streda, 21 september 2011 20:20

František Bábela: Medveď z Kadlubného Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Koniec septembra roku 1966. Streda popoludnie. Sedíme v zborovni školy na obvyklej pracovnej porade profesorského zboru. Streda je u nás dňom porád už dlhé roky. Je to pre nás nepríjemný deň, lebo na každú stredu v týždni pripadne dáka porada. Keď nemáme práve pedagogickú poradu, alebo schôdzky predmetových komisií, konajú sa porady početných spoločenských organizácií - ČSM, ROH, Zväzarmu, školskej telovýchovnej jednoty Slávia, ZČSSP, alebo máme ideovo-politické školenie. Sme preorganizovaní, preporadovaní. Dnes mala byť, tak nám to oznámili, len „krátka“ porada, bolo treba doplniť a upresniť pokyny pre prácu v novom

školskom roku, najmä so zameraním na prácu triednych profesorov. Začali sme o druhej, už je trištvrte na štyri a ešte to nekončí, diskusia o povinnostiach triedneho učiteľa sa únavne preťahuje.
     Nepokojne sa mechrím na stoličke, ustavične pozerám na hodinky a gánim cez okno, či nezačalo vonku pršať. Dal som sa navnadiť prísľubom krátkej porady a naplánoval som si po jej skorom skončení osobnú i rodinnú akciu – záťah na huby s manželkou a s desaťročným synom.
     – Ak naozaj bude porada v škole kratšia, – hovorím ráno manželke, – mohli by sme sa vybrať potom na tvrdoše aj s Ičkom, po chorobe mu príde vhod nadýchať sa čerstvého vlhkého horského vzduchu. Pripravte sa obidvaja, priprav košíky, ja, keď sa vrátim, sa rýchlo prehodím do hubárskeho mundúru.
     Jesenná hubárska sezóna začala tohto roku pomerne zavčasu, hneď začiatkom septembra a trvala necelé tri týždne. V druhej dekáde mesiaca vôbec nepršalo a keď som sa bol tesne po dvadsiatom septembri „prevetrať v teréne“, našiel som už len zopár červenohlavých kozákov a dva tvrdoše. Aj ľudia už prestali loziť za hubami. Teraz však už takmer týždeň sa sypal na krajinu tichý dáždik a mimoriadne sa oteplilo. Niekoľko posledných nocí neklesla teplota pod 18 stupňov Celzia, zem sa parila, z dolín vystupovali hmly a batolivo sa štverali hore do hríborodých svahov hôr. Počasie ako stvorené na rast hríbov. Vlhko, teplo, bezvetrie, fajčiace hory. Nechcelo sa mi veriť, že by v takomto ideálnom hubárskom počasí už nič nenarástlo, že by predchádzajúcim suchom utlmené podhubie provokované teraz záplavou vlhkosti a nezvyčajnými nočnými teplotami dokázalo odolávať žiadostivému nutkaniu reprodukčného procesu a nevystreľovalo spod premočeného lístia v hore, alebo spod machnatej trávnatej prikrývky lesných čistín lákavé plodnice húb.
     Od včerajšieho podvečera, keď prestalo pršať, mi zvláštny „šiesty zmysel“ náruživého hubára sľubne našepkával: Choď, vyber sa do hory, rastú, uvidíš, musíš ísť hneď zajtra, kým ťa niekto nepredbehne.
     Preto som teraz taký nedočkavý, mrvím sa na stoličke, ako by mi zadok podliezal pichľavý jež a v duchu žobroním, aby porada už skončila. Stalo sa. Zhadzujem poznámkový zošit do zásuvky stola a náhlivo opúšťam zborovňu. Domov to mám blízko, len cez školský dvor z budovy školy do budovy susedného internátu, kde bývame v erárnom byte. Manželka so synom ma už čakajú pripravení, ustrojení, s košíkmi.
     – Je už síce neskoro, ale keď sme sa vychystali, poďme, – umlčujem svojím rozhodnutím očakávané námietky proti výletu. Hlasné námietky nie sú. Nakoniec, aj oni dvaja, takisto ako ja, sa určite veľmi navnadili na hríby.
     Rýchlo sa prezliekam, obúvam si pevné vibramy, beriem si doklady, kľúče od auta a spolu mašírujeme do garáže v areáli školy. Nová, pred mesiacom kúpená modrozelená embéčka – tisícovka, akoby sa tiež tešila na hubársky výlet, poslušne naštartuje a vyrazíme smerom na Dielik, odtiaľ lesnou cestou do Kadlubného. Motor si do kopca spoľahlivo pradie obvyklú monotónnu motorovú symfóniu.
