STRATENÁ

Železiareň dal postaviť gróf Alexander Csáky na okraji osídlenia pozdĺž toku Hnilca, v roku 1842 celé zariadenie výrobne a všetky prislúchajúce zariadenia odkúpil Ferdinand Coburg. Zásluhou tejto podnikateľskej dynastie železiareň bola postupne vybavovaná najmodernejším dostupným technickým vybavením.

DOBŠINÁ

Mesto Dobšiná vlastnilo aj vysokú pec pri rieke Hnilec v Dobšinskej Maši, postavenú v 18. storočí, ku ktorej neskôr patril aj vykúvací hámor. Zariadenie dával majiteľ aj do dočasného prenájmu, zanikla v roku 1906.

Mestu patrila aj ďalšia vysoká pec postavená v tzv. Vyšnej Maši (udáva sa aj ako dobšinská horná huta), jej súčasťou boli aj skujňovacie vyhne. Od 50. rokov 19. storočia až do roku 1869 zariadenie prenajímala podnikateľská rodina Coburgovcov.

VLACHOVO

Železiarsky podnik vo vlastníctve grófa Emanuela Andrássyho v roku 1870 mal aj vysokú pec v tzv. hute Karol pri Vlachove. Okrem toho vlastnil aj vysokú pec v Nižnej Slanej, v roku 1869 od kniežaťa Esterháziho odkúpil vysokú pec v Gombaseku. Okrem vysokej pece tu v polovici 19. storočia boli aj dva hámre. V roku 1900 vlachovská železiareň prešla do vlastníctva Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorá tu výrobu, v roku 1907, zastavila.

NIŽNÁ SLANÁ

V chotári obce vlastnil v 18. storočí gróf Jozef Andrássy slovenskú pec a dva hámre. V 60. rokoch nasledujúceho storočia sa začal zásluhou grófa Emanuela Andrássyho rozvoj železiarstva. V roku 1867 bola na mieste bývalých prevádzok postavená nová vysoká pec Etelka. V roku 1900 celé zariadenie prešlo do vlastníctva Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorá v roku 1907 zastavila výrobu.

HENCKOVCE

Železiareň bola postavená na mieste hámra, ktorý existoval už v roku 1850. Vysokú pec postavil v roku 1852 Karol Sárkány. K železiarni patril aj hámor, prevádzka sa neskôr stala súčasťou železiarskej spoločnosti Concordia.

BETLIAR

Betliarsku železiareň (Jakobina huta, Tomášova huta) založil gróf Leopold Andrássy, jeho nástupcom na začiatku 40. rokov 19. storočia sa stal gróf Tomáš Nádassdy. Skujňovací závod stavali anglickí technici Evans a Dobbs v rokoch 1845 – 1847, ale pre vysoké náklady na zabezpečenie vhodného paliva bola výstavba prerušená. V roku 1879 železiareň odkúpil gróf Emanuel Andrássy, výroba bola zastavené v roku 1903.

DRNAVA

Majiteľom železiarského komplexu bol gróf Juraj Andrássy. Zlieváreň bola pristavená k vysokej peci v roku 1838. V prevádzke bola uprednostňovaná výroba veľkých odliatkov pre stavebné účely a ozdobných predmetov. Majiteľ tu dal vyrobiť odliatky pre reťazový most v Budapešti, ktoré pre svoju kvalitu boli vtedajšími odborníkmi uznané a použité. V 30. rokoch 19. storočia bola prevádzka považovaná za vzorový závod v celouhorskom meradle, kde sa uplatňovali najnovšie technické vynálezy. Okrem tohto závodu, gróf v roku 1869 odkúpil od kniežaťa Esterháziho aj vysokú pec v Gombaseku a v rokoch 11879 – 1880 aj železiarne v Betliari, Brzotíne a Vidovej.

LÚČKA

 Vysokú pec, ktorej vlastníkom bol gróf Gabriel Keglevich, bola postavená v roku 1853 na mieste bývalej slovenskej pece, ktorá tak bola odstavená ako posledná. K tunajšej vysokej peci patril aj skujňovací hámor.

BRZOTÍN

GOMBASEK

VIDOVÁ

Na obrázkoch je železiarska výrobňa začiatkom roku 1868 a koncom 19. storočia. Vysoká pec a skujňovacia prevádzkáreň patrila rodinám Radvanskej a Hámossyovej. Valcovňa na vodný pohon bola postavená roku 1835, v 60. rokoch 19. storočia pristavili k objektom valcovne a hámra novú vysokú pec. Valcovňa zanikla v rokoch 1858 – 1861, vysoká pec bola činná aj naďalej. Celú železiareň v roku 1880 odkúpil gróf Emanuel Andrássy.

