Štefan Burčo (26)
Štefan Burčo: Rejdovskí husári – Balada pod čerešňami
Napísal(a) Š. Burčo
Začiatkom 18. storočia postihol náš kraj hrozný mor a v niektorých dedinách umrela i polovica obyvateľstva. Bieda, hlad prinútili niektorých, že sa dali "na zboj"..., a to prišli riešiť husári!
Došli až k hornému toku Slanej, kde je dodnes dedinka, ktorú nazývali Redová, Neuhaus, či Sajóréde a jej obyvatelia sa živili ako valasi, drevorubači, či výrobcovia košíkov.
Richtár rozdelil husárov po domoch, a to najmä do tých, kde chýbali chlapi. Protesty, hundranie, nadávanie čoskoro ustali a devy, vdovy, či vydaté ženičky začali hovoriť o tom, že husári sú veru chlapi, ktorí porobia to, porobia i ono...
Veru tak, i po rokoch, keď ľudia videli rúčeho, zdatného a silného chlapa, vraveli, že určite je z Rejdovej.
V dňoch 11. až 13. augusta sa uskutočnia DNI obce VLACHOVO s bohatým programom. Ja k nemu prispievam tromi ilustrovanými príbehmi inšpirovanými históriou... Možno potešia:
"Dvaja barani."
Valach, ktorý prišiel z ďalekého kraja sa spriatelil s mládencom Gôčom a začali spolu pásť ovce, postavili si kolibu pod hôrou Stromíš, dorábali syr... Vlachovi a Gôčovi sa darilo a ich syr chodil vykupovať i obchodník Gejza z Betléra a vozil ho do bryndziarne v Rožňave. Gejza nemal syna, ale peknú a silnú dcéru Mariku, ktorá mu chodila pomáhať. Vlacho i Gôčo sa, ako inak, zamilovali do Mariky, ktorá ich zvádzala, ale nakoniec sa vydala za uhorského hajdúcha a odišla s ním kdesi do dolnej zeme.
Rozpor dvoch priateľov rozdelil a oni sa rozišli, usadili sa v dolinách pod Stromíšom, kde si založili svoje osady: Vlachovo a Gočovo... Čo vy na to? Nemohlo sa to takto udiať? Či nie?
Štefan Burčo: Povesť o tom, prečo čerti sťahovali hrad
Napísal(a) Š. Burčo
V dňoch 4. – 6. augusta 2023 budú obyvatelia Krásnohorského Podhradia oslavovať 700. výročie prvej písomnej zmienky o obci. Nad obcou sa vypína hrad Krásna Hôrka. V príhode Vám porozprávam pravdivý príbeh o tom, ako tento hrad vznikol... a to je aj môj príspevok k oslavám:
"V Rožňavskej kotline sa k Slanej pripája potok Čremošná. Ak pôjdeme proti prúdu dostaneme sa do údolia s dedinkami Drnava, Lúčka, Kováčová, Bôrka. Je to rozhranie medzi rudohorím a krasovou oblasťou Gemera. Cesta bola v minulosti dôležitou spojnicou do Košickej kotliny, k významnému kláštoru v Jasove a ďalej do Mukačeva.
Prví osídlenci boli čerti, ktorým vyhovoval krasový vrch Drienok, z ktorého ovládali celý kraj a mali aj možnosť prechodu do podzemia. Ľudia nazvali tento vrch "Őrdőgvár" a vyhýbali sa mu. V dávnych časoch však aj do nášho kraja prišli Kelti, a tí veru znepríjemňovali život čertom. Často museli z hradu unikať do podzemia, čo bolo nepríjemné a zraňovalo im ich ich pýchu – chvost, ktorým sa predvádzali pred čerticami. Na spoločnom zasadnutí padlo rozhodnutie preniesť svoje sídlo, ktoré oni nazývali "Dwrnew" na iné miesto.
Nové príbehy z Gemera: Lekáreň "Zlatý jeleň" v Rožňave.
Napísal(a) Š. Burčo
V severnej časti námestia v Rožňave stála krásna barokovo-klasicistická budova, ktorú do tejto podoby dal postaviť architekt János Mayer, ten istý, ktorý sa postaral i o vzhľad biskupského paláca vedľa. Budova dostala meno "Aranyszarvas" a poznal ju každý ako výbornú lekáreň. Istého času tu pracovali manželia Izák s peknou, mladou ženou Ester a z tohto obdobia je i moja príhoda.
