On bol znalec prírody v okolí Dobšinej už od malička a asi toho pochodil oveľa viac ako ja, hoci bol odo mňa o 10 rokov mladší. Raz sa ma takto spýtal: „A ty vieš kde pramení Hnilec?“ Priznal som, že nie, a tak slovo dalo slovo a vyrazili sme.
Úplne horný tok Hnilca sa nachádza, označený na turistickej mape Slovenský raj z roku 1986, v Zadnej doline, t. j. medzi Besníkom a Horským hotelom Pusté Pole. Na nových mapách Slovenského raja je však Zadná dolina situovaná vpravo od Horského hotela Pusté Pole, bližšie ku rázcestiu Rožňava, Poprad, Brezno, hneď vedľa vrchu Popová.
Nechajme popis popisom, ku ktorému sa ešte vrátim, pretože to má vplyv na moje najnovšie blúdenie ku prameňu Hnilca a vráťme sa do rokov 1960. Pri nástupe na horné povodie Hnilca každého človeka musí uchvátiť svojou nádherou panoráma Nízkych Tatier s mohutnou Kráľovou hoľou v pozadí. Riečka Hnilec, ktorá sa kľukatí smerom pod Kráľovu hoľu je zväčša obrastená jelšinou, prípadne aj smrekovým porastom, ale vedľa je pohodlná lesná cesta, ktorá je v súčasnosti asfaltovaná, takmer až po samotný prameň. Čo však človeka nenechá ľahostajným je nádherná príroda, lúčky a lúky s pôvabnými vŕškami vôkol a prekrásnymi lesmi. Asi v polovici cesty sme došli na rozsiahlu lúku s útulným salašom, pretože v tejto dobe tam bola vždy pastva - či už kravičiek, alebo oviec. Pri salaši sa nachádzala pomerne veľká reklamná tabuľa s popisom, kde sa človek nachádza, že je to Horné povodie Hnilca, zákonom chránené územie a povodie v Národnom parku Nízke Tatry, pod Kráľovou hoľou. Bol tam popis nadmorskej výšky, prietok vody a všetko možné. Len jedno nechápem. Tabuľa bola vyhotovená zo smaltovaného povrchu, čiže písmo by malo pretrvať veky, lenže pri terajšej mojej návšteve dňa 20.8.2011, všetko bolo preč a po tabuli nebolo ani pamiatky. To isté ma čakalo aj pri samotnom prameni Hnilca, kde bola obdobná tabuľa a tiež jej niet.
Teraz dôjdem vlastne k tomu, prečo som sa takto v úvode rozpisoval. Môj zámer vrátiť sa ku prameňu Hnilca bol už deň pred tým, t. j. 19.8.2011. Vedel som zhruba kde mám ísť, ale nechcel som nechať parkovať auto pri ceste, tak som sa rozhodol, že ho zaparkujem na parkovisku pri Horskom hoteli Pusté Pole a odtiaľ ako správny turista pôjdem ďalej pešo. Trocha som stratil tú správnu orientáciu po rokoch, ale keďže pri hoteli pracovali lesní robotníci z okolia, pretože mali autoznačku BR, čo značí Brezno, nedalo mi, aby som sa neopýtal na tú správnu cestu ku prameňu Hnilca. Pracovník v lesníckej uniforme ma poinformoval, že pôjdem ďalej cestou, za hotelom prejdem mostík ponad Hnilec a potom asfaltkou len hore a hore. Ale že vraj kde je prameň Hnilca, že to nevie. Hovorím si v mysli, správne, ide sa cestou hore. Nuž spočiatku sa to aj podobalo na údolie ako som si ho pamätal z minulosti, len svah bol akýsi strmší a po lúkach ani stopy. V duchu som si hovoril - je to možné, že po 30 až 40 rokoch to azda aj mohlo tak zarásť. Nič ku foteniu nebolo, všade hlboký les. Narazil som síce asi po hodine na mohutný prameň, ale nebol to ten, čo som si pamätal ako prameň Hnilca a potôčik dosť mohutný zhora pokračoval. Potom sa dolina rozdvojila a už som vedel, že je zle, takto to nemalo byť. Napriek tomu som ešte pokračoval už len po lesnej ceste bez asfaltu stále strmšie hore, a prameň nikde. Až keď som zazrel po mojej ľavici vrchol hrebeňa Kráľovej hole, som si uvedomil, že som na cestičke ku Trom studničkám pod Kráľovou hoľou. Nuž už s poriadnou svalovicou v nohách, ma ešte čakala cesta dole. Došiel som do Dobšinej a nazrel som do turistickej mapy. Bol som síce v Zadnej doline, správne pri Hnilci, ale o jednu dolinu ďalej ako v roku 1960, keď som bol s bratom. Kde je teraz pravda? Kde je ten pravý prameň Hnilca?
