby padali do studne, pričom hladina jej vnemu pomaličky stúpala a bolo len otázkou času, kedy sa preleje cez pomyselný okraj. Koho to však zaujímalo? Kto to čo len tušil?! Ani vlastný brat, svet ani toľko, a ona sama? Kdežeby! Jej vnútrajšok zmiatli, či prekryli obyčajné praktické povinnosti kňazovej domácnosti.
       „Pre milosť božiu?!“ týmto priam výkrikom sa ozvala vždy, ak ju niečo prekvapilo, alebo zaskočilo. „Ako to vyzeráš, chlapče?“ preľakla sa Karolína, keď sa spoza stromu potichučky, nevravne prikrádal ustatý Paulo. On sa ani tak neprikrádal, ako nevládal. Krátil si cestu z kúpeľov. Popod horu, a keď sa ináč nedalo, poďho cez dieru v múre a cez farskú záhradu a cintorínom, zvliekol sa dolu dedinou. Čím skôr doma.
       „Len ma nevyžeňte,“ poproskal v najväčšej pokore. Zastal blízko nej a so strachom štvanca, napriek teplu, napriek slnku a sviežemu vánku, celý sa triasol. „Idem z kúpeľov. Na dnes som skončil. Vyhnali ma, že nič nevládzem. Čo vraj majú z takého...“  Vrieskal údajne pán Tibi Štróbl na celý kúpeľ. Panák Tibi - lebo tak ho, čo samozrejme ani netušil, volali všetci jemu podriadení - priam otrocky slúžil svojim chlebodarcom, pánom majiteľom. Teda kúpeľnej honorácii. A každý, kto sa ocitol pod Štróblovou vládou, no - nemal nikdy pokojnej chvíľky, ani pekného slova. O Paulovi ani nehovoriac.
       „Darmožráč, čo nevládze plný tanier bahna. Tak kričal a len-len, že ma nevyťal tým svojím veľko-pánskym bičíkom.“ Vysvetľoval previnilo Paulo, a ešte skrúšene doložil: „No, mal i trošku pravdy. Ešte som uvládal odniesť dva - tri menej naložené, ale už desiaty, pätnásty som nedvihol ani nad hlavu. A ináč sa to nedá...,“ vysvetľoval Paulo vyjavenej Karolíne. A jej vnútro akoby sa odrazu zbláznilo: ľútosť, nepochopenie takej krutosti,  pocit krivdy a následná zlosť. Ale, opanovala sa.
       „Koľkože to  za deň vyvláčiš?“ opýtala sa rozhorčená. „Pätnásť?!“
       „Za deň?“ otázke sa navidomoči začudoval. „Keď začnem ráno po piatej, do ôsmej, keď prichádzajú prví kúpeľníci, mám za sebou i dvadsať, tridsať tanierov. Žeby boli zásoby.“  Dôležito, ale smutne vykladal Paulo.
       Karolína bezvládne spustila ruky a mokrý kus bielizne hodila späť do koša. Reči chudorľavého chlapca ju doslova vtlačili do trávy.
       „Sadni si, Paulo!“ stiahla chlapca ku sebe a rukou mu láskavo prešla po vychudnutých ramenách, až ho ľahučko objala. Potom, akoby čímsi zasiahnutá, vyskočila do rovných nôh a doslova zavelila: „Tu seď, ani sa nepohni, hneď som späť!“ A trielila do fary.
       Chlapcovi oddych padol vhod, ale hlad bol mučivejší. Zbytočne by sa však ponáhľal domov, keď beztak by tam nič nenašiel. Presne ako včera, ako  po minulé dni. V kúpeľoch sa mu kedy-tedy niečo ujde, aspoň v kuchyni sa nad ním zľutujú. Tučná kuchárka Margita mu potajme vynesie misku polievky alebo inú pochúťku, či celkom nepoznanú dobrôtku, ktorú by mnohokrát ani nevedel pomenovať. A doma? Matka nevarí, nemá z čoho, a možno ani veľmi nevie.
       „Nič to, nemôže vedieť všetko, i tak je to moja drahá mama,“ pomyslel si na akési spontánne ospravedlnenie. „A mamy sú len mamy. Dobré. Ešteže ju mám...!“ vlastné, čo aj svojské uvažovanie ho upokojilo. Aj takto môže vyzerať vďačnosť.
       Bol by takto v tej mäkučkej tráve i zadriemal. Hoci neuveriteľne hladný. Karolína však nedala na seba dlho čakať. V jednej ruke plná taška ovocia, v druhej na bielom kameninovom tanieri nakladené kúsky kysnutého koláča so slivkami.
       „Tu máš, všetko vypi!“ Podala mu veľký hrnček čerstvo podojeného mlieka. Voňalo, a pena na povrchu sa len tak kopila a iba  pomaličky, pozvoľna sa tratila, pričom tichulinko šumela.
       „Zajtra sa tu zastav, dostaneš teplého „čušpajzu“ – varíme tekvice..., i tanier donesieš! Zjedz všetko, nieže ti koláče popadajú po ceste do prachu,“ dobrácka prísnosť jej pasovala. Vnútorne sa cítila dôležitejšia a potrebná. V takýchto chvíľach ju oblievalo šťastie, a to aj navzdory neľútostnému poznaniu, s ktorým sa nevedela zmieriť od okamihu, keď vypočúvala to chudorľavé chlapčisko.