Jedného popoludnia vošiel do lekárne mladý dôstojník a pomalými krokmi s mierne roztiahnutými nohami sa prihovoril lekárnikovi Izákovi s problémom, ktorý ho trápil: "Prosím, pomôžte, poranil som sa na chúlostivom mieste a potrebujem liečivú mastičku, lebo zanedlho budem musieť opäť vysadnúť na koňa a..."
Za horami, za dolami, kde sa písali rozprávky a povesti, bola jedna chudobná dedinka, ktorú miestni nazývali Kobylärovo a v análoch sa v roku 1460 označuje ako Feketepatak, či Schwartz Seifen, ale už v roku 1551 ako KOBELÁR.
Do tejto dedinky prišiel v roku 1794 farár Paulus Schaffarik zo Štítnika, so ženou a početným potomstvom. Ledva sa usadil, už pribehol mlynár Hraško s prosbou o pomoc, lebo v jeho mlyne robí nedobrotu čert a nedajbože sa ho zbaviť! Nuž, čo mal Paulus robiť, než ísť do mlyna a na čerta si postriehnuť. Prichytil mladého čerta a ten sa mu vyžaloval, že pre svoje nedostatky, ako malé rožky, skoro žiadny "zadný" chvost, dobrosrdečnú povahu... bol vyslaný medzi ľudí, aby škodil.
Neďaleko od Rožňavy, smerom na Štítnik, je malá dedinka, ktorá v roku 1327 mala názov Rakunhaus (či neskôr aj Rekeňa) – dnes Rakovnica. Obyvatelia sa živili ako sa dalo, ale veľká časť sa venovala drevorubačstvu a páleniu všade prepotrebného dreveného uhlia. I stalo sa, že furman s koníkom a naloženým vozom sa neďaleko kaplnky zasvätenej Márii Magdaléne, prevrátil a on si, chudák, dochrámal nohy. Umyl si ich v neďalekej studničke, ktorá mala povesť liečivej – zázračnej vody a naozaj sa mu uľavilo. Nuž a tak z domu vyslal každý deň svoju ženičku Júliu k prameňu, aby mu doniesla liečivú vodičku na pitie i umývanie. I stalo sa, že vodičku užívala i žena a... po dlhom čase otehotnela! Zvesť o zázračnom prameni sa rýchle rozniesol po celom Gemeri a i z Rožňavy ľudia putovali k prameňu s nádejou, že im pomôže. 22. júla sa takto začala tradícia púte ku kaplnke Márie Magdalény o ktorej sa klebetilo, že bola milenkou Ježiša a že mali spolu i dcérku Sáru... ale pán farár zakázali o tom vravieť!
Poznám taký kalendár, kde je každý mesiac kráľ. Každý chvíľu panuje, prírodu nám spravuje.
Napísal(a) Š. Burčo
Náš známy gemerský výtvarník Štefan Burčo z Rožňavy prispel na našu stránku svojím grafickým kalendárom, v ktorom použil básne Jany Vranovej zo Štítnika, uverejnené v jej knižôčke: DVANÁSŤ MESIAČIKOV. Zaujímavá je aj tým, že sám pán Burčo ju ilustroval. Knižôčka mala podnietiť detí k poznávaniu cudzích jazykov. Dnes si vybral júlovú a augustovvú básničku. K obrázku pripojil aj viacjazyčné texty, ktoré dopĺňajú jeho príspevok. Všimnite si aj jedno i druhé, možno sa aj vám bude páčiť.
Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera" I.
Napísal(a) Š. B
Milí návštevníci stránky Maj Gemer! Cez sviatky sme vyskúšali všeličo s obrázkami, ktoré nakreslil náš gemerský výtvarník Števo Burčo. Prvý diel jeho prác sme ukončili tesne pred Vianocami s dovetkom, že je to posledná z jeho Malej histórie horného Gemera. Už som z nich nechal spraviť Kalendár Maj Gemer na rok 2022. Uvidím, kto si ho z mojich prispievateľov v januári zaslúži. Ibaže uverejňovanie zaujímavých obrázkov od Števa nemá konca kraja a kto vie čo ešte pre nás, ktorí obdivujeme jeho kreslené umenie, pripraví. Chceme, aby všetko, čo pre nás spraví, zostalo na stránke Maj Gemer uverejnené. Preto už dnes Vám predkladáme tri z jeho 97 nových obrázkov. Ich sériu pomenoval Ilustrované historky z horného Gemera.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (18)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera "Dobsinensis": (49/50)
Dobšiná v zime mala, a možno i ešte pre terajších mladých, má svoje čaro. Z bežných zimných aktivít sa v polovici 20. stor. dostáva do popredia lyžovanie. "Pišel" sa dočkal lyžiarskeho vleku a celý areál nikto nenazýval inak ako "ALWEG". Žiaľ, dnes tu trčia len hrdzavé konštrukcie...