ŠTÍTNIK

KUNOVA TEPLICA

Vysokú pec vlastnila železiarska spoločnosť Štítnická Concordia, ktorá urobila prestavbu svojich prevádzok. Výroba surového železa bola sústredená v štítnických a kunovoteplických vysokých peciach, ktoré bolo ďalej spracovávané v skujňovacích vyhniach a zlievárni.

SIRK – miestna časť ČERVEŇANY

Železiareň postavila Hrlicko-tapolcsánska železiarska účastinárska spoločnosť v rokoch 1870 – 1971, ktorá však v roku 1880 zanikla. Od roku 1883 sa táto prevádzka stala súčasťou Coburgovského podniku a bola v prevádzke asi do roku 1903. Zrekonštruovanú drevouhoľnú vysokú pec, podľa stavu z roku 2005, znázorňuje obrázok vpravo.

LUBENÍK miestna časť CHYŽNIANSKA VODA

Juraj Heinzelmann v roku 1846 odkúpil hutu a hámre a založil železiareň, ktorá koncom 19. storočia mala tri vysoké pece a zlieváreň. Na obrázkoch prevádzka v rokoch 1896 a 1900.

REVÚCA, miestna časť KIAŠKOVA MAŠA

TISOVEC

Na území Gemera, podľa oficiálnych údajov, bolo v roku 1832 šesť slovenských a 17 vysokých pecí (v obciach Rejdová, Dobšiná, Betliar, Vidová, Kunova Telica, Ploské, Tisovec, Pohorelá a Červená Skala a po dve v Štítniku, Revúcej, Licinciach a Hnúšti). V roku 1835 bolo 8 slovenských a 13 vysokých pecí (dve v Hnúšti, Rejdová, Dobšiná, Betliar, Vidová, Štítnik, Kunova Teplica, Revúca, Ploské, Tisovec, Pohorelá a Červená Skala). Napriek tomu, ale, že počet vysokých pecí v prevádzke klesol, ich výroba v tom istom čase stúpla (Hapák 1962).

Od roku 1900 výroba surového železa v Gemeri začína upadať. Najprv zanikli menšie prevádzky, ktoré v rámci konkurenčného boja nemali žiadnu nádej (Hrlica, Ploské a iné), v prevádzke sa neudržali ani ďalšie, zánik ktorých už znamenal postupné znižovanie výroby v Gemeri (Revúca, Gombasek, Červeňany, Stratená, Henckovce, Lúčka, Betliar). Tento stav zapríčil zvyšovanie nezamestnanosti až vysťahovalectvo. Zanikanie vysokých pecí pokračovalo aj následkom premysleného postupu konania dôležitého výrobcu železa Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorej snahou bolo postupne skoncentrovať výrobu mimo územia Gemera.

Pri vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 boli v Gemeri v prevádzke vysoké pece v Likieri, Tisovci, Chyžnianskej Vode, Hnúšti, Dobšinej a Stratenej, ktoré však okrem Tisovca zanikli v dôsledku zámerného odburávania priemyslu z rôznych dôvodov, a tak koncom 20. rokov uplynulého storočia ostala iba jediná vysoká pec. Približne za dvadsať rokov tak zanikla výroba železa v Gemeri, ktorá bola niekedy v podstate najvyspelejšou v krajine.

O skutočnosti, že oblasť regionálnych dejín železiarstva je doteraz ešte nedostatočne objasnená, svedčí aj existencia dodnes zachovaných pozostatkov bývalých priemyselných objektov, o ktorých však historické podklady nie sú známe. Príkladom toho je aj bývalá železiareň neďaleko Bretky, kde sa nachádzajú zvyšky objektov, ale nateraz historické doklady nepoznáme (Berente et.al. 2003).


Zdroje:
Berente, A. – Horváth, P. – Rozložník, O. – Štefanča, P.: Železiareň BRETKA. Rožňava, apríl 2003, počítačová prezentácia
Frák, G.: Zánik železiarskeho priemyslu v Gemeri. In: Obzor Gemera, IV., 1973, 4, 142-143
Hapák, P.: Dejiny železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1848 – 1867. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1962
Mihok, Ľ. - Labanič, E. – Lobodová, D. – Greschner, J. – Weigner, L.: ŽELEZO. In: Schmiedl, J. – Weigner, L. (eds.): Dejiny hutníctva na Slovensku. Košice, 2006, 20-105
Šarudyová, M.: Topografia železiarní na Slovensku v 19. storočí. Košice, 1989

Spracoval Mikuláš Rozložník, Košice, september 2021