pondelok, 17 december 2012 12:22

František Bábela: Moje Vianoce 1944 v Muráni Doporučený

Napísal(a) František Bábela
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

December 1944 bol štedrý na zimu i na sneh ako vôbec celá zima 1944/45. Záľahy snehu a treskúce mrazy sťažovali život v horách partizánskym zväzom i roztrúseným menším skupinám i jednotlivcom zapleteným do odboja, čo sa potom museli pred pomstou dočasných víťazov skrývať v horách.
My, nasadení na výkop protitankovej priekopy sme tiež premŕzali na muránskodlholúckom poli. Dozor vykonávajúci príslušníci Wehrmachtu

– Rakúšania sa k nám správali síce ľudsky, najmä k nám mladším, ešte chlapcom a pokiaľ sa dalo, prideľovali nám aj ľahšie práce. Ale už len vydržať v decembrovej treskúcej zime šesť až osem hodín vonku na otvorenom poli, kde ustavične pofukovalo, už to dalo zabrať. Ani práca samotná v zimnom počasí nebola ľahká.

Výkopom rozbrázdená zem,

ak na ňu nasnežilo, sa menila na lepkavú ílovitú masu, ktorá sa lepila na lopaty i na našu obuv. Ale aj na toto bremeno, ktoré sme, pokorení víťaznou nemeckou mocou, museli znášať, sme si časom zvykli, zvlášť, keď sme nemuseli predsa len chodiť do práce doslova každý deň, ale mohli sme sa občas aj uliať. Nemcom tam dole, ako sme sa presvedčili, na našej pravidelnej účasti v práci ani tak veľmi nezáležalo, horší boli, ako som už uviedol, naši slovenskí žandári doma.
Pri tomto povinnom nádeníčení sme si ani nestihli dostatočne uvedomiť, že sa blížia Vianoce, Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri. Tiesnivé, chmúrne boli sviatky pokoja a mieru onoho roku a táto charakteristika sa pre ne tentokrát ozaj veľmi nehodila. U nás, v našej rodine boli smutné a chmúrne aj preto, že sme žili v tom čase v nevýslovnej biede. Nebolo čo do úst položiť. Vianoce zmiernili toto strádanie aspoň čiastočne na niekoľko sviatočných dní.
Ale to prežívali horšie skôr dospelí, naši rodičia. My, deti sme tie zlé časy natoľko ani nevnímali, pre nás Vianoce boli Vianocami, radosť z týchto tradičných rodinných sviatkov nám nedokázali skaliť ani výslovný nedostatok potravín, ani výhražné dunenie kanonády približujúceho sa frontu, ani dusná atmosféra nemeckej okupácie a z nej vyplývajúca všeobecná neistota, pocity ohrozenia života. Pre nás Vianoce ostávali Vianocami so všetkým, čo k tomu patrí: s vyzdobenou vysokou jedličkou v kúte izby, so skromnými darčekmi pod ňou, s predvečernou omšou v nádhernom muránskom gotickom kostole, so štedrou večerou pozostávajúcou z tradičnej kapustniarky a makových opekancov, s družnými večernými chvíľami pri rozkúrených keramických kachliach v tmavej izbe, ktorú osvetľovali len plamene plápolajúcich polien cez malé otvory vnútorných liatinových dvierok – vonkajšie dvierka kachieľ bývali v tých chvíľach otvorené – s koledami nás, detí u starých rodičov i sladkými maškrtami, hoci sa nám ich ušlo tentokrát len poskromne, skôr symbolicky ako dosýta.

