STRATENÁ
![]() |
![]() |
Železiareň dal postaviť gróf Alexander Csáky na okraji osídlenia pozdĺž toku Hnilca, v roku 1842 celé zariadenie výrobne a všetky prislúchajúce zariadenia odkúpil Ferdinand Coburg. Zásluhou tejto podnikateľskej dynastie železiareň bola postupne vybavovaná najmodernejším dostupným technickým vybavením.
DOBŠINÁ
![]() |
![]() |
Mesto Dobšiná vlastnilo aj vysokú pec pri rieke Hnilec v Dobšinskej Maši, postavenú v 18. storočí, ku ktorej neskôr patril aj vykúvací hámor. Zariadenie dával majiteľ aj do dočasného prenájmu, zanikla v roku 1906.
![]() |
![]() |
Mestu patrila aj ďalšia vysoká pec postavená v tzv. Vyšnej Maši (udáva sa aj ako dobšinská horná huta), jej súčasťou boli aj skujňovacie vyhne. Od 50. rokov 19. storočia až do roku 1869 zariadenie prenajímala podnikateľská rodina Coburgovcov.
VLACHOVO
![]() |
![]() |
Železiarsky podnik vo vlastníctve grófa Emanuela Andrássyho v roku 1870 mal aj vysokú pec v tzv. hute Karol pri Vlachove. Okrem toho vlastnil aj vysokú pec v Nižnej Slanej, v roku 1869 od kniežaťa Esterháziho odkúpil vysokú pec v Gombaseku. Okrem vysokej pece tu v polovici 19. storočia boli aj dva hámre. V roku 1900 vlachovská železiareň prešla do vlastníctva Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorá tu výrobu, v roku 1907, zastavila.
NIŽNÁ SLANÁ
![]() |
![]() |
V chotári obce vlastnil v 18. storočí gróf Jozef Andrássy slovenskú pec a dva hámre. V 60. rokoch nasledujúceho storočia sa začal zásluhou grófa Emanuela Andrássyho rozvoj železiarstva. V roku 1867 bola na mieste bývalých prevádzok postavená nová vysoká pec Etelka. V roku 1900 celé zariadenie prešlo do vlastníctva Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorá v roku 1907 zastavila výrobu.
HENCKOVCE
![]() |
![]() |
Železiareň bola postavená na mieste hámra, ktorý existoval už v roku 1850. Vysokú pec postavil v roku 1852 Karol Sárkány. K železiarni patril aj hámor, prevádzka sa neskôr stala súčasťou železiarskej spoločnosti Concordia.
BETLIAR
![]() |
![]() |
Betliarsku železiareň (Jakobina huta, Tomášova huta) založil gróf Leopold Andrássy, jeho nástupcom na začiatku 40. rokov 19. storočia sa stal gróf Tomáš Nádassdy. Skujňovací závod stavali anglickí technici Evans a Dobbs v rokoch 1845 – 1847, ale pre vysoké náklady na zabezpečenie vhodného paliva bola výstavba prerušená. V roku 1879 železiareň odkúpil gróf Emanuel Andrássy, výroba bola zastavené v roku 1903.
DRNAVA
![]() |
![]() |
Majiteľom železiarského komplexu bol gróf Juraj Andrássy. Zlieváreň bola pristavená k vysokej peci v roku 1838. V prevádzke bola uprednostňovaná výroba veľkých odliatkov pre stavebné účely a ozdobných predmetov. Majiteľ tu dal vyrobiť odliatky pre reťazový most v Budapešti, ktoré pre svoju kvalitu boli vtedajšími odborníkmi uznané a použité. V 30. rokoch 19. storočia bola prevádzka považovaná za vzorový závod v celouhorskom meradle, kde sa uplatňovali najnovšie technické vynálezy. Okrem tohto závodu, gróf v roku 1869 odkúpil od kniežaťa Esterháziho aj vysokú pec v Gombaseku a v rokoch 11879 – 1880 aj železiarne v Betliari, Brzotíne a Vidovej.
LÚČKA
Vysokú pec, ktorej vlastníkom bol gróf Gabriel Keglevich, bola postavená v roku 1853 na mieste bývalej slovenskej pece, ktorá tak bola odstavená ako posledná. K tunajšej vysokej peci patril aj skujňovací hámor.
BRZOTÍN
![]() |
![]() |
GOMBASEK
![]() |
![]() |
VIDOVÁ
![]() |
![]() |
Na obrázkoch je železiarska výrobňa začiatkom roku 1868 a koncom 19. storočia. Vysoká pec a skujňovacia prevádzkáreň patrila rodinám Radvanskej a Hámossyovej. Valcovňa na vodný pohon bola postavená roku 1835, v 60. rokoch 19. storočia pristavili k objektom valcovne a hámra novú vysokú pec. Valcovňa zanikla v rokoch 1858 – 1861, vysoká pec bola činná aj naďalej. Celú železiareň v roku 1880 odkúpil gróf Emanuel Andrássy.