     – Ale s Ičkom nebudeme môcť veľmi behať, vieš že je po chorobe ešte zoslabnutý, –upozorňuje ma manželka. Náš desaťročný syn si bol týždeň odležal nepríjemnú angínu, zajtra má ísť už do školy.
     – Neboj sa, budeme sa pohybovať pomaly, – upokojujem obidvoch.
     Po dvoch kilometroch jazdy z Dielika odstavujem auto na rozšírenom úseku úzkej lesnej cesty pod rozľahlou lúkou najvyššie položeného čelného úbočia úzkej hlbokej dolinky Kadlubného. Hneď sa aj obrátime do protismeru, aby bolo auto pripravené na cestu späť.


     Prečešeme najprv lúku nad cestou (je to niekdajšia starootcovská horská lúka), prejdeme oblúkovite celým okrajom hory a už tam sa presvedčujeme, že sme natrafili na hojnú úrodu hríbov. Vraciame sa dole na cestu a popri odstavenom aute sa spúšťame pod cestu do vyše kilometer dlhého úzkeho údolia – ozajstného kadlubu. Najnižšiu časť dolinky, ktorej dnom preteká neveľký potôčik a vedľa neho vedie úzka lesná cesta, tvoria trávnaté, miestami machom prerastené zelené porasty s ojedinelými skupinkami smrekov a briez, vyššie v oboch protiľahlých svahoch rastie miešaný bukovo-smrekový les. Potok i cesta na dne údolia sú lemované súvislým porastom mladej jelšiny a briezok.
     Keď sme schádzali od auta do údolia, bolo už takmer päť hodín. Navnadení úlovkom na prvej lúke začali sme prečesávať známe hubárske kútiky pod cestou. Asi po dvesto metroch sme natrafili na miesta, kde sme pod jednotlivými stromami nachádzali celé skupiny hríbov, po piatich, po desiatich i viac. Opojení nevšednou korisťou, unášaní hubárskym ošiaľom, postupujeme nadol údolím, smerujeme do trávnatého svahu vľavo od potoka, tam na vyvýšených, machom zarastených kopčekoch podobných brusnicovým homôlkam sme dosiaľ vždy nachádzali tvrdoše. Skloním sa nad prvým a v bujnom hustom machu zbadám hnedú hlávku. Jedinú. Privolám syna. Kľukne si ku kopčeku, aby vybral z machu vyčnievajúceho tvrdoša, pritom sa zapotáca strácajúc rovnováhu, zaborí ruku do kopčeka a vtom pocíti pod dlaňou ďalšie plodnice ukryté v machu.
     – Veď to nie je jediný, čo mi ty ukazuješ, sú tu i ďalšie, – tajnostkársky mi oznamuje.
     – Kde, veď ďalšie hlávky nevidím.
     – Tu, pod machom, nevidno ich, ale dajú sa nahmatať. Skús, – nabáda ma.
     – Naozaj, máš pravdu. – Ohmatávam potom machnatý kopček zo všetkých strán a pod dlaňami cítim ďalšie hrboľaté výčnelky. Celý kopček je posiaty tvrdošíkmi, takou omladinou. Prenechávam ho synovi a my s manželkou sa vrháme k ďalším kopčekom. Kľakáme si k nim ako slepci ich ohmatávame zo všetkých strán a tak objavujeme zrakom neviditeľné, v bujnom machu ukryté mladučké hríbiky. Vlhkosťou nasiaknutý mach mi chladí ruky, keď ich opatrne vylupujem z huňatého zamatovo hladkého zeleného porastu, nežné, krehké a nevinné ako práve na svet prichádzajúce novorodeniatka.

     Pripadám si skutočne ako gynekológ, čo v podstate bez kontroly zrakom, len hmatom, rutinovanými pohybmi rúk zbavuje matku – rodičku bolestivej ťarchy dozretého plodu. Ako on v útrobách jej rodidiel, šmátram prstami v labyrinte machu a matku – prírodu zbavujem ťarchy nevšedne bohatej úrody hríbov.
     Aj na nohách cítim chlad a mokro, nohavice na kolenách mám premočené. Ale nestačím si to ani zvlášť uvedomiť, moja pozornosť bičovaná zberateľskou hubárskou vášňou sa zameriava len na ne – na vábivé hríbčatá. Nahmatať, jemne vybrať z machu, poobkrajovať zeminou neveľmi znečistený spodok hlúbika, uložiť do košíka. Jeden, druhý, tretí i ďalšie.
