Štefan Burčo (26)
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (12)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera (31/50)... bude pokračovať ako "Historia Dobsinensis".
Dobšiná je moje rodisko (*1947) a mestečko, kde som prežil detstvo i čas mladosti. Mesto, podobne ako iné v minulosti okrem morových epidémií trápil najmä oheň. Keď sa ozvalo "horííí..." ľudia vybehli z domov a bežali pomáhať hasiť, lebo oheň si nevyberal a často spustošil i väčšinu mesta. Mestská rada prijala myšlienku založiť dobrovoľný hasičský zbor, a tak od roku 1875 fungoval "Dobschauer Feuerwehr", ktorý si už v roku 1879 postavil dom a cvičnú vežu! Hneď v začiatku mal 135 aktívnych členov. V roku 1923 už hrala hudobná hasičská kapela.
S požiarmi to bolo zlé. V roku 1786 vyhorela veľká časť mesta, v r. 1855 dokonca i evanjelický kostol, v r. 1903 17 domov na Novej ulici, 1910 píla, 1931 až 25 domov na Zimnej ulici...
Ako dieťa som obdivoval nádherné červené hasičské auto (dnes v múzeu) a ukážky činnosti hasičov na námestí, a to za (i keď niekedy trochu falošnej) dychovky...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (11)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (28/50)
O "Stratenskej skalnej bráne" sa v povesti vraví, že ju vybudovali permoníci pre vládcu Kovlada... Ale aká je skutočnosť?
Brat bulharského cára Ferdinanda I. Coburga – vojvoda Filip – dal vyriešiť dopravu z Horehronia do Stratenej, kde bola významná huta.
Tak v roku 1890 bola vybudovaná dopravná trasa z Horehronia do Stratenej a doliny Hnilca.
Predtým cesta viedla z Dobšinej cez Čuntavu na Besník a Telgárt. Skalná brána bola vyústením "Stratenského kaňonu", ale na konci druhej svetovej vojny bola zničená...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (10)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (25/50)
POVESŤ – to je epika na historickú tému a vznikla na pevnom základe a dej sa odohráva často na konkrétnom mieste a odvíja sa od skutočnosti, ale často sa vyskytujú i nadprirodzené bytosti.
Ako vzniká povesť uvediem na príklade: Traja dobšinskí baníci sa vracali z roboty v bani doliny "Tešnárky" a ako zvyčajne sa zastavili v okoloidúcej krčme "U Turzáka" a hneď si rozkázali "štrimflovicu"!
"Štrimflovica" – to je fľaška s domácou pálenkou, ktorú krčmár dával do fusakle, štrimfle – ponožky, pančuchy, a ukrýval pred "daňovníkmi" pod pultom.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (9)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (22/50)
Eugen RUFFINY (1846 – 1924) – 15.6.1870 spolu s Gustávom Langom, Andrejom Megom, Ferdinandom Fehérom a skupinou baníkov pri skúmaní priepasti v svahu kopca "Duča" zostúpili do podzemia s ľadovou výzdobou.
Ľadová krása bola už v roku 1887 ako prvá jaskyňa na svete osvetlená elektrickým prúdom!
O zaujímavom živote človeka plného entuziazmu sa môžete dočítať v pekne spracovanej knihe Jozefa Červínku: "Objaviteľ".
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (19/50)
V Plešivci nájdete peknú pamätnú tabuľu (autor: Frico Motoška) na zasadnutie štatariálneho súdu Gemerskej a Malohontskej župy, kde boli odsúdení na smrť povrazom:
Štefan Marko Daxner, Ján Francisci a Michal Bakulíny.
6.11.1848 už stavali šibenicu..., zachránili ich prehraté bitky Maďarov s cisárskymi!
Dôvodom odsúdenia bolo, že revolucionári nechceli dopustiť, aby slovenské gardy boli zadelené do maďarského vojska proti cisárovi.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (7)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (16/50)
...o hutníctve sa zmienim tiež len ako laik.
Produkt práce baníkov bolo výhodne čiastočne spracovať na mieste a k tomu boli dané možnosti i v údolí povodia Slanej.
Najodbornejšie informácie obdržíte v "Baníckom múzeu" v Rožňave. Ja som si pre ilustráciu vybral prácu pri vysokých peciach. Vraj už v roku 1680 bola u nás prvá vysoká pec v Uhorsku a huty – maše boli i v okolí Dobšinej, o čom svedčia názvy: Nižná Maša (pri žel. stanici) Vyšná Maša (v smere na Čuntavu), Dobšinská Maša (na Hnilci)... Najnovšie nadšenci histórie baníctva a hutníctva pracujú na ich záchrane, oprave i rekonštrukcii.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (6)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera (13/50)
Ako to bolo s prepadnutím Dobšinej?
Fiľakovo – perla uhorskej pevnosti sa v r. 1554 dostala do rúk Turkom. Turci začali hrad i podhradie zveľaďovať! Mustafa Sokoli vybudoval džamiju s minaretom, kúpele, záhrady... Mesto sa stalo mestom obchodu s dieľňami, vodovodom...
Okolité obce však prosperitu nepociťovali, ale naopak museli platiť vysoké dane, a ak tak neurobili, bolo "zle-nedobre".
Príkladom môže byť i DOBŠINÁ. Beg ich už od roku 1580 upozorňoval na možné sankcie za neposlušnosť a neskoré platenie "daní". V roku 1584 sa to stalo skutočnosťou!
