Odkedy sa zaoberáte pečením tort a ako ste prišli k tomuto koníčku?
K pečeniu tort som sa dostala náhodne, pred dvoma rokmi oslavovala sesternica okrúhle narodeniny a spomenula, že nebude mať tortu. Pochádzam z malej dedinky Rakovnica, ale už 9 rokov žijem i pracujem v Rožňave, a u nás v rodine sa vypekalo odkedy sa pamätám. Každú nedeľu bol nejaký zákusok či koláč, tak som jej tortu upiekla ja. Vtedy som upiekla svoju prvú poťahovanú tortu, bola dvojposchodová, žltá s gerberami a keď som ju dokončila, tak som si povedala, že to budem skúšať ďalej. Minulý rok som sa prihlásila do školy, spravila si výučný list cukrárky a pečiem dodnes.
Aké sú to torty? Majú svoje názvy podľa zloženia ingrediencií, alebo môžete ich bližšie opísať?
Väčšinou pečiem torty poťahované hmotou podobnou marcipánu, no pravým marcipánom sa nedá dosiahnuť taká farebná pestrosť, nakoľko je tam zastúpený veľký pomer mandlí. Túto poťahovú hmotu farbím podľa potreby a tvarujem. Potom sú to aj čokoládové torty, čiže potiahnuté čokoládou a čokoládou aj zdobené, no a samozrejme zákusky, perníčky a pralinky, ktoré sa však vyrábať len učím. Torty pečiem z klasického piškótového cesta a plním rôznymi plnkami. Potom rôzne ovocné, šľahačkové a pod.
Podľa čoho robíte ich formu? Máte nejaké predlohy, alebo si ich robíte podľa vlastnej predstavy?
Sú torty, ktoré robím podľa vlastných predstáv, no sú aj také, na ktoré dostanem presnú predlohu alebo mi približne povedia, čo by si predstavovali. Najradšej som keď mám voľnú ruku, čiže môžem realizovať vlastné nápady. Formy mám len tie základné, kruh, štvorec, obdĺžnik, ovál, srdce, potom tortu tvarujem podľa potreby.
Kto všetko sa na Vás obracia o pomoc, alebo aké podujatia sa Vašimi tortami skrášľujú? Zrejme máte rôznych záujemcov. Kto taký sa na Vás obrátil, že by si to zaslúžilo spomenúť?
Keďže je to zatiaľ moje hobby, pečiem pre rodinu, priateľov, známych a ich odporúčanie, sú to svadobné, narodeninové, detské a aj rôzne netradičné torty.
Pomáha Vám niekto z domácnosti pri tejto činnosti, alebo ako prijímate pomoc Vašich najbližších?
Zatiaľ pečiem sama, no sú dni, keby sa mi pomoc veru zišla. Do budúcnosti však mám pomoc prisľúbenú, ponúkla sa mi neter, je však ešte školopovinná, tak snáď si to nerozmyslí, pečenie ju veľmi baví a realizuje sa doma v plnej miere.
Pani Fabiánovej želáme pri jej práci veľa spokojnosti a veľa ďalších potešených oslávencov a obdivovateľov jej pozoruhodných cukrárskych výrobkov.
Za rozhovor ďakuje
Ondrej Doboš
{gallery}skuska/hobby/torty{/gallery}
































Aj Vám sa už stalo, že ste chceli spraviť príjemné prekvapenie pri oslavách svojich blízkych? Niečím originálnym, jedinečným, praktickým a zároveň pekným? Krásna torta aranžovaná na slávnostnom stole oblaží nielen chuťové poháriky, ale už pri prvom pohľade na krásny umelecký výrobok poteší a rozžiari všetky oči. Originálna torta je skvelý darček. Nie všetci však máme vlohy na jej výrobu, preto náš obdiv patrí všetkým šikovným rukám, ktoré prvotný nápad pretvoria do takej podoby, ktorá je vhodná pri každej príležitosti. Jednou z takýchto vzácnych cukrárok je aj pani Janette Fabiánová z Rožňavy. Pre jej bližšie spoznanie sme jej položili pár otázok a priložili aj pár fotografií -
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.