František Bábela: Posledná okupačná noc a prvý z tamtej strany - (3) Doporučený
Napísal(a) František Bábela
(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Teda, tu už nie je niečo s kostolným poriadkom! Bezúspešné hľadanie príčiny hrmotu si nevieme nijak logicky vysvetliť a zmocňuje sa nás údes, niektorí vystrašenci reagujú celkom panicky a začínajú sa modliť. Ondrej, statný mládenec, dobrácky, útlocitný človek pribehne naľakaný z izby k nám do kuchyne, usadí sa na stoličke pri sporáku a celkom vykoľajený začne lamentovať: - Ja viem, že to bolo znamenie, zlé znamenie, uvidíte, že my tu všetci zahynieme, nedožijeme sa rána! Poďme, preboha, preč, zmiznime odtiaľto, radšej poďme s Nemcami ďalej do zajatia. Ujdime, kým je ticho, ak začne delostrelecká paľba, možno o chvíľu začnú páliť
Napodiv mu nikto z nás nedokázal oponovať, umlčať ho, zahriaknuť, tobôž vysmiať ho, že si počína ako vyplašená baba. Viem pochopiť jeho zlyhanie, depresívny šok, ktorému podľahol. Všetci sme mali od včerajšieho rána toho dosť, veď od odchodu z domu prežívame neustále stresovú situáciu, ktorá sa chvíľami vyhrocovala do ťažko zvládnuteľných polôh. Dlho trvajúci psychický tlak už Ondrej nedokázal ďalej udržiavať pod pokrievkou predstieraného chlapského hrdinstva a vybuchol podobne, ako vybuchne prehriaty Papinov hrniec, ak mu zlyhajú poistné ventily pre únik nadmerného tlaku pary v ňom. Videl som raz následky takého výbuchu celkom zblízka. Mladá gazdiná susedka varila zemiaky v šupke v takom hrnci. Došlo k výbuchu. V kuchyni strašne zadunelo, zdeformovaná pokrivená pokrievka ležala na podlahe, na povale v strope zízala po jej náraze veľká diera, vymrštené zemiaky smiešne opečiatkovali celú povalu a prisali sa k omietke tak, ako by boli na ňu pricementované. Steny postriekané vodou. Strašne zohyzdená bola tá kuchyňa. Susedku sme zo šoku preberali kalíškom domácej slivovice. Neustále opakovala to isté, vzhľadom na možné následky ktorým našťastie unikla, bezvýznamné: - Bože môj, tá kuchyňa, muž ma zabije, minulý týždeň ju vymaľoval, - a tak stále dokola.
Aj naša nálada bola teraz tak veľmi zohyzdená ako tá kuchyňa. Nanešťastie, domácu slivovicu sme teraz so sebou nemali, aby sme ňou prebrali z úľaku Ondreja, podobne ako vtedy mladú susedku. Aj by sme jej teraz boli potrebovali viac, nielen pre Ondreja.
Už čušal, len ústami nemo pohyboval. Možno sa modlil. Sedel na stoličke pri sporáku. Aj chlapi v izbe si opäť políhali za dverami. Z izby polo počuť tlmený hovor:
- Čo to mohlo zahrmotať? – začul som otázku.
- Neviem, - znela strohá odpoveď.
Ktosi tam zavzdychal, ktosi si odkašľal, potom nastalo zase ticho. Tiesnivé, zlovestné. Už sme mu nedôverovali. Poľudšťovalo ho iba svetlo sliepňajúcej lampy. Opretý o stôl som sa snažil zadriemať. Nedarilo sa mi. Aj Jano Baran vedľa mňa sa silil do spania. Ponad lakeť podložený pod hlavu škúlil na mňa, skúmal, či spím.
- Nespím, - šepkám mu, keď som pochopil, čo zisťuje.