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (5)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (10/50)
Donedávna sme Gombasek poznali len ako miesto peknej jaskyne v údolí Slanej pod Silickou planinou Slovenského krasu. Ako "Podzávoz" bol však i miestom Pavlínskeho kláštora, ktorého zakladateľom bol jeden z Bebekovského rodu. Prosperitu zažíval najmä v 15. storočí, ale šíriaca sa reformácia v 16. stor. zapríčinila jeho úpadok a zánik.
Zaujímavou historkou je, že v roku 1566 ho Juraj Bebek s vojakmi prepadol, dal mníchov vyzliecť z habitov a prinútil obliecť šaty pohanských mníchov... – to bola zábava! Aj tu vraj odznela hrozba-kliatba pre Juraja: "do roka a do dňa", a ten naozaj o rok zomrel.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného GEMERA (4)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného GEMERA. (7/50)
Vrátime sa do 14. storočia, kedy na našom území nastal rozvoj a každá dedina chcela mať kostol, ako miesto na stretávanie, miesto na vyznávanie svojho náboženstva a miesto, ktoré by malo pre ich duševný život obohatenie... Z ďalekého Talianska prišli majstri fresiek a s nimi i vyškolení remeselníci a zanechali v našej oblasti vyše 23 objektov s nádhernými nástennými maľbami. FRESKY – boli robené technikou "secco" t. j. na suchú omietku. Dnes na túto unikátnu a vyspelú stredovekú kultúru upozorňuje zriadená "Gotická cesta", po ktorej sa oplatí túlať a poznávať históriu. Mňa najviac fascinujú fresky v Koceľovciach a samotný kostolík "Všetkých svätých" v Henckovciach. Ten patrí k bohatému fondu vidieckych ranogotických kostolíkov, ktorých vznik súvisel s nemeckou kolonizáciou a od roku 2012 vďaka dobrovoľníkom i odborníkom je opravovaný a reštaurovaný.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (3)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera. (4/50)
Povesti sú zväčša založené na konkrétnej lokalite a niekedy aj na osobách. Každý pri vyslovení mien "Rómeo a Júlia" vie, že ide o pútavý príbeh veľkej lásky. V našom Gemeri máme viacero takýchto dvojíc.
Jedna z nich je Mária Séči (Széchy) a František Vešeléni (Wesselényi). Krásavica, vnučka Alžbety Báthoričky, si vyslúžila meno "Muránska Venuša". Príbeh si zaslúži Vašu pozornosť. Svojím príspevkom na nádhernú povesť – skôr reálnu históriu, len upozorňujem ilustráciou povesti o tom, ako František liezol na Muránsky hrad za svojou milou, ako jej vypisoval listy s oslovovaním "crarissima a dulcissima"... aký bol ich život a aký osud...?
Viac...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (2/50)
Napísal(a) :S. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera
pod týmto názvom sme začali uverejňovať pred niekoľkými dňami so súhlasom autora Štefana Burča, nášho známeho výtvarníka z Rožňavy, 50 častí kreslených obrázkov. Spoločne sme sa s autorom dohodli, že ich uverejníme aj na našej webovej stránke Maj Gemer. Má to iba jediný cieľ, čo najjednoduchšie, ale pritom umelecky zaujímavo priblížiť históriu i povesti nielen obyvateľom Gemera, ale všetkým, čo sa takýmto spôsobom zaujímajú o históriu nášho vďačného regiónu. Ilustrovaná história teda
môže pokračovať ďalšou zaujímavou povesťou (2/50), a to z mestečka ROŽŇAVA nad riekou Slaná – jeden maďarský básnik ju prirovnal k dukátom v klobúku. Mestečko ležiace v kotline sa tiež pýši slávnou baníckou minulosťou. Ako toto mestečko k menu prišlo? Povesť spomína pastierika, ktorého kravička stratila zvonec. Šiel ho hľadať a našiel zlatú trojružu... na tom mieste jeho blízki kopali a naozaj našli zlato... a nielen to! To prilákalo ďalších a osade dali meno po ružiach ROSENAU (nem.) a neskôr Rozsnyó (maď.).
Štefan Burčo vytvoril Malú ilustrovanú históriu horného Gemera
Napísal(a) od + sb
Na sociálnej sieti začal nedávno uverejňovať svoje obrázky náš známy výtvarník Štefan Burčo. Z jeho tužky, pera, či štetca, vzišlo niekoľko pozoruhodných výtvarných diel. V oblasti výtvarnej tvorby sa venuje krajinomaľbe i drobnej úžitkovej grafike, je autorom ilustrácií, desiatok návrhov na logá, na odznaky a plagáty. Jeho záľuba vo filatelii ho priviedla aj k navrhovaniu príležitostných poštových pečiatok. V tomto čase, keď mnohých „obohatila“ pliaga v podobe koronavírusu a vyradila ich z ich najmä fyzickej činnosti, ale i vyučovacieho procesu, on porozmýšľal trošku ináč ako využiť voľný čas na dôchodku. Spomenul si na niektorých autorov z rodnej Dobšinej, a keďže žije v okresnom meste Rožňava, využil ich bohaté námety z nášho horného Gemera a pretavil ich do zaujímavých obrázkov v podobe ilustrácií i s krátkymi vysvetľujúcimi textami. Práce tejto témy nazval Malá ilustrovaná história horného Gemera, ktorú venoval histórii a povestiam horného Gemera, so zameraním najmä na staré banícke mestečko a jeho rodisko Dobšinú.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.