Detský svet je už od vekov

a vždy bude taký: nechce nič zľaviť zo zafixovaného návyku tradícií a najmä takých vznešených, ako sú vianočné tradície. Všetko to slávnostné, hrejivé, dojímavé musí byť, čo aj v skromnejších podmienkach, nič z neho sa nesmie vynechať – deťom by sa to nerátalo. O čokoľvek tradičného ochudobnené, nevôľou dospelých dokaličené Vianoce by zarmútili detskú dušu, zjazvili by ju nevyliečiteľnou, nakalcifikovateľnou kavernou, ktorá by ich omínala po celý život.
Preto apelujem na vás, vy veľkí dospelí, za žiadnych okolností, nikdy nekradnite deťom Vianoce! Neochudobňujte ich ani o štipku ich tradičného hrejivého čara. Už aj preto nie, lebo čo dobré a pekné sa zaseje do detskej duše v útlom veku, zapustí v nej hlboké korene, ktoré zásobujú potom človeka životodarnou silou po celý život. A jedinečné kúzlo kresťanských Vianoc, v našich rodinách určite najkrajších a najdôstojnejšie oslavovaných sviatkov, takú životodarnú silu nesporne má.
Aj teraz, v týchto ťažkých vojnových časoch, v dusnote nemeckej okupácie, sme sa my doma u nás, ale aj v ostatných muránskych domoch, v chyžiach presýtených vôňou vianočných jedličiek, posilňovali týmto odvekým mravným ľudským posolstvom Vianoc. Napriek tomu, že vianočné stoly boli v nejednej rodine o hodne skromnejšie ako po minulé roky, napriek tomu, alebo práve aj preto, že v niektorých rodinách zostalo pri stole prázdne miesto po otcovi, manželovi, bratovi, synovi už natrvalo – po tých, čo sa domov už nikdy nevrátia, alebo prechodne po tých, čo sa ako štvanci museli ukrývať pred pomstou dočasných víťazov. Aj v týchto smutno-krásnych dňoch sme viac ako inokedy preciťovali silu i pravdu aj ďalšieho odkazu evanjelia: „Nielen chlebom je človek živý ...“

Akéže boli teda tie Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsiateho štvrtého?
V našej rodine sviatočné, sviatočné aj v tom zmysle, že sa svojou náplňou líšili od režimu všedných dní nepriateľom obsadenej obce.
Na Štedrý deň predpoludním sme so sestrou, ako dvaja najstarší z detí, vyzdobili vianočný stromček – jedličku, ktorú nám do krížového dreveného podstavca pochystal otec. Mama piekla koláče z múky, ktorou nás obdarovali starí rodičia. Po skromnom pôstnom obede pokračovali prípravy štedrovečernej večere. Lákavá vôňa varenej kapustnice zapĺňala dom. V tom príjemnom kyslou kapustou odorovanom ovzduší kuchyne som na starom škrípajúcom mlynčeku mlel mak na opekance. Z kopy pekne naukladaného, deň predtým naštiepaného dreva v drevárni, som potom nanosil do kuchyne ku sporáku i do izby ku kachliam. Vrchovato naplnené drevené debničky. Mladší súrodenci šantili na zasneženom dvore a sánkovali sa na blízkej Konskej ulici.
V podvečer sme sa niektorí z domu vychystali na predvečernú omšu, po návrate z kostola nasledovala štedrovečerná večera, posedenie pri stromčeku, odovzdávanie darčekov. Po rušnom večernom virvare – šesť detí v rodine ho dokáže vyprodukovať v dostatočnom množstve i v pestrom programovom sortimente – všetko najmladšie išlo spať. My ostatní sme sa hrali človeče, nezlob sa a čakali na omšu, ktorú pôvodne Nemci zakázali, ale neskôr zákaz odvolali.

Čo bolo neobvyklé v ten večer?
Keď sme sa vracali v ten večer z polnočnej omše z kostola,  z domu od Englov, kde sídlila akási nemecká generalita, sa ozýval spev Nemcov. Zreteľne sme počuli nielen nápev, ale aj slová piesne Stille Nacht, heilige Nacht. Bežné nočné patroly Nemcov po uliciach sme nevideli.
Dobre, že Nemci posunuli cez sviatky aj svoj budíček zo šiestej hodiny na siedmu. To nám umožnilo aj po návrate z polnočnej omše na prvý deň vianočný ráno dlhšie si pospať. Táto zmena nám pripadala neobvykle príjemná, doslova sviatočná, akoby ústupok pre nás.
V kútiku duše sme si zároveň uvedomili, že aj s nimi, našimi nepriateľmi, nás čosi spája, že máme čosi ľudské spoločné – kresťanské tradície. Inak po celú tú neskorú jeseň čo sa Nemci natrvalo usadili v obci, budila nočná stráž svojich súkmeňovcov roztrúsene ubytovaných po jednotlivých domoch so železnou dôslednosťou každé ráno o šiestej. Do tmavého zimného rána sa vždy prenikavo zaryl ostrý hvizd píšťalky, doplňovaný alarmujúco dôrazným ťahavým „austehen“ – vstávať! Vojak s píšťalkou pobehoval dolu ulicou a od domu k domu budil týmto spôsobom vojakov. Ale aj nás, deti. Mladšie na nemecký vojenský budíček síce veľmi nereagovali, nanajvýš sa vyrušené zvukom píšťalky v posteli pomechrili, prehodili sa na druhý bok a spali ďalej. Ja som po nemeckom budíčku už zaspať nevedel.

