Posmelení tým, že sa výbuchy definitívne od nás vzďaľujú, stojíme všetci teraz pri dverách a pri oknách a dívame sa na zúriaci živel. Oheň má v sebe čosi fascinujúce a pri všetkej hrôze, ktorú nechcený požiar v človeku vyvoláva, oheň človeka čímsi aj priťahuje. Možno sú to prejavy atavizmov, možno v nás driemu pozostatky dávneho priateľského vzťahu pravekého človeka k ohňu, ktorý sa medzi nimi vytváral tisíce rokov po tom, čo sa pračlovek prestal ohňa báť, keď si už bol ochočil tento neskrotný živel, čo sa mu potom stal verným životným druhom, poskytoval mu teplo a umožňoval mu stráviteľnejšie, chutnejšie upravovať predtým surové pokrmy. Iste, istotne, musel sa tento, niekoľko tisícročí trvajúci dôverný vzťah medzi človekom a ohňom biologicky zakódovať v organizme človeka a dodnes v ňom prežíva v podobe nezmazateľných, geneticky zakódovaných pamäťových stôp.
Aj teraz, ako tu stojíme v mimoriadnej situácii nepriaznivej pre akékoľvek rojčenie, keď ešte neďaleko nás doznievajú ojedinelé výbuchy mín, nemôžeme odtrhnúť pohľad od praskajúcej žiary. Len sa dívame, civieme na toto ohnivé divadlo, neuvedomujúc si ani hrôzu a skazu, čo práve tento oheň niektorým ľuďom v nešťastnom dvore spôsobil. A keď sa nám zdá, že hore vo svahu nad nami prestali vybuchovať míny, otvárame dokonca dvere, vyhrnieme sa všetci na priedomie, aby nám nič, ani sklo okien a dverí nebránilo v pohľade na požiar, aby sme boli s ním v priamom bezprekážkovom vizuálnom kontakte. Ale aj v sluchovom a čuchovom, lebo teraz, čo aj oheň už ochabuje, počujeme zreteľnejšie občasný praskot plameňov a vdychujeme do seba šíriaci sa čmud spáleniska.
Zdá sa, akoby sa dohorievajúci oheň stal signálom pre ukončenie mínometnej paľby. Už dlhú chvíľu nezaznela explózia. Už je ticho, zvláštne, nečakané ticho, až sa nám nechce veriť, že by to peklo, divoká symfónia výbuchov, svetelných zábleskov a šramotu sypajúcej sa trieštiny malo naozaj skončiť. Tanec plameňov požiaru ustáva, už nevyskakujú do výšky, už len labužnícky oblizujú pozostatky trámov. Len keď sa zvyšky strechy s rachotom zrútia, vyšľahnú do tmy roje praskajúcich iskier zlostných, nasrdených ako rojace sa včely. Pomaly mizne aj svetelná žiara, znova nás obklopuje tma. Rozhliadneme sa teraz po dvore. Na bielom snehu vidno množstvo tmavých škvŕn dolu na zemi i na strechách stavísk.
Vraciame sa do domčeka, je tu stále príjemné teplo. Veď sme ani neprestali prikladať do sporáka kvôli tým v izbe. Keďže je pokoj a ticho, znovu zažíhame petrolejovú lampu, stiahneme celkom nízko knôt, pritlmíme svetlo. Pri svetle, najmä pri takomto pritlmenom, sliepňavom, je mimoriadne útulne, ľudsky teplo. A takéto matné svetlo upokojuje, utlmuje zmysly i mozog, privoláva spánok. Ale nespíme. Akosi nemôžeme rýchlo usnúť. Veď takýto takmer dvadsaťhodinový maratón útrap poriadne rozcuchá nervy človeka a napriek únave psychicky rozladený človek nedokáže zaspať. Zvečera by sme boli spali, nebyť náhleho nežiaduceho budíčka mínometnou paľbou. Nové a nové vlny dojmov z rušného dňa zaplavujú unavené vedomie a preberajú nás z driemot. Ani chlapi v izbe nespia, len sa mieštria na podlahe, povzdychávajú. Ale mlčia. Všetci svorne mlčíme. Ako by sme sa boli dohodli, že nenarušíme rečou, ani iným zvukom posvätné ticho, do ktorého sú teraz ako do balzamického kúpeľa ponorené naše duše. Každý chce byť asi v týchto chvíľach sám, sám so sebou a vhĺbený do najskrytejšej podstaty vlastnej existencie, dôverne ohmatávajúci krehučkú škrupinku svojho ja, vrhnutého do marazmu bláznivého sveta, rozjíma o tom, čím to je, že tá škrupinka dokáže tak účinne odolávať tisícom drsných nárazov života a nerozbije sa. Ako zabudnuté stratené vajíčko na podlahe prázdneho nákladného vagóna, ktorý sa odtrhol od súpravy a nekontrolovanou rýchlosťou sa rúti po trati, vajíčko sa kotúľa po podlahe, naráža hneď na jednu, hneď na druhú, tretiu, štvrtú stenu, odráža sa od nich a znovu sa ten zmätený pohyb opakuje dovtedy, kým ..... Kým nepríde posledný osudný náraz.