       „Lepšiu košeľu nemáš?“ starala sa  vcelku pohoršená Karolína.
       „Asi nie,“ odpovedalo chlapča placho. „Iba ak mama zase niečo donesie z kúpeľov. Potom to nosím, kým sa nezoderie. A tak dookola. Mama sa postará...,“ presviedčal Karolínu, ibaže tá dobre vedela, ako sa matka postará. Lebo...
       Róza Talbert, mladá i pekná, ba krásna žena, prišla do dediny iba nedávno. Nikto nevedel odkiaľ. S jedným ošúchaným papundeklovým kufrom v jednej ruke, s krikľavo červenou kabelkou lacnej krásy v druhej. Za ňou sa vlieklo chlapča. To síce malo výšku na pätnásť, ale kilá na sedem - osem rokov. V skutočnosti mal Paulo dvanásť, už dávno načaté zdravie,  ale pracovať musel - ako zdravý a silný muž.
       Povrávalo sa, že domček si vraj prenajala. „Už len od koho?!“ zapochyboval kdekto. Taká napoly zrúcanina, ktorá dávno nemala majiteľa. Chátral, ale bývať sa v ňom dalo. Aké pohodlie poskytoval, to vedel iba Paulo, ktorý doma trávil svoju detskú opustenosť. Matka, pochybnej povesti, mala chatrný  príbytok iba za prestupnú stanicu medzi nocou a nocou, či skôr dňom a dňom?! Bujará spoločnosť ju nadránom privážala. Pokiaľ spoločníci boli z tých náročnejších, zostávala v kúpeľoch doraziť radovánky. Potom v sladkom opojení a neústupnom  krutom vytriezvení ležala pohodená na upískanej posteli. Prebúdzanie bolo nervózne a plné kriku. Bolela ju hlava, ba i celé telo.
       „Paulo! A teraz pravdu,“ vrešťala. O odpoveď pravdaže záujem nemala. „Zase si bol u tej židovky?!“ pokračovala. Nič iné na zreteli nemala, iba židovskú matku a jej syna v takmer náprotivnom dome. „Samozrejme! Kto iný by mladému pánovi dával koláče! Iba tá...!“ chrapľavým hlasom predvádzala posmievačnú jedovatosť, ktorá ako spŕška zlosti padala rovno do duše dieťaťa. „Len čo ťa láka, vábi..., koláčiky...? Fuj!“ naschvál naťahovala slová do nevídanej uštipačnosti a takmer nedotknutý tanier s úhľadne nakrájaným a poukladaným slivkovým koláčom letel do kúta. Koláče i tanier sa roztrepali na kúsky.
       Chlapča sa schúlilo v rohu za rozkývaným stolom a tíško plakalo. Od strachu pred zlostnou matkou ho prešiel i hlad. Priamo zo zeme, potajme, zodvihol niekoľko akých-takých kúskov a pchal si ich pod špinavú košeľu.
       „Ak si hladný, mal si zostať v kúpeľoch! A niečo robiť! Vraj ťa vyhnali...,“ srdila sa Róza Talbert. „Nemysli si, všetko viem, všetko  sa dozviem!“ vychrlila, nadýchla sa, aby ešte zlomyseľnejšie pokračovala: „Že nevládzeš bahno?“ zachraptila. „A jesť vládzeš?!“ dokončila celá upachtená. Okolo seba šírila nielen zlosť, ale i vínový pach, či skôr opar z lacných sladkastých likérov i dymovú, tabakovú arómu, ktorou bola skrz naskrz napáchnutá.
        Nevedel či kričať a brániť sa, alebo či nebude predsa len lepšie mamu uchlácholiť, uložiť späť do postele, prikryť ťažkou dekou a na hlavu jej priložiť studený obklad. Vedel, mala rada jeho mĺkvu starostlivosť i prejavy súcitu s jej ťažkým životom. Potom obyčajne tuho zaspávala, ale ešte predtým vždy ľútostivo nariekala. Ani nie tak nad nimi, ako nad sebou a svojím náročným životom.
       „Mamička, nehnevaj sa...,“ chlácholil ju. „Frau Evu Raubner som ani nevidel, ani Johana nie. Už dávno. A koláče mi dala Karolína z fary,“ snažil sa chlapec vysvetľovať. Lenže matka jeho dôkazy počuť nechcela.
       Skúsil inakšie. „Oddýchnem si a zajtra budem vládať. Od rána do večera.“ Sľuboval to, čomu hádam ani sám neveril. Už dlhší čas pokašliaval.
       „Pokiaľ je leto, bude sa dať vydržať,“ utešoval sám seba. I to len v duchu. „Na zimu, mráz, vietor a na taniere mazľavého mokrého bahna nejdem ani pomyslieť,“ a myšlienku odohnal. „Pokiaľ mi na plechový tanier nakladá starý Viktor, je ešte dobre...,“ s takýmito úvahami a prázdnym žalúdkom, sediac na zemi opretý o jedinú posteľ, ktorú mali, a v ktorej si už odfukovala páchnuca matka, zaspal.