- Ani ja. Nemôžem zaspať. Bojím sa. –
- Čoho? –
- Toho, čo buchlo. –
Pozerám na Ondreja na stoličke pri sporáku. Ten asi spí. Ústa má už nehybné. Hlava mu odkväcla, opiera sa o hrudník.
Do dvier sa oprel silný závan vetra. Fí, fí, zafičalo za oknami. Akoby sa zadychčaní čertíci preháňali po zasneženom dvore. Fiú, fiú, priberá vietor novú tóninu. Fiúúú... Bum. Uuuuum, rozťahuje ozvena hroznú detonáciu. Náš domček sa otriasol od základov. Stôl nám nadvihlo pod rukami, lampa na ňom nadskočila a zhasla. Sviečky položené na stole sa skotúľali k mojim nohám. Šmátram v tme po zápalkách na stole, nestihnem ich ešte nahmatať, keď od sporáka zaznie kvílivý hlas:
- Bože, už je to tu, to už je náš koniec. Nepovedal som vám, nepovedal som vám, poďme preč odtiaľto! – Prebudený Ondrej pokračuje v tiráde krátkym spánkom prerušených žalmov. Rukou natrafím na krabičku zápaliek, nahmatám jednu, škrtnem a pripaľujem knôt lampy. Vo dverách izby sa zjavujú vydesené tváre prebudených, spýtavo sa na nás pozerajú. Upokojujeme sa navzájom, upokojujeme Ondreja. Vonku je opäť ticho, aj vietor prestal, iste sa naľakal desného výbuchu.
- Nie, to nebude delostreľba, to bola sólová explózia. Nemci vyhodili niečo do vzduchu, cestu, most, dáku budovu. Keď ustupujú, vždy tak robia, vždy dačo demolujú, - utešuje nás otec.
- Bodaj by tak bolo, bodaj by ste mali pravdu, - poznamenal ktosi z mladých. A naozaj tak bolo. Tá detonácia v Muránskej Hute nad ránom v nedeľu 28. januára 1945 bola posledným výbuchom, ktorým sa s nami rozlúčila vojna. Aspoň so mnou a s mojím otcom. Nemci, ako sme sa ráno dozvedeli, vyhodili v dedine most a ešte za tmy dedinu opustili, ustupujúc na Červenú Skalu. Do rána sa už nič neudialo. Aj sme si trošku potom podriemali, pospali sme si do bieleho dňa. Ten nový deň bol pre nás doslova nový, začínal pre nás nový život v oslobodenom rodnom kraji. A bol zároveň dňom výsostne sviatočným, sviatočným nielen preto, že bola nedeľa, ale najmä preto, že bol koniec vojny. Pre nás.
Zobudil nás všetkých až príchod gazdu domov. Vrátil sa od manželky z jaskyne ráno niečo po siedmej hodine. Hneď nám zvestoval, čo vyššie spomínam, že Nemci opustili dedinu, že sa už aj my môžeme vrátiť domov.
- Ale aby ste to nebrali tak, že vás vyháňam, aj tak je zrána ešte zima, počkajte, kým sa kus oteplí. Teraz idem podojiť kravu, napijete sa na raňajky mlieka. –
Dávame sa troška do poriadku, dávame do poriadku izbu, zametáme kuchyňu, skočíme do drevárne ešte po drevo do sporáka. Gazda sa po chvíli vracia z maštale, preciedza mlieko na stole, chystá pre nás hrnčeky. Omámeným eufóriou slobody pripadajú nám pripravované skromné mliečne raňajky ako najskvostnejšia hostina. Až sa zadúšame od šťastia, žartujeme, vtipkujeme, niektorí dosť nevhodne aj na účet ustráchaného Ondreja a tých dvoch, čo sa utekali po výbuchu míny skryť do jamy na zemiaky. Keď sa nás gazda pýta, či sme si pri tej mínovej hrmavici v noci aspoň trošku pospali, ozvú sa uštipačné hlasy:
- Pre míny by sme si aj boli pospali, ale potkany tu v noci šramotili.-
(Pokračovanie.)
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-