     Všetci traja sa venujeme tomuto príjemnému obradu. Všetci traja pritom  kľačíme. A mne, keď na chvíľu zdvihnem hlavu a zadívam sa na tých mojich dvoch blízkych, keď si uvedomím, v akej nezvyklej póze tu všetci traja čupíme, chce mi byť najprv do smiechu. Ale humornosť chvíle vystrieda v zápätí iná nálada. Zrazu mi to, čo teraz práve robíme, tá takmer úctivo pietna manipulácia s mladučkými hríbikmi, pripadá ako vzácna chvíľa nášho splynutia s okolitou prírodnou zeleňou, trávou, machom, stromami, ako posvätná hlboko účelová symbióza človeka s matkou prírodou. My, pokorne kľačiaci, preberáme od nej jej plody a zároveň takto úctivo na kolenách vzdávame vďaku tajomnému božstvu húb za jeho milodary.
     Keď sme prekontrolovali všetky kopčeky a pozbierali všetko, čo bolo v machu poukrývané, vrátili sme sa na cestičku k potoku a postupovali sme pravým náprotivným svahom dolu údolím.

     Medzitým sa viditeľne zošerilo a pretože bolo zamračené, nečakane skoro začal zalievať dolinku súmrak. Nastával čas, keď ľudia v hore nemajú už čo robiť, keď ju treba čím skôr opustiť a prenechať lesné priestory jej prirodzeným obyvateľom, jeleňom, srnkám, diviakom, líškam, medveďom, vlkom a ostatným zvieratám.
     Aj my si to síce uvedomujeme, ale navnadení bohatým hubárskym úlovkom chceme ešte aspoň narýchlo mrknúť do známych kútikov, prebehnúť popod známe stromy. A hríby nachádzame dnes všade. Obidva stredne veľké košíky máme plné. Nachádzame sa už v najspodnejšej časti údolia, tam, kde končia hríbové svahy, napravo od cesty a od potoka. Pohybujeme sa stále pravým svahom nadol, ja nižnou časťou pozdĺž cesty a potoka, manželka so synom zo tridsať metrov vyššie nado mnou. Už len pár metrov nadol a vrátime sa späť. Zbieham celkom nízko k potoku, k jednému z tradičných nálezísk hríbov. Ďalšie tri tvrdoše. Narýchlo ich obkrajujem a odkladám do košíka.
     – Oci! – kričí na mňa zhora manželka. Zdvihnem hlavu. – Počuješ? – pritlmene sa ma pýta ustráchaným hlasom, ukazujúc na húštinu poniže mňa.
     Nepočujem nič, tu dole všetky zvuky prekrýva zurčanie po týždennom daždi rozvodneného potoka. Pobehnem k nim hore do svahu. Stojíme spolu a načúvame. Už počujem. Celkom zreteľne. Zlostné, výhražné mrmlanie medveďa. Zaznieva odtiaľ, od potoka, kde som bol pred chvíľou. Nevediac o jeho prítomnosti som sa k nemu asi priveľmi priblížil a tým urazil jeho majestát. Až teraz som si uvedomil, ako sa už zotmilo. To je už jeho čas. Zamračený, takmer daždivý deň s rýchlym zotmením. Typický čas lesných šeliem. Znovu zamrmlal.
     Počíname si napodiv (alebo hlúpo?) nebojácne. Neutekáme. Ešte chvíľu ostávame stáť, aby sme identifikovali aj vizuálne pôvodcu mrmlania, ak vyjde z húštiny. Ale neukazuje sa nám. Vydesená manželka urguje odchod. Rezko vykročíme a zaberáme naprieč svahom, spúšťajúc sa šikmo dole na cestu. Aby som zmiernil manželkin a synov strach, utešujem ich, že to nemusí byť medveď, že teraz koncom septembra začína už pomaly jelenia ruja, že je to možno nejaký paroháč, čo sa na nás nadurdil.
     – Veru je to medveď, – oponuje mi syn, – keď sme boli v júni v Bojniciach, tam v zoologickej záhrade mrmlal takisto ako tento.
     Nuž čo, nepresvedčil som ho, zážitky zo školského výletu spred troch mesiacov boli ešte živé, aj medvedie mrmlanie si iste dobre zapamätal.
     V domnení, že rýchlou chôdzou sme sa od medveďa dostatočne vzdialili a odpútali od neho, sme sa zastavili, aby sme si trošku oddýchli, keď tu, neďaleko za sebou, znovu začujeme mrmlanie. Tak toto už nie je špás. Ide za nami, potvora! Vyrážame dopredu.
     – Choďte vy dvaja dopredu, ja pôjdem opodiaľ, – prikazujem manželke so synom. V duchu uvažujem: Ak nás mieni medveď napadnúť, zaútočí najprv na mňa, na posledného, tým sa trošku zdrží, oni dvaja zatiaľ uniknú a nebude ich možno už prenasledovať.