       Starý Viktor, nahrbená tiež kalika zo susednej dediny, s chlapčaťom cítil. Za každou lopatou, ktorou naberal mokré bahno, zahundral: „Kto to kedy videl nechať túto mokrotu vláčiť takémuto cintľavému chlapčiatku,“ vykladal viac-menej sám pre seba. Potom pritvrdil:
       „Zalez za materinu sukňu, nech ťa dá liečiť. Ale najskôr, žeby ti dala poriadne najesť...,“ a na plochú nádobu capol o polovicu menej bahna ako bolo treba. Z plechového dna najskôr vytiekla čierna voda, ktorá vymokala spod tmavej masy i vtedy, keď Paulo vyložil plný tanier na hlavu. Takto sa to opakovalo od rána do večera, deň čo deň. A nedajbože, že sa pri bahnách zjavil sám pán Štróbl, poslušná, oddaná a najmä podliezavá kreatúra, sluha svojich neoblomných a už vôbec nie súcitných pánov majiteľov. Neulahodil by mu nik, nie to ešte zoslabnutý Paulo.
       Matka našťastie tvrdo zaspala. Mala načisto prevrátený deň! Stačili jej tri - štyri hodinky spánku. K večeru ožívala. Dni boli ešte dlhé a na zmrákanie dosť času. Paulo i dúfal, že mama voľačo v dome porobí, lebo o poriadku a čo len náznaku gazdovania nemohla byť ani reč, ale...
        Prebrala sa, povyťahovala na posteli ako lenivá mačka a iba tak v spodnej košieľke pobehúvala po rozhádzanej izbe a zhľadúvala... Popritom rozhádzala i to, čo bolo v akom-takom poriadku, bezohľadne sa hrabala vo všetkom tak, akoby v dome bola po prvýkrát.
       Čo lepšie šaty, topánky s vysokým opätkom - vonkoncom nie obuv do dedinského prostredia - šmarené pod posteľou, poriadne pokrčený, ale o to pestrofarebnejší kabátik, ktorý jej ale dokonale obťahoval driek – všetko poobliekala, poobúvala a uhniezdila sa pred zvyškom rozbitého zrkadla. Lacnou farbičkou si do krvava nafarbila pekné plné pery a špúlila ich dovtedy, kým neskonštatovala svoju príťažlivosť a úzkostlivo neskontrolovala predsa len ešte stále zotrvávajúcu mladosť. Trošku farby na líca, dlhé čierne kučery rozpustila na plecia a chrbát,  potriasla hlavou, vykúzlila úsmev. Iba tak, akoby na skúšku. S jedinou kabelkou, ktorú mala,  a ktorú jej iste daroval náhodný a za čosi zaviazaný kúpeľný hosť, červenou ako oheň, majestátne vykročila z domu. Ani sa len neobzrela. Iba čo ponad plece doslova zasipela svoju starú pesničku:
       „Paulo, nie že ťa napadne ísť k tým židom!“ pohrozila. „Moja nebohá matka vždy vravievala – to sú diabli v ľudskom tele.“
       Chlapec vystrašene počúval a nebol by ani za svet neuposlúchol.
       „A ešte...! Aby títo hlúpi dedinčania netárali, že sa nestarám...!“ akoby sa odrazu, už pred domom, spamätala dobrým nápadom: „Pôjdeš na faru a Karolíne povieš, že ťa po ceste stretol ten malý židáčik,“ posledné slová už len zlomyseľne zaškriekala. „Povieš: koláče Johan hodil ich hydu - veď majú tých sliepok plnú ohradu - a tanier roztĺkol o kamene! Nech i dôstojný pán vedia, čo to tu v dedine máme, a že ich tu ani najmenej netreba, židákov zlodejských!“
       Rozhorčená, ale zjavne spokojná so spôsobom svojej výchovy, vykročila krásna Róza Talbert preč z dediny. Na prašnej, vôbec nie rovnej ceste, jej nohy na  vysokých opätkoch iba tak vykrúcalo. Ale kráčala. Vidina zábavy a  vyberanej spoločnosti ju pohýnala napred v očakávaní bezstarostnosti, možno i nejakého zárobku v podobe čačiek, ktoré nadovšetko milovala.
       Do samej tmy potom sedel Paulo na schodíkoch, ktoré do seba nabrali veľa slnečného tepla. Hriali ho. Aspoň tie. A tak sa oprel o drevenú zárubňu vchodových dverí. Bolo by mu celkom dobre, keby sa mu v hlave nebili mamine hrôzostrašné slová s jeho vlastnými pochybnosťami. Nijako nedokázal pochopiť, ako taká pekná, milá a poriadna žena ako bola frau Eva Raubner môže mať v tele satana. Lenže! Ak to povedala jeho matka, tak to dozaista bude pravda. Viac sa nad tým nezamýšľal.
(POKRAČOVANIE)
PhDr. Daniela Hroncová-Faklová

{jcomments on}

Čítať 3280 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:12

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!