Do obce so 164 obyvateľmi prišli darovať bezplatne krv dobrovľníci takmer z celého Slovenska. Cestu do Čierneho Potoka si našlo 33 darcov, ochotných darovať za extrémnej teploty svoju krv. Z nich bolo zaevidovaných k odberu 26, z toho krv bola odobratá 23 darcom. Piati darci buď nespĺňali časový odstup od posledného odberu, alebo počas cesty do miesta odberu sa necítili dobre.
Posúďte sami. Napríklad Tomáš Lévai zo Senca pri Bratislave neváhal absolvovať cestu na Gemer na vlastné náklady, ale nemohol pre zdravotné dôvody krv darovať! Mal totiž ľahký herpes.
Zo zaevidovaných darcov krvi patrí poďakovanie za ich humánny počin nasledovným darcom krvi: Mgr. Adriane Hriňovej, Ing. Márii Lakotovej, JUDr. Martine Lakovej z Čierneho Potoka, Ing. Dominike Lakotovej z Bratislavy (potomkovia Juraja Lakotu, rozviedčika 2. paradesantnej brigády 1. Čs. armádneho zboru v ZSSR).
Ďalej to boli Štefan Kóos z Blhoviec, prvodarca Csaba Valaskay z Gemera, Jaroslav Pinzík (108 násobný darca kvi), Beata Šimonová, Slavomír Skalák, Ladislav Cziklai z Tornale, Miroslav Országh z Hodejova, Vladimír Klíma z Kuzmíc, prvodarca Rastislav Šučko, Michaela Mlináriková, Bronislava Mlináriková, Róbert Gál, Dušan Krnáč z Rimavskej Soboty, Štefan Kapec starší, Štefan Kapec mladší, Adriana Kapcová, Marek Krutko z Kalinova, Dávid Varga - Eštók z Bratislavy a genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova.
Niektorí rodičia k odberu priniesli aj svoje ratolesti, ako napr. Adriana Hriňová so synčekom, Slavomíra Skaláka z Tornale doprevádzala partnerka so spoločnou iba 3 a pol mesačnou dcérkou. Táto skutočnosť sa stala pravidlom a tak odber krvi v Čiernom Potoku nadobúda takmer rodinnú atmosféru.
Je pozoruhodné, že akcie sa zúčastnil aj prvý tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike pán Nikolaj Sergejevič Ryžov, ktorý pri tejto príležitosti daroval na Slovensku prvýkrát krv ako prejav spoločného boja Červenej armády a partizánov z bývalého ZSSR zapojených do SNP! Niektorí darcovia to považovali za krásny počin evokujúci k vyhláseniu “Mierovej slovanskej kvapky krvi“!
V oblasti Jesenské - Bučeň - Fiľakovo - Salgotarián operoval partizánsky oddiel Šándor Petőfi /Alexander Petrovič/ v odobí od 22.9.1944 do 3.10.1944 začlenený do partizánskej brigády Rákoczi pod velením mjr. Kozlova, ktorý tvorili maďarskí antifašisti.
Po odbere krvi o 11.30 hod. účastníci si kladením vencov pri pamätníku obetí uctili ich hrdinstvo, keď z 15 zavlečených Slovákov maďarskými fašistami z okolitých osád, vtedy patriacich do obce Hodejov, 12 zahynulo v koncentračnom tábore Flossenbürg, kde zahynuli aj generáli Viest, Malár a Jurech.
Po položení vencov k pamätníku obetí fašizmu vo svojom príhovore predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov SR armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pripomenul odkaz SNP s dôrazom kontinuity na boj slovenského národa na samostatnú existenciu už v Clevelandskej dohode Slovenskej Ligy v Amerike a Českého národného združenia z mája 1915 a potvrdená Pittsburskou dohodou z 22.10.1918 a následne Martinskou deklaráciou z 30.10.1918.
Mníchovská zrada a následná Viedenská arbitráž znamenala koniec Československej republiky. Na jej obnovu sa vytvoril protifašistický odboj v decembri 1944 v tzv. Vianočnej dohode, ktorá deklarovala obnovu ČSR.
Do boja proti maďarskému nyilašovskému, slovenskému gardistickému a nemeckému fašizmu sa zapojili aj mladí chlapi z Čierneho Potoka a okolitých slovenských osád. Juraj Lakota, Františk Hriň, Václav Fajčík, Július Patúš, Ján Hronec ako príslušníci I. Čs. armádneho zboru v ZSSR, neskorší brig. gen. Imrich Gibala (zakladateľ armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica), Ján Fajšík, Jozef Sebíň, Gabriel Mikuš, Štefan Jelcha, Ján Lakota, Ladislav Vilhan Juraj Hukel... ako partizáni v rôznych oddieloch a príslušníci l. Čs. armády na Slovensku pod velením pplk. Jána Goliana a gen. Rudolfa Viesta.
JUDr. Jozef Pupala zdôraznil význam odkazu SNP a celého protifašistického odboja našich predchodcov. Jeho aktuálnosť sa prejavila aj v tomto dni, kedy prišli darovať krv mladé mamičky a oteckovia so svojimi ratolesťami bez rozdielu národnosti, ktorú svojím počinom prezentoval aj prvý tajomník veľvyslanectva Ruskej federácie v SR N. S. Ryžov, ktorý taktiež daroval krv a ktorý vo svojom príhovore povedal, že jeho počin darovať krv v ňom „blúdila“ dlhšie, ale rozhodol sa preto práve v Čiernom Potoku, kde bez rozdielu národností na tomto teritóriu bojovali Slováci, Maďari aj sovietski antifašisti!
Za Klub generálov SR čestný občan Čierneho Potoka genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek zdôraznil, že je preňho morálnym počinom uctiť si občanov Čierneho Potoka, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore Flossenbürg spolu s generálmi Viestom, Jurechom a Golianom a pred dvomi rokmi odovzdali obci Čierny Potok symbolickú prsť zeme z uvedeného koncentračného tábora.
V krátkej modlitbe a príhovore pán plk. ThDr. Marian Bodoló (generálny duchovný ozbrojených zborov SR) pripomenul slovo Božie a zdôraznil, že akékoľvek násilie a vojna je neľudské. Preto venoval i svoju modlitbu pamiatke nevinných obetí vojny a zdôraznil, aby tieto obete boli mementom pre našu nastupujúcu generáciu, ktorá je prítomná aj pri tejto udalostí.
Jeho slová naplnil aj kpt. Dávid Vargaeštók - dekan a riaditeľ kancelárie uvedenej inštitúcie tým, že daroval osobne krv. Pán plk.ThDr. M. Bodoló nemohol krv darovať zo zdravotných dôvodov, ale v roku 2017 krv v Čiernom Potoku daroval.
Osobitné poďakovanie patrí okrem spomínaných darcov krvi aj príslušníkom chemického práporu z Rožňavy, ktorí dôstojne „strpeli“ 33 stupňové horúčavy v plnej zbroji ako čestná stráž pri pamätníku obetí fašizmu: čatar Štefan Penzeš, des. Pavol Brda a z nich slob. Vladimír Klima a Rastislav Šulko darovali aj krv.
Účasť na podujatí zo zdravotných dôvodov ospravedlnili zaslúžilý umelec Juraj Sarvaš, prof. Zoe Klusáková-Svobodová, výsadkári zo Žiliny, plk. L. Sládek, JUDr. V. Timura...
Foto k príspevku autorka článku.
Ing. Veronika Rízová,
členka ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu
v Čiernom Potoku

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-