Tohtoročná Gemerská šachová liga pokračovala v sobotu 13. februára 2016 štvrtým kolom v Králi, v mieste jedného z jej účastníkov. Do súboja nastúpilo šesť štvorčlennýchdružstiev, ktoré tvorili hráči zo šachových klubov zo Štítnika A a B, Tornale, Revúcej a Betliara. Šachisti Gemerskej Polomy pre nepárny počet účastníkov prihlásených do ligy mali v tomto kole voľno. Štvrté kolo na gemerských šachovniciach prinieslo tieto výsledky:
Baník Štítnik B - Tornaľa 9:7, Revúca - Kráľ 11,5:4,5, ŠK Baník Štítnik A – Betliar 11,5:4,5.
Po neúplnom 4. kole je poradie družstiev v GŠL takéto:
| Por. | Klub | víť. | rem. | pre | skóre | body |
| 1. | ŠK Revúca | 4 | 0 | 0 | 43 | 12 |
| 2. | ŠK Gemerská Poloma | 3 | 0 | 0 | 35 | 9 |
| 3. | ŠK Baník Štítnik A | 2 | 0 | 0 | 25,5 | 6 |
| 4. | ŠK Tatran Betliar | 1 | 0 | 3 | 29 | 3 |
| 5. | ŠK Baník Štítnik B | 1 | 0 | 2 | 14 | 3 |
| 6. | ŠK Tornaľa | 0 | 0 | 3 | 19,5 | 0 |
| 7. | ŠK Kráľ | 0 | 0 | 3 | 10 | 0 |
Rebríček súťaže jednotlivcov po neúplnom 4. kole:
| Body | Počet partií | Body | Počet partií | |||||||
| 1. | Jozef Vrbjar | Revúca | 12,5 | 16 | 23. | Ladislav Dono | G. Poloma | 2,5 | 4 | |
| 2. | Peter Laky | Revúca | 11,5 | 16 | 24. | Milan Šafárik | Revúca | 2 | 2 | |
| 3. | Robert Szaszák | G. Poloma | 11 | 12 | 25 | Richard Tórh | Tornaľa | 2 | 4 | |
| 4. | Ján Bacso | G. Poloma | 9,5 | 12 | 26. | Ján Sulyok | Tornaľa | 2 | 4 | |
| 5. | Pavel Siman | Revúca | 9,5 | 16 | 27. | Csaba Anderko | Tornaľa | 2 | 4 | |
| 6. | Gabriel Barczi | Betliar | 8 | 16 | 28. | Stanislav Vartiak | Tornaľa | 2 | 4 | |
| 7. | Ladislav Polgári | Tornaľa | 7,5 | 12 | 29. | Peter Trofimenko | Tornaľa | 2 | 4 | |
| 8. | Dušan Kováč | Revúca | 7 | 10 | 30. | Martin Kozák | Štítnik B | 2 | 8 | |
| 9. | Ján Sisik | Štítnik A | 6,5 | 8 | 31. | Ladislav Hencz | Kráľ | 1,5 | 4 | |
| 10. | Ondrej Bašták | G. Poloma | 6,5 | 8 | 32. | Simon Tomi | Štítnik B | 1,5 | 4 | |
| 11. | Zoltán Nagy | Betliar | 6,5 | 12 | 33. | Igor Ďuriška | Kráľ | 1,5 | 6 | |
| 12. | Kamil Mišečka | Štítnik A | 6 | 8 | 34. | Ondrej Hencz m. | Kráľ | 1,5 | 8 | |
| 13. | Miroslav Ciberaj | Betliar | 6 | 16 | 35. | Jozef Bravis | Tornaľa | 1 | 4 | |
| 14. | Ján Rogos st. | Štítnik A | 5,5 | 8 | 36. | Elemír Kosztúr | Kráľ | 1 | 10 | |
| 15. | Ján Šestina | Štítnik B | 5,5 | 10 | 37. | Milan Kamenský | Štítnik B | 1 | 10 | |
| 16. | Maxim Černický ml. | G. Poloma | 5,5 | 12 | 38. | František Koreň | Tornaľa | 0,5 | 4 | |
| 17. | Ondrej Lipták | Betliar | 4,5 | 10 | 39. | Vincent Grenda | Revúca | 0,5 | 4 | |
| 18. | Ondrej Hencz st. | Kráľ | 4,5 | 12 | 40. | Pál Šebók | Štítnik B | 0 | 2 | |
| 19. | Ján Rogos ml. | Štítnik A | 4 | 4 | 41. | Danko | Štítnik B | 0 | 2 | |
| 20. | Štefan Ciberaj | Betliar | 4 | 10 | 42. | Robert Lázók | Tornaľa | 0 | 4 | |
| 21. | Ladislav Hlaváč | Štítnik B | 4 | 12 | 43. | Ján Antalík | Kráľ | 0 | 4 | |
| 22. | Ján Fečo | Revúca | 3,5 | 4 | 44. | Peter Kardos | Kráľ | 0 | 4 |
(Zdroj: gemerskapoloma.sk)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.