Dobšinskí lyžiari dosahovali pozoruhodných výsledkov. Dobre sa darilo i bežeckému lyžovaniu a bola snaha dostať do celoštátneho povedomia trasu z Dobšinského kopca na Čuntavu.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (17)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná "Historia dobsinensis": (str. 46/50):
Murovaný most na "Troch ružiach". O mostoch som sa už zmienil a teraz by som niečo chcel o stavbách v pozadí. Na pravej strane je kováčska dieľňa, niečo také ako "koňoservis na výpadovke" do Rožňavy. V pozadí, to je "hostinec", kde okrem výčapu bola aj miestnosť na spoločenské podujatia a hostinský mal i niekoľko kamrlíkov pre pocestných.
Nemôžem k tomu nepridať PRÍHODU, ktorú som si ako dieťa vypočul na posiedkach s tetou a jej kamarátkami. Posiedky mali skoro vždy rovnaký priebeh – boli v nedeľu popoludní a ja som sa ich zúčastnil, ak práve v kine bol film "mládeži neprístupný". Jedli sme grulikúchen, fanúšiky, či koláče s lekvárom, alebo aj makovú štrúdľu. Zapíjali bielou kávou z melty, cigorky, či originál zrnkovej!
Viac...
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (16)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis": (43/50)
DOBŠINÁ – Dobšinský potok.
Je zaujímavé, že v našom mestečku sa skoro všetky domy otáčajú k potoku "zadkom"...
ale vytvárajú pre výtvarníka pekné zákutia
... či nie?
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (15)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera – "Historia dobsinensis". (40/50)
Dobšinské námestie bolo kedysi ozajstné centrum spoločenského života. V lete prišli kolotoče so strelnicou a môj otec vystrieľal pre mamu farebné papierové kvety a mne loptičku na gumičke! Predávala sa cukrová vata a na húsenkovej dráhe som sa márne snažil buchnúť do lopty, a tak som mal radšej retiazkový kolotoč. Často prišiel cirkus a mňa nezaujímali pekné artistky, ale dvaja šašovia a ich scénky! Pamätám si, že raz bola i búdka s kukátkami, kde sa premietali čierno-biele diáky z rôznych kútov sveta a večer vraj pre pánov i "šteklivé" obrázky.
V strede bola kašna – četerna s nádherne studenou vodou, obkolesená zdatnými lipami, ktoré zjari voňali a bzučali včelím spevom. Okolo predávali "gordanky" syry, Maďarky a Bulhar zeleninu a ovocie a Rejdovci grule... Na jeseň prišiel nákladiak plný červených melónov, z ktorých vyrezávali trojuholníky na koštovanie.
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (14)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera (37/50)
DOBŠINÁ – Do roku 1911 sa svietilo len petrolejom. Časť mesta bola elektrifikovaná, ale výhodné podmienky na vybudovanie priehrady na Hnilci so spádom do Vlčej doliny v Dobšinej – čo je vzdialenosť 4,5 km s 286 m výškovým rozdielom, dávalo predpoklad elektrifikácie nielen mesta, ale celého regiónu!
Prečerpávaciu vodnú elektráreň dali do prevádzky v roku 1953.
Zvláštnosťou elektrárne v Dobšinej je to, že na jednej osi má v strede motorgenerátor a na jednej strane Francisovu turbínu a na druhej vysokotlakové čerpadlo.
V roku 1956 dostavali i vyrovnávaciu nádrž pod mestom.
Trochu sa pamätám na tú dobu, veď večery sme často trávili pri svite petrolejky s typickou "vôňou".
Štefan Burčo: Malá ilustrovaná história horného Gemera (13)
Napísal(a) Š. Burčo
Malá ilustrovaná história horného Gemera - "historia dobsinensis". (34/50)
– Žiaľ, história prináša i tragédie... Bašovci, Turci, požiare, vojny... V prvej svetovej sa skoro 500 mládencov muselo zapojiť do vojnového šialenstva a takmer 100 zahynulo..., v druhej museli chlapci narukovať a mnohí odchádzali "na východný front"...