     Nasadzujeme teraz veľmi svižné tempo, ja však úmyselne stále zaostávam dvadsať - tridsať krokov za nimi. A medveď stále za nami. Jeho neúnavné mrmlanie lemuje strachom našu cestu hustnúcou tmou. Aj pri rýchlej chôdzi sa ustavične obraciam dozadu, občas sa aj zastavím v snahe zočiť ho, ale neukáže sa mi. Hustý porast pozdĺž potoka a cesty ho dokonale maskuje. Zdá sa mi, že keď zastanem ja, zastane aj on a začínam sa sebautešujúco domnievať, že nemá agresívne úmysly, že nám nechce ublížiť, len nás chce vypudiť zo svojho revíru, zo svojho životného teritória.
     Urazili sme asi tretinu cesty k autu. Dezorientovaní strachom i tmou poplietli si tí dvaja predo mnou cestu a nesprávne odbočili z priameho smeru na cestu odbočujúcu miernym oblúkom vľavo cez neveľkú čistinu do blízkej bočnej dolinky. Ja ich v chvate slepo nasledujem. Keď zbadáme svoj omyl, behom sa vraciame čistinou späť na správnu cestu. Toto malé poblúdenie nás patrične zdeprimovalo, vystrašení ešte viac zrýchľujeme tempo. Keby som bol sám, dokázal by som absolvovať únik hore údolím aj behom, hoci cesta v druhej polovici znateľne stúpa a posledný úsek asi dvesto - tristo metrov k autu vedie príkrym svahom. A tak, prispôsobujúc sa tempu vpredu, náhlim sa za nimi so stále udržiavaným odstupom, tvoriac akýsi zadný ochranný voj. V zadnom vrecku nohavíc si ohmatávam revolver, úbohú malú šesťtridsaťpäťku, ktorú mi zanechal svokor – horár a ktorú som vtedy nosieval do hory ako chabý nástroj možnej sebaobrany, alebo skôr ako zdroj určitej psychickej sebaistoty. Nikdy dosiaľ som ho nemusel použiť, nikdy som sa za dlhé roky neocitol v situácii ohrozenia. Až teraz, až dnes. A teraz som pochopil, akou je tá minikalibrovka úbohou zbraňou. Nepoužiteľnou proti medveďovi. Ani len zvuk výstrelu by ho nenastrašil. Veď pri výstrele to len tak nevýrazne vo vysokej tónine sucho tresne, ako keď vyľakaný pes zúfalo zabreše. A tak len trielime úbohí, bezmocní, ďalej a mrmlajúca potvora stále tesne za nami.
     V hustnúcej tme vo večernom tichu nám jeho mrmlanie pripadá stále strašidelnejšie, zneje akosi silnejšie, ako by nás už dobiehal. Ani sa už nezastavujem, ani sa neobraciam dozadu, v tme by som ho aj tak nevidel. Nachádzame sa v druhej polovici úseku cesty, začína prudkejšie stúpanie. Zadychčaní a spotení sa valíme ďalej. Mrmlajúci prenasledovateľ sa nám zdá stále bližšie. Ale teraz nás nenivočí ani tak strach z prepadnutia, z jeho útoku – keby to mal v úmysle, už mohol dávno na nás zaútočiť, ale tvrdošijná zanovistosť s akou nás, mrzutý, vytrvalo prenasleduje a doráža na posledné zásoby našich síl. Lenže v takýchto prípadoch, ak ide o život, ak niekto uniká pred možnou smrťou, sú sily človeka asi nevyčerpateľné. Aj sily týždennou chorobou oslabeného desaťročného chlapca.
     Posledných sto metrov, kde sa svah prudko dvíha k ceste s naším autom, s našou záchranou, prekonávame už v úplnej tme, takmer tápame. Zadychčaní sa štveráme prudkým trávnatým svahom, zachytávajúc sa rukami o vlhké trsy trávy, o konáre mladého porastu. Možno už v dôsledku úľavy z blízkej prítomnosti auta si v momente na chvíľu prenikavejšie uvedomujem svoje okolie, kulisu nášho úteku, atmosféru nočnej hory, tíšinu, chlad, lesnú podažďovú vlhčinu s prenikavou dráždivou vôňou živice. Tieto vnemy však nestihnú nadobudnúť poetický nádych, lebo šelma nám je ustavične v pätách, stále bližšie za nami, dobieha nás, takmer mi dýcha na chrbát, v závanoch severného vetríka – smerom od neho cítim prenikavý štipľavý zápach.