Takže na druhý deň mi to ozaj nedalo a tento raz som už odstavil auto pri ceste a šiel som známym údolím Hnilca proti prúdu riečky. Otvárali sa mi známe nádherné panorámy tejto prekrásnej doliny. Salaš už schátralý, šindle takmer vyhnité, vnútri dosť veľký neporiadok, akurát tak pre bezdomovca, napriek tomu to zvonku má ešte stále svoje čaro. Došiel som konečne ku prameňu Hnilca, tak, ako to bolo v rokoch 1960 označované. Voda vytekala z prameňa už akoby potokom. Je to možno aj tým, ako som čítal asi pred dvoma rokmi, že kdesi nad prameňom Hnilca v masíve Kráľovej hole objavili jaskyniari dosť veľké jaskynné priestory, ktoré sú ešte neprebádané, takže tam sa môže nazbierať tak ohromné množstvo vody, že prameň je už prakticky ako potok. Pretože som chcel urobiť snímok aj samotného prameňa, som sa vyzul, zobliekol nohavice a iba tak v trenírkach som vošiel do vody. Bože, tá bola ľadová. Neviem či mala vôbec do 6 stupňov Celzia. Pichalo ma až kdesi pri srdci. A nie len chlad pichal, aj podložie prameňa bolo z akýchsi vápencových kryštálikov, na ktoré sa veľmi stúpať nedalo a rýchlo som to vzdal, ku samotnému otvoru som v tento deň nedošiel.
Vedľa prameňa Hnilca asi tak
V Košiciach 23.8.2011
Rudolf Pellionis
Dodatok ku prameňom Hnilca - 27.8.2011
Ako som uvažoval v závere článku, ako je to vlastne s prameňmi Hnilca, teda že som riadne zapochyboval o prameni ktorý je ten hlavný, reakciu som dostal pomerne skoro a dá sa povedať od riadneho znalca toho prostredia, Igora Gecelovského, ktorý strávil na Kráľovej holi kopu času, ako zamestnanec. Kto by už teda o tom prostredí vedel viac keď nie práve on a tak mi napísal: „Prameň Hnilca... tiež jedna "srdcovka" z mojich rokov strávených na TV Kráľova hoľa. To bolo slávy, keď technika dokázala otočiť tok vody a dopraviť ju na vrchol kopca. Žiaľ, musím Ťa sklamať. To, čo si nafotil, je síce Hnilec, ale nie jeho počiatočné pramene, ktoré sú ďaleko vyššie nad Martaluskou v cca 1 500 m n. m. Pôvodne voda vytekala z 8. prameňov. Ale keď stavali základy čerpačiek stanice, tak odstreľovali kamenné podložie a dva pramene sa stratili.“
Za týmto mi poskytol nasledovný link na najnovšiu turistická mapu okolia Hnilca.
http://mapy.hiking.sk/?y=48.
Na tejto mape je zreteľne vidieť, že Hnilec pramení takmer na samotnom vrcholu Kráľovej hole. Aj tam som už bol ale veľmi za mlada, ale bez fotoaparátu. Zrejme v minulosti samotní vodohospodári neboli jednotení, kde vlastne hlavný prameň Hnilca vyviera a došlo sa ku tomu postupnými konzultáciami. Inak si neviem vysvetliť, prečo na miestach, na ktorých som bol a ktoré som fotil, boli v rokoch 1960 tabule, že sa jedná o horné povodie Hnilca, ako aj o označenia prameňa Hnilca, ktoré sa tam v súčasnosti nenachádzajú.
Takže prakticky dňa 19.8.2011, som bol v tej správnej doline „Zadná dolina“ po toku rieky Hnilec, ale bolo to už nad moje sily, aby som došiel prakticky na vrchol Kráľovej hole, k súčasnému označovanému prameňu Hnilca. Z mojich osobných poznatkov však Hnilec sa skutočne skladá z bezpočetne mnohých, pomerne mohutných prameňov. Tak mi ostáva naďalej pocit, že som napokon u jedného z nich predsa len bol, najmä s prihliadnutím na fakt, že v starých turistických mapách bola Zadná dolina situovaná v miestach, kde som fotil. Záverom sa týmto chcem Igorovi Gecelovskému poďakovať, že stav ohľadne prameňov Hnilca takto priblížil a zreálnil.
V Košiciach dňa 26.8.2011
Rudolf Pellionis
{gallery}priroda/rieky{/gallery}
{jcomments on}

































Čarokrásna riečka Hnilec, ktorá preteká aj časťou nášho horného Gemera pod Ostrou skalou pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, či nádherným Stratenským kaňonom s jeho úchvatnými skalnými výtvormi, ďalej cez obec Stratenú a Stratenskú Pílu, do priehrady Palcmanská Maša, zvanej aj Dedinky. Vyteká však ďaleko vo vysokých horách Nízkych Tatier. O svojej ságe pri hľadaní prameňa Hnilca by som sa rád zmienil nižšie. Aby som vystihol podstatu zamyslenia sa nad prameňmi Hnilca, musím sa vo svojich spomienkach vrátiť do rokov okolo 1960, keď som prvý raz navštívil prameň Hnilca, vďaka svojmu už nebohému bratovi Rajmundovi.
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-