Do obce so 164 obyvateľmi prišli darovať bezplatne krv dobrovľníci takmer z celého Slovenska. Cestu do Čierneho Potoka si našlo 33 darcov, ochotných darovať za extrémnej teploty svoju krv. Z nich bolo zaevidovaných k odberu 26, z toho krv bola odobratá 23 darcom. Piati darci buď nespĺňali časový odstup od posledného odberu, alebo počas cesty do miesta odberu sa necítili dobre.
Posúďte sami. Napríklad Tomáš Lévai zo Senca pri Bratislave neváhal absolvovať cestu na Gemer na vlastné náklady, ale nemohol pre zdravotné dôvody krv darovať! Mal totiž ľahký herpes.
Zo zaevidovaných darcov krvi patrí poďakovanie za ich humánny počin nasledovným darcom krvi: Mgr. Adriane Hriňovej, Ing. Márii Lakotovej, JUDr. Martine Lakovej z Čierneho Potoka, Ing. Dominike Lakotovej z Bratislavy (potomkovia Juraja Lakotu, rozviedčika 2. paradesantnej brigády 1. Čs. armádneho zboru v ZSSR).
Ďalej to boli Štefan Kóos z Blhoviec, prvodarca Csaba Valaskay z Gemera, Jaroslav Pinzík (108 násobný darca kvi), Beata Šimonová, Slavomír Skalák, Ladislav Cziklai z Tornale, Miroslav Országh z Hodejova, Vladimír Klíma z Kuzmíc, prvodarca Rastislav Šučko, Michaela Mlináriková, Bronislava Mlináriková, Róbert Gál, Dušan Krnáč z Rimavskej Soboty, Štefan Kapec starší, Štefan Kapec mladší, Adriana Kapcová, Marek Krutko z Kalinova, Dávid Varga - Eštók z Bratislavy a genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova.
Niektorí rodičia k odberu priniesli aj svoje ratolesti, ako napr. Adriana Hriňová so synčekom, Slavomíra Skaláka z Tornale doprevádzala partnerka so spoločnou iba 3 a pol mesačnou dcérkou. Táto skutočnosť sa stala pravidlom a tak odber krvi v Čiernom Potoku nadobúda takmer rodinnú atmosféru.
Je pozoruhodné, že akcie sa zúčastnil aj prvý tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike pán Nikolaj Sergejevič Ryžov, ktorý pri tejto príležitosti daroval na Slovensku prvýkrát krv ako prejav spoločného boja Červenej armády a partizánov z bývalého ZSSR zapojených do SNP! Niektorí darcovia to považovali za krásny počin evokujúci k vyhláseniu “Mierovej slovanskej kvapky krvi“!
V oblasti Jesenské - Bučeň - Fiľakovo - Salgotarián operoval partizánsky oddiel Šándor Petőfi /Alexander Petrovič/ v odobí od 22.9.1944 do 3.10.1944 začlenený do partizánskej brigády Rákoczi pod velením mjr. Kozlova, ktorý tvorili maďarskí antifašisti.
Po odbere krvi o 11.30 hod. účastníci si kladením vencov pri pamätníku obetí uctili ich hrdinstvo, keď z 15 zavlečených Slovákov maďarskými fašistami z okolitých osád, vtedy patriacich do obce Hodejov, 12 zahynulo v koncentračnom tábore Flossenbürg, kde zahynuli aj generáli Viest, Malár a Jurech.
Po položení vencov k pamätníku obetí fašizmu vo svojom príhovore predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov SR armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pripomenul odkaz SNP s dôrazom kontinuity na boj slovenského národa na samostatnú existenciu už v Clevelandskej dohode Slovenskej Ligy v Amerike a Českého národného združenia z mája 1915 a potvrdená Pittsburskou dohodou z 22.10.1918 a následne Martinskou deklaráciou z 30.10.1918.
Mníchovská zrada a následná Viedenská arbitráž znamenala koniec Československej republiky. Na jej obnovu sa vytvoril protifašistický odboj v decembri 1944 v tzv. Vianočnej dohode, ktorá deklarovala obnovu ČSR.
Do boja proti maďarskému nyilašovskému, slovenskému gardistickému a nemeckému fašizmu sa zapojili aj mladí chlapi z Čierneho Potoka a okolitých slovenských osád. Juraj Lakota, Františk Hriň, Václav Fajčík, Július Patúš, Ján Hronec ako príslušníci I. Čs. armádneho zboru v ZSSR, neskorší brig. gen. Imrich Gibala (zakladateľ armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica), Ján Fajšík, Jozef Sebíň, Gabriel Mikuš, Štefan Jelcha, Ján Lakota, Ladislav Vilhan Juraj Hukel... ako partizáni v rôznych oddieloch a príslušníci l. Čs. armády na Slovensku pod velením pplk. Jána Goliana a gen. Rudolfa Viesta.
JUDr. Jozef Pupala zdôraznil význam odkazu SNP a celého protifašistického odboja našich predchodcov. Jeho aktuálnosť sa prejavila aj v tomto dni, kedy prišli darovať krv mladé mamičky a oteckovia so svojimi ratolesťami bez rozdielu národnosti, ktorú svojím počinom prezentoval aj prvý tajomník veľvyslanectva Ruskej federácie v SR N. S. Ryžov, ktorý taktiež daroval krv a ktorý vo svojom príhovore povedal, že jeho počin darovať krv v ňom „blúdila“ dlhšie, ale rozhodol sa preto práve v Čiernom Potoku, kde bez rozdielu národností na tomto teritóriu bojovali Slováci, Maďari aj sovietski antifašisti!
Za Klub generálov SR čestný občan Čierneho Potoka genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek zdôraznil, že je preňho morálnym počinom uctiť si občanov Čierneho Potoka, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore Flossenbürg spolu s generálmi Viestom, Jurechom a Golianom a pred dvomi rokmi odovzdali obci Čierny Potok symbolickú prsť zeme z uvedeného koncentračného tábora.
V krátkej modlitbe a príhovore pán plk. ThDr. Marian Bodoló (generálny duchovný ozbrojených zborov SR) pripomenul slovo Božie a zdôraznil, že akékoľvek násilie a vojna je neľudské. Preto venoval i svoju modlitbu pamiatke nevinných obetí vojny a zdôraznil, aby tieto obete boli mementom pre našu nastupujúcu generáciu, ktorá je prítomná aj pri tejto udalostí.
Jeho slová naplnil aj kpt. Dávid Vargaeštók - dekan a riaditeľ kancelárie uvedenej inštitúcie tým, že daroval osobne krv. Pán plk.ThDr. M. Bodoló nemohol krv darovať zo zdravotných dôvodov, ale v roku 2017 krv v Čiernom Potoku daroval.
Osobitné poďakovanie patrí okrem spomínaných darcov krvi aj príslušníkom chemického práporu z Rožňavy, ktorí dôstojne „strpeli“ 33 stupňové horúčavy v plnej zbroji ako čestná stráž pri pamätníku obetí fašizmu: čatar Štefan Penzeš, des. Pavol Brda a z nich slob. Vladimír Klima a Rastislav Šulko darovali aj krv.
Účasť na podujatí zo zdravotných dôvodov ospravedlnili zaslúžilý umelec Juraj Sarvaš, prof. Zoe Klusáková-Svobodová, výsadkári zo Žiliny, plk. L. Sládek, JUDr. V. Timura...
Foto k príspevku autorka článku.
Ing. Veronika Rízová,
členka ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu
v Čiernom Potoku


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a