Mnohí privítali vznik "samostatnej" Slovenskej republiky, ale čoskoro vytriezveli. V septembri 1941 bol prijatý "Židovský kódex" a začalo násilie na nevinných ľuďoch. Z prác Ing. arch. Evy ŠMELKOVEJ vieme, že prví Židia (6 osôb) prišlo do mesta na základe povolenia krajinského snemu o ich možnom usadení v mestách.
V J Ú L I 2026
SI PRIPOMÍNAME
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale študoval výtvarné umenie na akadémii vo Viedni a v Ríme. Pracoval aj ako medailér, aj na sakrálnej a náhrobníkovej plastike, vynikal v rezbárstve z mramoru. Bol typickým predstaviteľom klasicizmu, jeho najlepšími dielami sú portréty, ktoré dokonale odrážajú charakter jeho modelov. Od r. 1847 pôsobil ako sochár v Rimavskej Sobote, kde si otvoril aj sochársku dielňu. Jeho popredným dielom je reliéf hlavného oltára ev. kostola v Tisovci, náhrobník v reformovanom kostole v Rimavskej Sobote. Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, má vo svojich zbierkach okolo 100 predmetov z umelcovej pozostalosti. Na vonkajšej stene reformovaného kostola vo výklenku sa nachádza Ferenczyho busta z carrarského mramoru, dielo Lászlóa Vaszaryho. Bustu odhalili v roku 1909. V Budapešti v roku 1905 vyšla podrobná monografia o jeho živote a diele od Šimona Mellera. -MM-O. i. študoval v Rožňave-Brzotíne, na kolégiu v Prešove a na univerzite vo Wittenbergu. Po štúdiách účinkoval na rôznych miestach, naposledy v Štítniku. Bol organizátor stredných škôl na Gemeri, v Štítniku založil prvý učiteľský spolok v Uhorsku. V r. 1738 a od r. 1741 bol superintendentom potiského dištriktu. Literárne tvoriť začal ešte počas štúdií a veľký vplyv mal na neho i Daniel Krman, s ktorým spoločne prekladal bibliu. Venoval sa najmä písaniu náboženských spisov, skladal a z nemčiny prekladal náboženské piesne. Jeho diela mali okrem náboženského i výchovno-vzdelávací charakter. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa básnikom. Básnikovu pamiatku pripomína Pamätná izba Jána Brocku v Základnej škole na Hviezdoslavovej ulici v Revúcej. -MM-
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz Kamienky z Rimavy – spomienkové črty z čias spisovateľkinho detstva a mladosti na Gemeri. V r. 2010 vydala Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote bibliografický profil Som stále Gemerčanka, zostavila Silvia Bodorová. -MM-Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn. -MM-
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1963 bol na študijnom pobyte v Palestíne a v rokoch 1969 – 1970 na základe štipendia Svetovej rady cirkví na študijnom pobyte na univerzite v Göttingene. Bol dlhoročný profesor starozákonnej teológie na na Ev. bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Ako pedagóg napísal učebné texty k biblickým knihám Ámosa, Ozeáša, Izaiáša a Jeremiáša. Prednášal a publikoval biblicko-exegetické práce, logické, lingvistické a teoreticko-poznávacie práce, práce o kresťanstve, náboženstve a cirkvi, práce interpretujúce mysliteľov a básnikov. Vytvoril osobitú životnú logiku a teóriu poznania slúžiacu pre odôvodnenie svojich návrhov pre svetské riešenia základných problémov spoločnosti (sociálnych, ekologických a iných) podopreté Bibliou. -MM-
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). -MM-Študoval na strednej škole v Rožňave a na technickej banskej akadémii v Banskej Štiavnici a v Loeben v Rakúsku. Bol majiteľom baní a hutí v Gemeri, predovšetkým v Rožňave a podieľal sa na ich rozvoji. V rokoch 1884 – 1896 pôsobil aj ako dozorca evanjelického gymnázia. Zakladateľ a veliteľ dobrovoľného hasičského spolku v Rožňave, vypracoval návrh štatútu spolku podľa podobných štatútov z iných miest s prihliadnutím na miestne podmienky. Zakladajúce valné zhromaždenie sa uskutočnilo 8. 3.1874, kde bol štatút prijatý. -MM-
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. -MM-
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. -MM-
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. -MM-
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. -MM-