Pedagógovia na Gymnáziu v Dobšinej vedia, že tam študujú mladí ľudia, osobnosti Doporučený
Napísal(a) mama
Uplynul čas, ktorý sa v niektorých okamihoch zdal večným. Čas, ktorý si každý tohtoročný maturant na Gymnáziu v Dobšinej želal prežiť čo najrýchlejšie a hlavne bez vážnej újmy na zdraví rodičov J. No nie o čase chcem písať. Ani o dosiahnutých maturitných úspechoch, ktoré ma naplnili hrdosťou a šťastím. Chcem písať ako mama. Mama hľadajúca, porovnávajúca, aj kritizujúca a hnevajúca, ale najmä ako mama spokojná s prístupom učiteľov k deťom. Nemám právo hodnotiť odbornú stránku práce učiteľov a zároveň si dovolím pre túto chvíľu odseparovať študijné výsledky (aby si náhodou niekto nemyslel, že tento článok píšem len preto, lebo sa maturita dobre skončila), a budem sa venovať len
Aký teda bol?
Ak som na prvom rodičovskom združení v prvom ročníku na chvíľku privrela oči a počula som len slová triednej, mala som pocit, že čas sa niežeby zastavil, ale dokonca vrátil o desať rokov späť do škôlkarského obdobia našich detí. Tak milo a citlivo sa pani triedna snažila rozptýliť obavy rodičov a detí z nového začiatku. V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie stretnutia rodičov na pôde Gymnázia v Dobšinej. Samozrejme časom pribúdalo aj kritiky, oprávnených obáv (napr. sms typu: Váš syn dnes nebol v škole. Je chorý?), napomenutí („mal by sa viac posnažiť, má na to“), nespokojnosti, ale nikdy nie odsúdenia. Nikdy som necítila, že by niekto zaškatuľkoval deti do krabice s názvom „zlí, neprispôsobiví, leniví a iní už nebudú“. Ak bolo niečo zlé, bez pozlátka sa to aj povedalo, ale ak bolo niečo dobré, tak to bolo aj ocenené. Často som premýšľala nad tým, prečo je to tak. Či je to náhoda, či je to preto, lebo je táto škola predurčená na označenie „škola rodinného typu“, alebo je to Boží dar, ktorý učitelia s plným priehrštím prijali, alebo ... alebo... Prišla som len na to, že nemá význam pátrať. Najdôležitejšie je to, že pedagógovia na Gymnáziu v Dobšinej vedia, že tam študujú mladí ľudia, osobnosti – Božie originály s mnohými nedostatkami a chybami, ale aj s množstvom dobrých vlastností, pevným charakterom a citlivým vnútrom. Za toto si zaslúži Gymnázium v Dobšinej jednu veľkú „1“.
Večný vlečný čas dotiekol, obavy vyprchali, štvrtácke duše si vydýchli a na ďalší nový začiatok si pripili na spoločnom slávnostnom obede spolu so svojimi pedagógmi. Všetkým absolventom a celému kolektívu učiteľov z Gymnázia v Dobšinej prajem veľa pevného zdravia, ozajstného šťastia, pravej lásky, úspechov a trpezlivosti.
-mama-
Fotila: Ing. Mária Zahoranská z Gymnázia v Dobšinej
{gallery}skola/stredna/dobsina/mat{/gallery}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.