Rozhľadňa Maginhrad
stojí nad obcou Veľké Teriakovce v historicky významnej lokalite Maginhrad. Vďaka jej polohe na 430 metrov vysokom kopci je z nej panoramatický výhľad na široké okolie. Za dobrého počasia je z nej vidno až na Kráľovu hoľu a až do Maďarska. S výškou 17 m je najvyššou rozhľadňou malohontského regiónu. Kedysi stál na mieste rozhľadne stredoveký drevený hrad, ktorý bol postavený v 15. storočí. Hrad slúžil ako husitská pevnosť.
K rozhľadni sa dá dostať po turistických trasách z troch okolitých obcí – Horné Zahorany, Nižný Skálnik a Veľké Teriakovce. Najjednoduchšia je žltá turistická trasa vedúca z obce Veľké Teriakovce. Maginhrad je súčasťou Náučného chodníka po stopách Maginhradu. Náučný chodník vedie okolo ďalších tunajších zaujímavostí a je na ňom umiestnených viacero drevených sôch a informačných tabúľ.
GPS: 48.4477793N, 19.9841459E
Rozhľadňa Slopovo
Na rozhraní obcí Klenovec a Kokava nad Rimavicou sa nachádza rozhľadňa Slopovo. Stojí v nadmorskej výške 851 metrov v krásnom prostredí malohontskej prírody. Rozhľadňa je drevená a je vysoká 9,5 m, postavená bola v roku 2015. Má dve vyhliadkové plošiny, z ktorých sa za dobrého počasia ponúkajú nádherné výhľady na obec Klenovec, Hnúšťu, vodnú nádrž Klenovec, Kokavu nad Rimavicou, okolitú laznícku krajinu, Skorušinské vrchy, Muránsku planinu a za dobrého počasia Nízke a Vysoké Tatry. Srdcom rozhľadne je zvon, ktorý zhotovila a osadila skupina dobrovoľníkov. V blízkosti rozhľadne sa nachádza štartovisko paraglidistov a pilotov závesných klzákov z celého Slovenska, ktoré je oficiálnou letovou plochou Leteckej amatérskej asociácie Slovenskej republiky.
Dostanete sa k nej po žltej turistickej trase zo sedla Chorepa, nachádzajúceho sa na ceste z Klenovca do Kokavy nad Rimavicou. Pre zdatnejších cyklistov je tadiaľto dostupná i v sedle horského bicykla (lesnou a hôľnou cestou, s prevýšením cez 300 m). Druhá možná trasa pre peších turistov vedie po zelenej turistickej trase z námestia v Kokave nad Rimavicou (cca 3.5 km), trvá jeden a trištvrte hodiny, s prevýšením 520 metrov, alebo po značených turistických trasách z Klenovca (cca 3.5 km).
GPS: 48.59535, 19.84277
Rozhľadňa Tomášov vrch
Nad obcou Tachty na juhu okresu Rimavská Sobota sa sťaby strážca dediny vypína 11 metrov vysoká rozhľadňa. Poskytuje pekný výhľad do celého okolia, na pohorie Cerová vrchovina, blízku vodnú nádrž i do len kilometer vzdialeného Maďarska. Zaujímavosťou je, že z tohto najjužnejšieho cípu regiónu dovidieť za dobrého počasia až 80 kilometrov vzdialenú Kráľovu hoľu. Rozhľadňa na Tomášovom vrchu vznikla z vlastných finančných prostriedkov miestnej samosprávy, v rámci rozvoja turizmu v mikroregióne Medveš. Bola postavená za pomoci domácich majstrov a aktivačných pracovníkov. S výkopovými prácami sa začalo 22.4.2016 na Deň zeme, o približne jeden a pol mesiaca neskôr bola rozhľadňa hotová. Všímavému oku turistu neujde podobnosť veže s rozhľadňou na Slopove, ktorá má rovnakého projektanta a realizátora stavby. Okolie rozhľadne je vhodné či už pre oddych a prechádzky pri neďalekej vodnej nádrži, alebo nenáročné cyklovýlety v rovinatom údolí riečky Gortvy, ktorá nad obcou Tachty pramení. Peším turistom sa na neďalekom cestnom hraničnom prechode do Maďarska ponúka nástup na zeleno značenú turistickú trasu, ktorá Vás z časti územím Maďarska, zväčša ale kopírujúc štátnu hranicu, dovedie po 19 kilometroch putovania Cerovou vrchovinou až na hrad Šomoška.