Obidva sviatočné vianočné dni

mali stereotypný priebeh: raňajky, tentokrát však nie nesladený šípkový čaj s posúchom z otrúb, ale biela sladená káva (náhražková melta káva) s bieložltým sladkastým kysnutým koláčom. O desiatej kostol, po návrate sviatočný obed, popoludní tradičné karty v súkromí, v rodinách kamarátov. Hostince boli totiž cez tie Vianoce zatvorené.
Všedné dni medzi Vianocami a Novým rokom nám spestrili už spomínaní nemeckí vojaci – vysokoškoláci. A potom prišiel Silvester a zase Nový rok 1945. Silvester, tak ako Štedrý večer pripadli toho roku na nedeľu. Silvestra a Nový rok sme oslavovali doma omnoho skromnejšie, len akoby dozvuky Vianoc. Zásoby proviantu v našej domácnosti boli v dôsledku vianočnej štedrosti vyčerpané.
Nemci oslavovali Silvestra a príchod Nového roku pompézne. U Englov sa na Silvestra zase spievalo a Nový rok vítali vojaci detonáciami delobuchov či granátov, streľbou z pechotných zbraní a ohňostrojom rôznofarebných rakiet. Všetci ozbrojenci majú na zvukové a svetelné efekty vždy všetko potrebné poruke.
Keď som po ich hlučnom vítaní Nového roku zaspával, spomínam si, udivovala ma trúfalosť a guráž Nemcov vítať Nový rok použitím bojovej techniky – zbraní, ktoré sa na frontoch už pokorene skláňali pred presilou protivníka, ale tu v obsadenom zázemí, kde im nikto nekládol organizovaný odpor, sebavedome nimi buntošili a dlho narúšali pokoj silvestrovskej noci. Zároveň som sa, zaspávajúc v to pondelkové novoročné ráno 1945 – bolo už hlboko po polnoci, utešoval, že tohto roku už vojna iste skočí. A bude po všetkom. Po strašnom utrpení, ktoré sa už nesmie opakovať. Po všetkom aj pre nás, ak to, čo nás ešte čaká, v zdraví prežijeme.

Bolo dávno po jednej po polnoci,
 

keď efektná svetelná a zvuková paráda Nemcov prestala. Chvíľu sa ešte ulica ozývala hlučnou vravou rozjarených vojakov, čo sa rozchádzali po dvoroch do svojich ubikácií v usínajúcich domoch muránskych domácností. Potom zaplavilo ulicu i dvory velebné ticho novoročnej noci. V polospánku som ešte počul hodiny na veži odbíjať dve. Potom som sa bezbolestne prepadol do pôvabnej krajiny snov. Snívalo sa mi o obecnom pastierovi Janovi z Ratkovského Bystrého, čo každé ráno pri vyháňaní kráv na pašu zaplavoval dedinu nádhernými zvukmi svojej mosadznej trúby. Takými majstrovsky vznešenými, že sa ani nehodili do takej ošarpanej a biedou gniavenej dedinky. Kráčali sme spolu rozkvitnutou lúkou. Jano zanietene trúbil, až sa ako v prudkom vetre pod podmaňujúcimi tónmi jeho trúby hlboko k zemi skláňali chlpy trávy prešperkovanej purpurom divých makov i bielo rozkvitnuté kríky tŕnok. Všetko sa to pred nami vlnilo, oslnivo žiarilo, trblietavo tančilo ako vysnívaná oáza pokoja a mieru. Široko vôkol nás samý jas, pohoda. Zadúšavým šťastím rozspievaná krajina. O vojne ani chýru.
V dňoch medzi Vianocami a Novým rokom sa ubytovala v miestnostiach susednej krčmy, ktorú predtým boli opustili maďarskí delostrelci, skupina mladých nemeckých vojakov. Zo traja prišli raz večer k nám s podobnou žiadosťou ako nedávno maďarskí vojaci – chceli si uvariť na sporáku trošku čaju. Vyhoveli sme im, veď ako inak. Aj sme ich ľutovali, aj sme si nemohli dovoliť niečo im odmietnuť. Nuž tak sa prevarila voda, čaj i cukor si priniesli. A keď zistili, že viem trošku po nemecky a že som študent, „prilepili“ sa na mňa a spriatelili sme sa. Čaju sme navarili veľa, a tak, chudáci, ponúkali i nás.

