1959 – 1960 II. trieda Gemerská
Zachované výsledky z jesene: Rožňava B – N. Slaná 5:1, N. Slaná – Hosťovce 2:0, N. Slaná – N. Medzev 2:0, N. Slaná – Budulov 3:2, N. Slaná – Drienovec 2:3, K. Teplica – N. Slaná 4:1
Zachované výsledky z jari: N. Slaná – Kameňany 0:3, N. Slaná – K. Teplica 6:2, Hosťovce – N. Slaná 3:2, N. Slaná – Rožňava B 1:3
Rok 1974
Nižná Slaná – VSŽ Košice (2. liga)
VSŽ Košice: Sceňák – Desiatnik, Hodor, Klimovič, Marcin, Bodnár, Polyák, Kysel, Paličko,
Maňkoš, Sladkovský, Pomaj, Benko, Jurčo, Knap
Po zápase sa hostia zaujímali o brankára Ivana Plačka a Ondreja Gazdíčka.
Rok 1976
Nižná Slaná – Jelšava 1:2
Jelšava: T. Polgár – Š. Polgár, Hruška, Macko, Ripič, Jánošdeák, Gömöri, Kubej, Hric, Terpák,
Kubajda, Sirotňák, Sekáč, Gallo, Piroh, Baumann
N. Slaná v tej dobe: I. Plačko – Kič, Spišák, J. Zagiba, Kaššai – Hudák, P. Gazdík, Š. Junger – Š. Gazdík, M. Šlosárik, Leško
Rok 1998
N. Slaná – Jelšava (2. liga) 1:6
Jelšava: Pulen, Gažovič, Belica – Černega, Krivjančin, Kuzma, Pazúr, Vojčík, Kamenský,
Szaniszló, Medvec, Gočaltovský, Lukáč, Lunter, Nikitin, Síč, Šimšaj, Zlacký, Poruba, Blaha
Jeseň 2000
N. Slaná – Prešov 1:6, gól: Ruszó
Prešov: Trančík, Pulen, Ferenc – Petruš, Seman, Filip, Staš, Loj, Ďorď, Škarbek, Durkáč , Bašista, Martaus, Bubenko, Dic, Kovalík, Chovan, Jakubko, Adam, Šesták, Hricov, Lengyel
N. Slaná – Betliar 1:2, gól: G. Keršák
Sezóna 2001 – 2002 (okrem majstrovských zápasov V. ligy – JZ)
N. Slaná – Turňa n/B.
Súper bol lepší, čestný gól mohol zaznamenať Ruszó z penalty, ale Feke jeho strelu vyrazil.
N. Slaná: Lindák – Karas, Gunár, J. Keršák, Hlaváč – Valentko, Bobrík, G. Keršák, Krak – Ruszó, Turcsányi
N. Slaná – Revúca 0:3
N. Slaná: Lindák – Karas, Gunár, J. Keršák, Hlaváč – Valentko, Bobrík, G. Keršák, Krak – Ruszó, Turcsányi, striedali Vandrášik, Grančák
N. Slaná – Rožňava 0:2
N. Slaná – Betliar 3:5, góly: Turcsányi, Bober, Ruszó
N. Slaná – Betliar 2:2
Revúca – N. Slaná 4:1
Sezóna 2009 – 2010
N. Slaná – Štítnik K. T. (IV. liga - JUH)
Leto 2011
N. Slaná – G. Poloma (V. liga K - G)
Zápas mal zvláštnu príchuť pre domáceho gólmana, ktorý pôsobil predtým v G. Polome, kde však neodohral ani minútu. „Na zápas ma intenzívne pripravoval Karol Kováč. Už po rozcvičke som nevládal hrať. Podľa slov Karola Kováča som podal dobrý výkon a aj vďaka nemu som chytil dve strely, ktoré som nezvykol chytať, “ uviedol Š. Tomášik.
Nižná Slaná –– Gemerská Poloma 4:5 (0:2)
góly: Müller 2, Cangár, T. Pitoňák
Nižná Slaná: Š. Tomášik – O. Junger, M. Hajči, M. Prónai, Miloš Schvarz – D. Valko, Slovák,
M. Pitoňák (Soják), Juraj Junger (K. Kováč) – T. Pitoňák, J. Cangár
Dorast a žiaci
Rok 1984
Prípravný zápas Dorast N. Slaná – dorast Rožňava – zvíťazila Nižná Slaná
Rok 2001 – Žiaci
Drnava – N. Slaná 2:9
Mužstvo hostí prehrávalo 0:2, ale otočilo nepriaznivý stav. Nastúpilo v rozostavení 4 – 3 – 3.
N. Slaná: Tomášik – Balogh, Tóth, D. Hajči, Anderko – Čipka, Gáll, Regrút – M. Nemčko, M. Hajči, D. Nemčko
Hrhov – N. Slaná 4:3
Mužstvo odohralo vyrovnaný zápas, žiaľ často ho poškodzoval rozhodca. Karol Kováč bol vykázaný z lavičky. D. Hajči strelil jeden z gólov hostí, ale zlomil si ruku.
N. Slaná: Tomášik – Balogh, M. Hajči, Cangár, Kanaba - Čipka, Gáll, Regrút, D. Hajči – M. Nemčko, D. Nemčko
Jar 2002 – Dorast
N. Slaná – V. Slaná
Domáci tréner mal k dispozícii málo hráčov, a tak išiel do útoku Roman Nemec. Zápas bol vyrovnaný, o čosi lepšie v strede kombinovali domáci. Juraj Leštach prekonal Liptaia strelou zo 40 metrov. Ďalší gól pridali domáci po faule na Nemca – z penalty. Tretí gól pridali po akcii na ľavej strane. Okrem toho to bol predzápas zápasu V. ligy – JZ. Z hľadiska slušne povzbudzoval mužstvo Karol Kováč, nechýbali trúbky a bubon.
Jeseň 2002 – Žiaci
Drnava – N. Slaná 4:5
Išlo o vyrovnaný zápas na mokrom teréne, pričom brankár hostí si zobral z domu dva páry kopačiek. Hostia neustále doťahovali stav zápasu, až napokon zvíťazili. Tri góly strelil stredný záložník Gáll, pričom dva boli zo 35 metrov – bomby. Brankár hostí bol premočený.
2003 – 2004 – Dorast
V. Slaná – N. Slaná
Hostia sa dopredu nevzdávali, ale išli s cieľom zabojovať, čo sa aj podarilo. V bráne bol Tomášik, v obrane boli Janco, L. Dovec, J. Dovec, Gallo. Neprináleží hodnotiť výkony jednotlivcov, lebo každý hráč podal dobrý výkon a Nižná Slaná zvíťazila.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.