ŠTÍTNIK
![]() |
![]() |
KUNOVA TEPLICA
![]() |
![]() |
Vysokú pec vlastnila železiarska spoločnosť Štítnická Concordia, ktorá urobila prestavbu svojich prevádzok. Výroba surového železa bola sústredená v štítnických a kunovoteplických vysokých peciach, ktoré bolo ďalej spracovávané v skujňovacích vyhniach a zlievárni.
SIRK – miestna časť ČERVEŇANY
![]() |
![]() |
Železiareň postavila Hrlicko-tapolcsánska železiarska účastinárska spoločnosť v rokoch 1870 – 1971, ktorá však v roku 1880 zanikla. Od roku 1883 sa táto prevádzka stala súčasťou Coburgovského podniku a bola v prevádzke asi do roku 1903. Zrekonštruovanú drevouhoľnú vysokú pec, podľa stavu z roku 2005, znázorňuje obrázok vpravo.
LUBENÍK miestna časť CHYŽNIANSKA VODA
![]() |
![]() |
Juraj Heinzelmann v roku 1846 odkúpil hutu a hámre a založil železiareň, ktorá koncom 19. storočia mala tri vysoké pece a zlieváreň. Na obrázkoch prevádzka v rokoch 1896 a 1900.
REVÚCA, miestna časť KIAŠKOVA MAŠA
![]() |
![]() |
TISOVEC
![]() |
![]() |
Na území Gemera, podľa oficiálnych údajov, bolo v roku 1832 šesť slovenských a 17 vysokých pecí (v obciach Rejdová, Dobšiná, Betliar, Vidová, Kunova Telica, Ploské, Tisovec, Pohorelá a Červená Skala a po dve v Štítniku, Revúcej, Licinciach a Hnúšti). V roku 1835 bolo 8 slovenských a 13 vysokých pecí (dve v Hnúšti, Rejdová, Dobšiná, Betliar, Vidová, Štítnik, Kunova Teplica, Revúca, Ploské, Tisovec, Pohorelá a Červená Skala). Napriek tomu, ale, že počet vysokých pecí v prevádzke klesol, ich výroba v tom istom čase stúpla (Hapák 1962).
Od roku 1900 výroba surového železa v Gemeri začína upadať. Najprv zanikli menšie prevádzky, ktoré v rámci konkurenčného boja nemali žiadnu nádej (Hrlica, Ploské a iné), v prevádzke sa neudržali ani ďalšie, zánik ktorých už znamenal postupné znižovanie výroby v Gemeri (Revúca, Gombasek, Červeňany, Stratená, Henckovce, Lúčka, Betliar). Tento stav zapríčil zvyšovanie nezamestnanosti až vysťahovalectvo. Zanikanie vysokých pecí pokračovalo aj následkom premysleného postupu konania dôležitého výrobcu železa Rimavsko-muránsko-šalgótarjánskej spoločnosti, ktorej snahou bolo postupne skoncentrovať výrobu mimo územia Gemera.
Pri vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 boli v Gemeri v prevádzke vysoké pece v Likieri, Tisovci, Chyžnianskej Vode, Hnúšti, Dobšinej a Stratenej, ktoré však okrem Tisovca zanikli v dôsledku zámerného odburávania priemyslu z rôznych dôvodov, a tak koncom 20. rokov uplynulého storočia ostala iba jediná vysoká pec. Približne za dvadsať rokov tak zanikla výroba železa v Gemeri, ktorá bola niekedy v podstate najvyspelejšou v krajine.
O skutočnosti, že oblasť regionálnych dejín železiarstva je doteraz ešte nedostatočne objasnená, svedčí aj existencia dodnes zachovaných pozostatkov bývalých priemyselných objektov, o ktorých však historické podklady nie sú známe. Príkladom toho je aj bývalá železiareň neďaleko Bretky, kde sa nachádzajú zvyšky objektov, ale nateraz historické doklady nepoznáme (Berente et.al. 2003).
Zdroje:
Berente, A. – Horváth, P. – Rozložník, O. – Štefanča, P.: Železiareň BRETKA. Rožňava, apríl 2003, počítačová prezentácia
Frák, G.: Zánik železiarskeho priemyslu v Gemeri. In: Obzor Gemera, IV., 1973, 4, 142-143
Hapák, P.: Dejiny železiarskeho priemyslu na Slovensku v rokoch 1848 – 1867. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1962
Mihok, Ľ. - Labanič, E. – Lobodová, D. – Greschner, J. – Weigner, L.: ŽELEZO. In: Schmiedl, J. – Weigner, L. (eds.): Dejiny hutníctva na Slovensku. Košice, 2006, 20-105
Šarudyová, M.: Topografia železiarní na Slovensku v 19. storočí. Košice, 1989
Spracoval Mikuláš Rozložník, Košice, september 2021