Aj oni boli študenti, vysokoškoláci.

Jeden sa predstavil ako medik, budúci lekár. Rozcítili sa, rozľútostili a bez zábran vyjadrovali pred nami svoje pacifistické túžby. Vojny mali už plné zuby. Medik vytiahol z náprsnej tašky rodinné fotografie a vyrozprával nám tragédiu svojej rodiny. Otec mu už dávnejšie padol na východnom fronte, staršieho brata zaradeného do Rommelovho Afrika – korpusu pohltila africká púšť, mladšia sestra zahynula doma pri bombardovaní. Zostala mu doma utrápená matka. Pri rozprávaní začal slziť. Mátožila ho zlá predtucha, že teraz je na rade on. Zajtra ich majú presunúť na juh, na front do Maďarska. Bál sa, že sa odtiaľ živý nevráti.
Bolo nám tých chlapcov zrazu ľúto. Trúchla nálada sa zmocnila aj nás. Uľútostilo sa ich aj mame a navrhla, aby som ich pozval do našej izby k vianočnej jedličke. Pozvanie ochotne prijali, natešení sa presunuli do izby, ale pri vianočnom stromčeku sa ešte viac rozľútostili. Individuálnym smútkom rozatomizovanú skupinu sa pokúsil zjednotiť jeden z nich, navodiac prijateľnejšiu spoločnú nostalgickú náladu, keď príjemným tlmeným tenorom zanôtil Stille Nacht, heilige Nacht... Všetci sme sa k nemu pridali. A títo traja mladí ľudia, ktorých ich ctibažná vlasť ovládaná fanatickými bezohľadnými vodcami nemilosrdne hodila napospas frontu, sa iste v tejto chvíli ocitli v spomienkach doma, vo svojich rodinách. Rozvoniavajúca jedlička a vznešené tóny medzinárodne známej dojímavej vianočnej piesne im iste navodili atmosféru Vianoc u nich doma. Potom sme si ešte zaspievali ódickú nemeckú pieseň na oslavu vianočného stromčeka

Ó,  Tannenbaum, ó Tannenbaum,

wie treu sind deine Blätter...
A nakoniec sme našli ešte spoločnú reč v latinskej študentskej hymnickej piesni Gaudeamus igitur...
Dúfal som, že spoločný spev aspoň trošku rozptýli melancholicky naladených vojačikov a aspoň nachvíľu utlmí ich strach zo zajtrajšej cesty na front. Rozcítený medik sa však depresie nezbavil, lebo keď sme dospievali Gaudeamus, do nastavšieho ticha sólovo recitatívne zopakoval verš tejto piesne „nos habebit humus“ (doslovne: nás bude mať zem, tzn. zomrieme) a kajúcne sa pritom prekrižoval. Potom sme ešte chvíľu podebatovali, ale vzrušení vojaci, ktorých znepokojovalo zajtrajšie prvé stretnutie s frontom, sa čoskoro pobrali spať. Priateľsky sme sa s nimi rozlúčili, utešujúc sa navzájom, že to, čo nás všetkých čaká, azda šťastne prežijeme, že aj oni sa nakoniec zdraví vrátia domov  k svojim.
Kto vie, či v tú noc dokázali pokojne spať, kto vie, ako dopadol ich krst ohňom na fronte, kto vie, či svoju vlasť ešte uvideli. 

František Bábela

{jcomments on}

Čítať 3231 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:16

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!