samotnému prístupu.

Aký teda bol?

Ak som na prvom rodičovskom združení v prvom ročníku na chvíľku privrela oči a počula som len slová triednej, mala som pocit, že čas sa niežeby zastavil, ale dokonca vrátil o desať rokov späť do škôlkarského obdobia našich detí. Tak milo a citlivo sa pani triedna snažila rozptýliť obavy rodičov a detí z nového začiatku. V podobnom duchu  sa niesli aj ďalšie  stretnutia rodičov na pôde Gymnázia v Dobšinej. Samozrejme časom pribúdalo aj kritiky, oprávnených obáv (napr. sms typu: Váš syn dnes nebol v škole. Je chorý?), napomenutí („mal by sa viac posnažiť, má na to“), nespokojnosti, ale nikdy nie odsúdenia. Nikdy som necítila, že by niekto zaškatuľkoval deti do krabice s názvom „zlí, neprispôsobiví, leniví a iní už nebudú“. Ak bolo niečo zlé, bez pozlátka sa to aj povedalo, ale ak bolo niečo dobré, tak to bolo aj ocenené. Často som premýšľala nad tým, prečo je to tak. Či je to náhoda, či je to preto, lebo je táto škola predurčená na označenie „škola rodinného typu“, alebo je to Boží dar, ktorý učitelia s plným priehrštím prijali, alebo ... alebo...   Prišla som len na to, že nemá význam pátrať. Najdôležitejšie je to, že pedagógovia na  Gymnáziu v Dobšinej vedia, že tam študujú mladí ľudia, osobnosti – Božie originály s mnohými nedostatkami a chybami, ale aj s množstvom dobrých vlastností, pevným charakterom a citlivým vnútrom. Za toto si  zaslúži Gymnázium v Dobšinej jednu veľkú „1“.
Večný vlečný čas dotiekol, obavy vyprchali, štvrtácke duše si vydýchli a na ďalší nový začiatok si pripili na spoločnom slávnostnom obede spolu so svojimi pedagógmi. Všetkým absolventom a celému kolektívu učiteľov z Gymnázia v Dobšinej prajem veľa pevného zdravia, ozajstného šťastia, pravej lásky, úspechov a trpezlivosti.
-mama-
Fotila: Ing. Mária Zahoranská z Gymnázia v Dobšinej

{gallery}skola/stredna/dobsina/mat{/gallery}