     Keď s pripraveným kľúčom od auta vystúpime na rovinku cesty, ešte sa odvážim na chvíľku zastať a načúvam, či náš prenasledovateľ nezastal pod cestou. Nie. Šomrajúc, mrmlajúc, sa teperí hore za nami.
     Bleskove sme sa usadili v aute, rýchlo naštartujem, chcem nasmerovať reflektory auta na miesto, ktorým sme vyšli z porastu na cestu a kde by sa mal zjaviť aj medveď, ale na smrť vystrašená manželka plačlivým hlasom odmieta: – Nie, nechcem ho vidieť, poďme rýchlo domov! Bože, to bola cesta, chudák Ičko, – zažalostí rozklepaná mama nad naším synom – rekonvalescentom, keď sme vyrazili nadol domov. A v prítmí auta som počul, ako nimi obomi zalomcovala uvoľňujúca triaška.
     Keď sme doma v rozsvietenej kuchyni povyberali z košíkov hríby a rozložili sme ich po stole, napočítali sme 156 tvrdošov, väčšinou mladučkých, zdravých. Ale aj tak to bola slabá útecha za toľký strach. Tradičná radosť, prirodzená a samozrejmá pri takomto bohatom úlovku tentokrát chýbala.
     Až potom doma večer pri zaspávaní som v plnej intenzite prežíval celú hrôzu nášho únikového rýchlopochodu hore Kadlubným. Strach už pominul, ale zmocňoval sa ma nenávistný pocit rozhorčenia nad nátlakovým počínaním bezohľadnej šelmy, pred ktorou sme sa museli takto pokoriť. V tých chvíľach som bol rozhodnutý medveďa zlikvidovať, odstreliť, najmä keď som si uvedomil, že nám tam v našom rodinnom rajóne bude už trvalo šarapatiť. A tieto moje likvidačné nálady vehementne podnecoval a rozdúchaval vo mne svokrin brat, náruživý pytliak.
     – Hej, čo by si ho mal trpieť, veď by si už nemohol tam chodiť s rodinou na výlety, treba ho odbachnúť! Otec Ti požičia flintu,  ja si vezmem svoju, vezmeme si silnú baterku a dakedy večer si dolu v doline naňho počkáme. Večer tam už nikto nechodieva. Ale bolo by dobré urobiť to čím skôr, teraz, kým sú jasné večery, kým je mesiac v splne.
  

 Po niekoľkých dňoch ma však zlosť na medveďa prešla, upokojil som sa, posúdil som všetky
možné dôsledky a od likvidačnej akcie som upustil. Uznal som aj jeho právo na život. Ešte v priebehu toho istého týždňa, v sobotu popoludní, som sa vybral do Kadlubného. Sám. Na huby. A dohľadať za vidna stopy po medveďovi. Zišiel som až na dolný koniec údolia, na miesto, kde nás medveď začal prenasledovať. Opatrne, ešte s patričnou dávkou strachu, som sa spúšťal k potoku. A tam, pri neveľkom brode cez potok na plytkej rovinke, ktorú pri nedávnych dažďoch zaliala voda, som v nánose naplaveného piesku našiel viacero odtlačkov jeho laby s dlhými pazúriskami. Mimochodom, odhliadnuc od tých pazúrov sa stopa medveďa podobá celkom odtlačku bosej ľudskej nohy. Užšia päta, výrazne rozšírená predná časť chodidla, päť prstov zakončených špicatými pazúrmi.
     Tak, bol to teda medveď – pán maco, čo, ako sa zdá, sa natrvalo usadil v našom rodinnom rajóne. Aj muránski poľovníci mi to potvrdili, ale uistili ma, že sa ten do Kadlubného už nevráti, že ho ich psi pri poľovačke zahnali cez Paseky smerom na Voniacu.
     Lenže on sa vrátil a usadil sa v tomto teritóriu naozaj natrvalo. Dôkazy o jeho pobyte som tu nachádzal neustále. Rozhrabané spráchnivelé pne, v lete malinčie s obžratými malinami i s lístím, občas  aj výkaly. Len vidieť ho, stretnúť sa s ním, sa mi doposiaľ „nepošťastilo“, hoci som kvôli nemu neprestal sem chodiť, každý boží rok som tu od jari do pozdnej jesene veľmi častým hosťom, najmä počas oboch hubárskych sezón, jarnej i jesennej. Zbieram tu aj jahodové, malinové i čučoriedkové listy na sušenie, na čaj.
František Bábela
Poviedka zo zbierky Ráno s hrdličkami, apríl 2009
{jcomments on}

Čítať 1737 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.