Rozhľadňa Vŕšok
sa nachádza na úbočí rovnomenného vrchu približne 1,5 km severne od Rimavskej Bane a je obľúbeným cieľom turistov z Rimavskej Bane a okolia. Bola postavená v roku 2018 a poskytuje nádherné výhľady na Rimavskú dolinu, okolité vrchy a až do Maďarska. Vysoká je 7 metrov a vyrobená je prevažne z kovu. Pri rozhľadni je umiestnená socha Permona, ktorý je symbolom baníckej histórie Rimavskej Bane. Socha je dielom miestneho rezbára Pavla Švantnera. Je prístupná po vyznačenom chodníku, ktorý vedie z centra obce. Chodník je dlhý približne 1,5 km a prevýšenie je okolo 200 metrov.
GPS: 48.5214368N, 19.9412155E
Rozhľadňa Zbojská
je neprehliadnuteľnou dominantou sedla Zbojská, ktoré je súčasťou Národného parku Muránska planina. Nachádza sa 12 km od Tisovca, po štátnej ceste Tisovec – Brezno, premávajú a zastávajú tu spoje autobusovej aj železničnej dopravy. Vyhliadku uvidíte priamo zo sedla Zbojská a peši ste pri nej do 10 – 20 minút.
Rozhľadňa stojí na trávnatom vŕšku, obklopená nádhernou prírodou. Vďaka svojmu originálnemu vzhľadu určite patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Stavba sa nesie v znamení ľudovej architektúry. V spodnej časti rozhľadne je umiestnená malá kaplnka Sv. Juraja, so samostatným vchodom. Interiér veže spestrujú vypreparované lesné zvieratá, tematické predmety a náučné panely. Z veže je čarokrásny pohľad na sedlo Zbojská, Čertovu dolinu, neďaleký salaš a hlboké lesy. Za dobrého počasia je z nej viditeľný hrebeň Nízkych Tatier. Na najvyššom poschodí vo výške 13 metrov sa nachádza vyhliadková plošina so zvonom, na ktorý si návštevníci môžu zazvoniť. Je súčasťou Náučného chodníka Jakuba Surovca, ktorého východzí bod je pri informačnom centre na Zbojníckom dvore.
GPS: 48.7407634N, 19.8505461E
Vyhliadka Hajnáčka
Stará zvonica sa nachádza v blízkosti hradu v obci Hajnáčka. Zvonica už dnes neslúži svojmu účelu, ale len ako malá vyhliadka. Návštevníci z nej môžu vidieť hrad Hajnáčka, obec a krásnu okolitú prírodu. Zvonica je jednoducho prístupná a je skvelou zastávkou po ceste na hrad. Tunajší náučný chodník prechádzaj aj okolo nej.
GPS: 48.2182775N, 19.9583366E
Rozhľadňa Jeden strom
Na severovýchodnom okraji Cerovej vrchoviny, priamo nad obcou Jesenské bola postavená vyhliadková veža Jeden strom v motíve organickej architektúry, ktorú slávnostne odovzdali do prevádzky 28. augusta 2025. Drevená rozhľadňa so železobetónovými základmi vo výške 350 m n. m. má 13 metrov a z jej vrcholu sa otvára panoramatický výhľad na južnú časť okresu Rimavská Sobota. Za jasného počasia vidieť aj siluetu Vysokých a Nízkych Tatier, maďarské pohorie Mátra, vyhasnutú sopku Ragáč či okolie obce Hajnáčka.
Rozhľadňa bola postavená na mieste, ktoré miestni obyvatelia poznajú pod názvom „Jeden strom“. Kedysi tu stál osamotený majestátny dub – výrazný orientačný bod a miesto výletov, spomienok a táborákov. Strom však zasiahol blesk a jeho život sa skončil. Miesto však ostalo výnimočné.
Možností, ako sa dostať k rozhľadni, je niekoľko. Prvou je prístup od Jesenského. Z cesty medzi Jesenským a Širkovcami treba pri zastávke Tehelňa odbočiť doprava a potom na prvej odbočke doľava. Asfaltka sa po chvíli skončí, ďalej sa dá ísť poľnou cestou. Druhou možnosťou je modrý turistický chodník zo Širkoviec na Širkovský hrad, nazývaný aj Kapla. Značenie z hradu pokračuje ďalej a prechádza asi 50 metrov od rozhľadne.
Pripravila Marta Mikitová
Zdroj:
Spoznaj Slovensko.eu, TopSlovensko.sk, Najmiesta.sk, Hiking.sk,
regiongemer.sk, slovenskycestovatel.sk
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/sport/221/turistika/13005/gemerske-rozhladne-a-vyhliadkove-veze-2-okres-rimavska-sobota#sigProGalleriad9cbaffe17
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.