Je príjemné rozjímať o tom, čudovať sa tomu všetkému a potajme ďakovať komusi, čomusi, že tá naša škrupinka je ešte celá. To sú tie nádherné dotyky s večnosťou, tiché rozhovory s tajomným Neznámom, pri ktorom chce byť človek sám, nechce byť nikým, ničím rušený.
Ticho kraľuje ďalej. Ticho v nás, ticho v domčeku, na dvore, všade vonku, v celej dedine. Akoby ani neprechádzal tadiaľto front, akoby pred chvíľou ani nezúrila okolo nás mínometná paľba. Ticho, a v ňom dozvuky prežitého strachu. V rýchlom slede nebezpečných udalostí sme ho ani nestihli nejako hlbšie priebežne prežívať, teraz dodatočne rezonuje v nás s dotieravou naliehavosťou a evokuje v nás všetky posledné hrôzy, reprodukuje nám ich v zrýchlenej frekvencii ako v zrýchlenom filme, ako zručný maliar nám ich bravúrne jediným ťahom štetca načrtáva na veľké plátno našich predstáv.
Ticho. Ticho je zaujímavý jav. Ono je vlastne určitou kvalitou zvuku. Ako fyzikálny jav, ako opak zvuku, ticho neexistuje. Pojem ticho je subjektívnym ľudským slovným symbolom na označenie relatívneho stavu, v ktorom ľudské ucho žiadne zvuky nevníma. Ale zvuky existujú permanentne vo svete okolo nás, aj keď ich my, ľudia, neregistrujeme, lebo sú, ako sa učene hovorí „pod prahom“ alebo „nad prahom“ počutia. Iné živočíchy, prípadne špeciálne fyzikálne prístroje ich registrujú ako infrazvuky, ultrazvuky.
Príroda to predsa len múdro zariadila, keď v nekonečnej škále rôznych zvukov, v ich rozsiahlom rozpätí, vymedzila úsek, v ktorom ľudské ucho nič nepočuje, v ktorom nastáva pre človeka nehmotné lahodné ticho. V ňom sa človek vypojí zo zvukovej kulisy sveta a v plynúcom bezzvučne môže relaxovať, odpočívať, vplávať do utešenej zátoky bdelého snenia.
A aké rôzne podoby môže mať to naše ľudské ticho! Vynútené ticho v školskej triede – vynútené príkazom učiteľa alebo strachom žiakov pred začínajúcim skúšaním, zbožné ticho v interiéri chrámu, pietne ticho pri rakvi mŕtveho, pokorné ticho spánku, napäté ticho pred búrkou, pred vojenským útokom, skrúšené ticho nešťastia... Momentálne ticho v našom azylovom domčeku bolo zmesou viacerých kvalít ticha: zaváňalo strachom, napätím a zlovestne v ňom vyzváňala ničota, depresia.
Pozerám na svoje hodinky, ukazujú štvrť na dve. Zrazu v izbe niečo strašne zhrmotalo. Tam, za dverami, kde ležia na podlahe chlapi. Hrmot nás náramne vydesil, tak prenikavo sa zaryl náhly zvuk do uspávajúceho ticha. Všetci v kuchyni sme vyskočili zo svojich miest, zvedaví, čo to chlapi v izbe zrútili. Zhrozili sme sa, keď sme si uvedomili, akú škodu mohli spôsobiť domácemu, ak mu niečo vzácne v izbe rozbili. Beriem do rúk zo stola petrolejku, vyťahujem knôt na plné svetlo a všetci sa rútime zvedaví do izby. Tí štyria tam už zdvihnutí sedia, vyľakaní sa nechápavo rozhliadajú po izbe, prižmurujúc oči pred náhlym svetlom lampy a ubezpečujú nás, že oni nič nezrútili, že veď už dlhý čas pokojne ležia, driemu, ani sa z podlahy nezdvihli. Inšpektorsky kontrolujeme pri svetle lampy celú izbu, všetko je na svojom mieste, stoličky za stolom riadne stoja, žiadna nie je prevrátená, gobelínové obrázky visia pokojne na stene, hlinená váza na kvety stojí prázdna, neporušená na skrini, postele stoja riadne na svojich nohách, okná sú celé a riadne zatvorené, ani na podlahe nenachádzame nič spadnuté, čo by bolo mohlo vydať tie zvuky. A hrmot sme predsa všetci jasne počuli, aj my v kuchyni, aj oni v izbe. Znelo to podobne, akoby na podlahu dopadla z výšky ťažká dlhá reťaz. Silný náraz spodného konca reťaze bol potom ešte doprevádzaný dlhšie doznievajúcim zvukom postupne dopadajúcich ďalších ohniviek reťaze na zem. Niečo také, akoby niekto hodil koniec reťaze na podlahu a pridŕžajúc ju v rukách, by potom pribrzdene, spomalene spúšťal zvyšok reťaze na hromadu.
Teda, tu už nie je niečo s kostolným riadom!
(Pokračovanie)

































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-