Začiatkom 20. storočia na ponuku ministerstva školstva zakladať v jednotlivých župách a mestách ústavy pre sluchovo postihnuté deti reagovalo vtedajšie jelšavské zastupiteľstvo kladne. V septembri 1900 odišli iniciátori zriadenia ústavu do Budapešti prerokovať jeho založenie. S ministrom sa dohodli, že ústav bude materiálne zabezpečovať mesto a platy učiteľov budú hradené zo štátneho rozpočtu. Podmienkou bolo, že ústav bude slúžiť aj pre zrakovo postihnutých. A tak sa 15. októbra 1901 začalo s vyučovaním pre 10 žiakov 1. ročníka. Ústav sa oficiálne volal Štátom podporovaný ústav Andreja Cházára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave. Týmto skutkom si chceli uctiť sté výročie Jelšavský ústav bol spočiatku umiestnený v niekdajšej štátnej ľudovej škole, a mal jednu triedu. Každým rokom pribúdala jedna trieda, a v roku 1907 mal ústav 62 žiakov v siedmich triedach. Od roku 1909 sa žiaci učili košikárstvu a kefárstvu. Svoje výrobky predávali, aby získali prostriedky na prevádzku školy, keďže škola žila prevažne z milodarov. V školskom roku 1913/14 bola postavená nová budova ústavu, no 1. svetová vojna narušila učebný proces. Namiesto vyučovania sa v budove ústavu zriadila vojenská nemocnica Červeného kríža a dva roky sa vôbec nevyučovalo. Ďalšie roky sa vyučovalo len obmedzene, a to v troch triedach. Vo vojne padol aj vtedajší riaditeľ Štefan Emmer. V školskom roku 1918/19 sa pre revolučné udalosti a vojnový stav medzi ČSR a Maďarskou republikou rád vyučovalo len do apríla 1919. Dovtedy bola ešte vyučovacím jazykom maďarčina, po zoštátnení v šk. roku 1919/20 bol ústav slovensko-maďarský a mal dve triedy. Novým riaditeľom ústavu sa stal Hubert Smolka, ktorý tu pôsobil až do jeho zrušenia. Od šk. r. 1920/21 bola maďarská trieda preložená do Komárna a jelšavský ústav sa stal slovenským. V školskom roku 1924/25 vydával ústav aj vlastný časopis „Pod Muráňom“.
V tridsiatych rokoch zaznamenával ústav svoj najväčší rozkvet, keď počet tried sa pohyboval od 8 do 10, v ktorých učilo 9 - 10 učiteľov.
Vďaka obetavosti a zanietenosti pre prácu s hluchonemými deťmi v máji 1928 uznala odborná inšpekcia jelšavský ústav za najlepší na Slovensku. No ani dobré chýry o ústave, vynikajúcich učiteľoch a výnimočných výsledkoch nezastavili vývoj, ktorý jelšavský ústav pre vtedajšie nevyhovujúce dopravné spojenie, skromné materiálne vybavenie a neprajnosť doby nakoniec neminul. V r. 1939 bol jelšavský ústav presťahovaný do Lučenca, a tak sa jeho éra po 37 rokoch trvania ukončila.
(Podľa literatúry a dokumentov MsK v Jelšave spracovala A.S.)
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-