Do obce so 164 obyvateľmi prišli darovať bezplatne krv dobrovľníci takmer z celého Slovenska. Cestu do Čierneho Potoka si našlo 33 darcov, ochotných darovať za extrémnej teploty svoju krv. Z nich bolo zaevidovaných k odberu 26, z toho krv bola odobratá 23 darcom. Piati darci buď nespĺňali časový odstup od posledného odberu, alebo počas cesty do miesta odberu sa necítili dobre.
Posúďte sami. Napríklad Tomáš Lévai zo Senca pri Bratislave neváhal absolvovať cestu na Gemer na vlastné náklady, ale nemohol pre zdravotné dôvody krv darovať! Mal totiž ľahký herpes.
Zo zaevidovaných darcov krvi patrí poďakovanie za ich humánny počin nasledovným darcom krvi: Mgr. Adriane Hriňovej, Ing. Márii Lakotovej, JUDr. Martine Lakovej z Čierneho Potoka, Ing. Dominike Lakotovej z Bratislavy (potomkovia Juraja Lakotu, rozviedčika 2. paradesantnej brigády 1. Čs. armádneho zboru v ZSSR).
Ďalej to boli Štefan Kóos z Blhoviec, prvodarca Csaba Valaskay z Gemera, Jaroslav Pinzík (108 násobný darca kvi), Beata Šimonová, Slavomír Skalák, Ladislav Cziklai z Tornale, Miroslav Országh z Hodejova, Vladimír Klíma z Kuzmíc, prvodarca Rastislav Šučko, Michaela Mlináriková, Bronislava Mlináriková, Róbert Gál, Dušan Krnáč z Rimavskej Soboty, Štefan Kapec starší, Štefan Kapec mladší, Adriana Kapcová, Marek Krutko z Kalinova, Dávid Varga - Eštók z Bratislavy a genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek z Hurbanova.
Niektorí rodičia k odberu priniesli aj svoje ratolesti, ako napr. Adriana Hriňová so synčekom, Slavomíra Skaláka z Tornale doprevádzala partnerka so spoločnou iba 3 a pol mesačnou dcérkou. Táto skutočnosť sa stala pravidlom a tak odber krvi v Čiernom Potoku nadobúda takmer rodinnú atmosféru.
Je pozoruhodné, že akcie sa zúčastnil aj prvý tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v Slovenskej republike pán Nikolaj Sergejevič Ryžov, ktorý pri tejto príležitosti daroval na Slovensku prvýkrát krv ako prejav spoločného boja Červenej armády a partizánov z bývalého ZSSR zapojených do SNP! Niektorí darcovia to považovali za krásny počin evokujúci k vyhláseniu “Mierovej slovanskej kvapky krvi“!
V oblasti Jesenské - Bučeň - Fiľakovo - Salgotarián operoval partizánsky oddiel Šándor Petőfi /Alexander Petrovič/ v odobí od 22.9.1944 do 3.10.1944 začlenený do partizánskej brigády Rákoczi pod velením mjr. Kozlova, ktorý tvorili maďarskí antifašisti.
Po odbere krvi o 11.30 hod. účastníci si kladením vencov pri pamätníku obetí uctili ich hrdinstvo, keď z 15 zavlečených Slovákov maďarskými fašistami z okolitých osád, vtedy patriacich do obce Hodejov, 12 zahynulo v koncentračnom tábore Flossenbürg, kde zahynuli aj generáli Viest, Malár a Jurech.
Po položení vencov k pamätníku obetí fašizmu vo svojom príhovore predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov SR armádneho generála Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pripomenul odkaz SNP s dôrazom kontinuity na boj slovenského národa na samostatnú existenciu už v Clevelandskej dohode Slovenskej Ligy v Amerike a Českého národného združenia z mája 1915 a potvrdená Pittsburskou dohodou z 22.10.1918 a následne Martinskou deklaráciou z 30.10.1918.
Mníchovská zrada a následná Viedenská arbitráž znamenala koniec Československej republiky. Na jej obnovu sa vytvoril protifašistický odboj v decembri 1944 v tzv. Vianočnej dohode, ktorá deklarovala obnovu ČSR.
Do boja proti maďarskému nyilašovskému, slovenskému gardistickému a nemeckému fašizmu sa zapojili aj mladí chlapi z Čierneho Potoka a okolitých slovenských osád. Juraj Lakota, Františk Hriň, Václav Fajčík, Július Patúš, Ján Hronec ako príslušníci I. Čs. armádneho zboru v ZSSR, neskorší brig. gen. Imrich Gibala (zakladateľ armádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica), Ján Fajšík, Jozef Sebíň, Gabriel Mikuš, Štefan Jelcha, Ján Lakota, Ladislav Vilhan Juraj Hukel... ako partizáni v rôznych oddieloch a príslušníci l. Čs. armády na Slovensku pod velením pplk. Jána Goliana a gen. Rudolfa Viesta.
JUDr. Jozef Pupala zdôraznil význam odkazu SNP a celého protifašistického odboja našich predchodcov. Jeho aktuálnosť sa prejavila aj v tomto dni, kedy prišli darovať krv mladé mamičky a oteckovia so svojimi ratolesťami bez rozdielu národnosti, ktorú svojím počinom prezentoval aj prvý tajomník veľvyslanectva Ruskej federácie v SR N. S. Ryžov, ktorý taktiež daroval krv a ktorý vo svojom príhovore povedal, že jeho počin darovať krv v ňom „blúdila“ dlhšie, ale rozhodol sa preto práve v Čiernom Potoku, kde bez rozdielu národností na tomto teritóriu bojovali Slováci, Maďari aj sovietski antifašisti!
Za Klub generálov SR čestný občan Čierneho Potoka genpor. v. v. Ing. Peter Vojtek zdôraznil, že je preňho morálnym počinom uctiť si občanov Čierneho Potoka, ktorí zahynuli v koncentračnom tábore Flossenbürg spolu s generálmi Viestom, Jurechom a Golianom a pred dvomi rokmi odovzdali obci Čierny Potok symbolickú prsť zeme z uvedeného koncentračného tábora.
V krátkej modlitbe a príhovore pán plk. ThDr. Marian Bodoló (generálny duchovný ozbrojených zborov SR) pripomenul slovo Božie a zdôraznil, že akékoľvek násilie a vojna je neľudské. Preto venoval i svoju modlitbu pamiatke nevinných obetí vojny a zdôraznil, aby tieto obete boli mementom pre našu nastupujúcu generáciu, ktorá je prítomná aj pri tejto udalostí.
Jeho slová naplnil aj kpt. Dávid Vargaeštók - dekan a riaditeľ kancelárie uvedenej inštitúcie tým, že daroval osobne krv. Pán plk.ThDr. M. Bodoló nemohol krv darovať zo zdravotných dôvodov, ale v roku 2017 krv v Čiernom Potoku daroval.
Osobitné poďakovanie patrí okrem spomínaných darcov krvi aj príslušníkom chemického práporu z Rožňavy, ktorí dôstojne „strpeli“ 33 stupňové horúčavy v plnej zbroji ako čestná stráž pri pamätníku obetí fašizmu: čatar Štefan Penzeš, des. Pavol Brda a z nich slob. Vladimír Klima a Rastislav Šulko darovali aj krv.
Účasť na podujatí zo zdravotných dôvodov ospravedlnili zaslúžilý umelec Juraj Sarvaš, prof. Zoe Klusáková-Svobodová, výsadkári zo Žiliny, plk. L. Sládek, JUDr. V. Timura...
Foto k príspevku autorka článku.
Ing. Veronika Rízová,
členka ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu
v Čiernom Potoku



































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-