Do obce so 164 obyvateľmi prišli darovať bezplatne krv dobrovľníci takmer z celého Slovenska. Cestu do Čierneho Potoka si našlo 33 darcov, ochotných darovať za extrémnej teploty svoju krv. Z nich bolo zaevidovaných k odberu 26, z toho krv bola odobratá 23 darcom. Piati darci buď nespĺňali časový odstup od posledného odberu, alebo počas cesty do miesta odberu sa necítili dobre.
Posúďte sami. Napríklad Tomáš Lévai zo Senca pri Bratislave neváhal absolvovať cestu na Gemer na vlastné náklady, ale nemohol pre zdravotné dôvody krv darovať! Mal totiž ľahký herpes.
Zo zaevidovaných darcov krvi patrí poďakovanie za ich humánny počin nasledovným darcom krvi: Mgr. Adriane Hriňovej, Ing. Márii Lakotovej, JUDr. Martine Lakovej z Čierneho Potoka, Ing. Dominike Lakotovej z Bratislavy (potomkovia Juraja Lakotu, rozviedčika 2. paradesantnej brigády 1. Čs. armádneho zboru v ZSSR).
Ďalej to boli Štefan Kóos z Blhoviec, prvodarca Csaba Valaskay z Gemera, Jaroslav Pinzík (108 násobný darca kvi), Beata Šimonová, Slavomír Skalák, Ladislav Cziklai z Tornale, Miroslav Országh z Hodejova, Vladimír Klíma z Kuzmíc, prvodarca Rastislav Šučko, Michaela Mlináriková, Bronislava Mlináriková, Róbert Gál, Dušan Krnáč z Rimavskej Soboty, Štefan Kapec starší, Štefan Kapec mladší, Adriana Kapcová, Marek Krutko z Kalinova, Dávid Varga - Eštók z Bratislavy a genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova.
Niektorí rodičia k odberu priniesli aj svoje ratolesti, ako napr. Adriana Hriňová so synčekom, Slavomíra Skaláka z Tornale doprevádzala partnerka so spoločnou iba 3 a pol mesačnou dcérkou. Táto skutočnosť sa stala pravidlom a tak odber krvi v Čiernom Potoku nadobúda takmer rodinnú atmosféru.
Je pozoruhodné, že akcie sa zúčastnil aj prvý tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike pán Nikolaj Sergejevič Ryžov, ktorý pri tejto príležitosti daroval na Slovensku prvýkrát krv ako prejav spoločného boja Červenej armády a partizánov z bývalého ZSSR zapojených do SNP! Niektorí darcovia to považovali za krásny počin evokujúci k vyhláseniu “Mierovej slovanskej kvapky krvi“!
V oblasti Jesenské - Bučeň - Fiľakovo - Salgotarián operoval partizánsky oddiel Šándor Petőfi /Alexander Petrovič/ v odobí od 22.9.1944 do 3.10.1944 začlenený do partizánskej brigády Rákoczi pod velením mjr. Kozlova, ktorý tvorili maďarskí antifašisti.
Po odbere krvi o 11.30 hod. účastníci si kladením vencov pri pamätníku obetí uctili ich hrdinstvo, keď z 15 zavlečených Slovákov maďarskými fašistami z okolitých osád, vtedy patriacich do obce Hodejov, 12 zahynulo v koncentračnom tábore Flossenbürg, kde zahynuli aj generáli Viest, Malár a Jurech.
Po položení vencov k pamätníku obetí fašizmu vo svojom príhovore predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov SR armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pripomenul odkaz SNP s dôrazom kontinuity na boj slovenského národa na samostatnú existenciu už v Clevelandskej dohode Slovenskej Ligy v Amerike a Českého národného združenia z mája 1915 a potvrdená Pittsburskou dohodou z 22.10.1918 a následne Martinskou deklaráciou z 30.10.1918.
Mníchovská zrada a následná Viedenská arbitráž znamenala koniec Československej republiky. Na jej obnovu sa vytvoril protifašistický odboj v decembri 1944 v tzv. Vianočnej dohode, ktorá deklarovala obnovu ČSR.
Do boja proti maďarskému nyilašovskému, slovenskému gardistickému a nemeckému fašizmu sa zapojili aj mladí chlapi z Čierneho Potoka a okolitých slovenských osád. Juraj Lakota, Františk Hriň, Václav Fajčík, Július Patúš, Ján Hronec ako príslušníci I. Čs. armádneho zboru v ZSSR, neskorší brig. gen. Imrich Gibala (zakladateľ armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica), Ján Fajšík, Jozef Sebíň, Gabriel Mikuš, Štefan Jelcha, Ján Lakota, Ladislav Vilhan Juraj Hukel... ako partizáni v rôznych oddieloch a príslušníci l. Čs. armády na Slovensku pod velením pplk. Jána Goliana a gen. Rudolfa Viesta.
JUDr. Jozef Pupala zdôraznil význam odkazu SNP a celého protifašistického odboja našich predchodcov. Jeho aktuálnosť sa prejavila aj v tomto dni, kedy prišli darovať krv mladé mamičky a oteckovia so svojimi ratolesťami bez rozdielu národnosti, ktorú svojím počinom prezentoval aj prvý tajomník veľvyslanectva Ruskej federácie v SR N. S. Ryžov, ktorý taktiež daroval krv a ktorý vo svojom príhovore povedal, že jeho počin darovať krv v ňom „blúdila“ dlhšie, ale rozhodol sa preto práve v Čiernom Potoku, kde bez rozdielu národností na tomto teritóriu bojovali Slováci, Maďari aj sovietski antifašisti!
Za Klub generálov SR čestný občan Čierneho Potoka genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek zdôraznil, že je preňho morálnym počinom uctiť si občanov Čierneho Potoka, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore Flossenbürg spolu s generálmi Viestom, Jurechom a Golianom a pred dvomi rokmi odovzdali obci Čierny Potok symbolickú prsť zeme z uvedeného koncentračného tábora.
V krátkej modlitbe a príhovore pán plk. ThDr. Marian Bodoló (generálny duchovný ozbrojených zborov SR) pripomenul slovo Božie a zdôraznil, že akékoľvek násilie a vojna je neľudské. Preto venoval i svoju modlitbu pamiatke nevinných obetí vojny a zdôraznil, aby tieto obete boli mementom pre našu nastupujúcu generáciu, ktorá je prítomná aj pri tejto udalostí.
Jeho slová naplnil aj kpt. Dávid Vargaeštók - dekan a riaditeľ kancelárie uvedenej inštitúcie tým, že daroval osobne krv. Pán plk.ThDr. M. Bodoló nemohol krv darovať zo zdravotných dôvodov, ale v roku 2017 krv v Čiernom Potoku daroval.
Osobitné poďakovanie patrí okrem spomínaných darcov krvi aj príslušníkom chemického práporu z Rožňavy, ktorí dôstojne „strpeli“ 33 stupňové horúčavy v plnej zbroji ako čestná stráž pri pamätníku obetí fašizmu: čatar Štefan Penzeš, des. Pavol Brda a z nich slob. Vladimír Klima a Rastislav Šulko darovali aj krv.
Účasť na podujatí zo zdravotných dôvodov ospravedlnili zaslúžilý umelec Juraj Sarvaš, prof. Zoe Klusáková-Svobodová, výsadkári zo Žiliny, plk. L. Sládek, JUDr. V. Timura...
Foto k príspevku autorka článku.
Ing. Veronika Rízová,
členka ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu
v Čiernom Potoku
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.