Káder: Peter Lenkey, Ján Salai – Vladimír Šimon, František Parditka, Miroslav Golenya, Ondrej Lázok, Róbert Kováč, Roland Lörinc, Oto Kerekeš, Ladislav Szendi, Vojtech Sárkany, Valentín Drenko, Ladislav Mezei, Ivan Drenko, Ladislav Brúgoš, Miroslav Lizoň, Ján Šikúr, Ladislav Šalamon, Štefan Kuchta, Štefan Rusznyák, Marián Szabó.
Príčiny poklesu: Mužstvo zaváhalo na trávnikoch súperov, napr. v Nižnej Slanej prehralo 3:1, na jar prehralo až 5 krát.
Predbehol: Jablonov n. / T.
FK Lokomotíva CHZ Dedinky – 1998 / 1999
Káder: Milan Ogurčák - Peter Ogurčák, Jozef Pamula, Erik Mačejovský, Róbert Kopkáš, Ondrej Kopkáš, Miloš Kollárik, Ľuboš Duda, Rastislav Krempaský, Rastislav Šrenkel, Maroš Korfanta, Ivan Tököly, Róbert Litecký, Marek Sarnovský, Roman Soják, Miroslav Majerčák, Rastislav Čuchran, Vladimír Demjanovič, Milan Kuchár, Slavomír Kuchár, Emil Putnocký, Miroslav Sýkora, Stanislav Grančák, Marek Špiner.
Príčiny poklesu: výborný finiš Kružnej, kvalitnejší káder Kružnej, mužstvo prehralo na jar až 4 krát.
Predbehla: Kružná
FK Rožňava B Lipovník – 1999 / 2000
Káder: Gášpar, Šiška – Podracký, Korintuš, Lörinc, Balta, Cabada, Fabian, Debnár, Filčák, Grecmacher, Ján Gonos, Jaro Gonos, Milko, Szücs, Emödy, Anna, Hagovský, Čatajský, Karnay, Ivan, Andrus, Olexa, Szoják, Znak, Majný, Morávek, Ondrejčík, Szekeres.
Príčiny poklesu: mužstvo viackrát zaváhalo na trávnikoch súpera, výborný finiš Kunovej Teplice, ktorá sa pred jarou posilnila (Dorkin, Spišák, Čatlóš, M. Turcsányi) a body stratila iba raz.
Predbehla: Kunova Teplica
FK Plešivec – 2000 / 2001
Káder: Skokan, Krnáč – P. Badin, S. Badin, Viola, Poštár, Pulen, Szaniszló, M. Kubík, Petrík, Csobádi, Gaži, Szeman, Horváth, Ruszó, Znak, Kakalejčík, V. Kováč, Att. Kovács, Bartuš, Körösy, Pásztor.
Príčiny poklesu: v úvodnom jarnom kole s Nižnou Slanou mužstvo len remizovalo, Nižná Slaná na jar prehrala len raz.
Predbehla: Nižná Slaná
FK Družstevník Gemerská Poloma – 2003 / 2004
Káder: Jaroslav Chanas, Peter Kristof, Peter Gemerský – Ľubomír Hatvaník, Viktor Lišuch, Július Lišuch, Tibor Világi, Marek Galajda, Branislav Kurian (jesenná časť), Zdenko Greško, Marek Roxer, Martin Arvay, Roman Die, Ján Valko, Viktor Ďuriček, Ľubomír Ďuriček, Jozef Gunár, Karol Chomiak, Martin Szoják, Štefan Forgáč (obaja jarná časť), Martin Ďuriček, Stanislav Ďuriček.
Príčiny slabšej jarnej časti: mužstvo už na jeseň netrénovalo, tréner Ferenc sa po jeseni vzdal funkcie, možno ho poznačila aj inzultácia s Lipovníkom (po tomto zápase už body nezískavalo).
Predbehol: Plešivec
MFK Dobšiná 2010 / 2011
Káder: Plačko, Breuer - Brnčík, P. Fabian, Rupp, Laurinc, Grančák, Valentko, F. Fabian, Barnák st., Barnák ml., Surovský, Gotthardt, Mačejovský, Strelka, Poliak, Zahoranský, Zvolenský, Potočný, D. Ondrejčík, Klausman, Martinko, Horváth.
Príčiny poklesu o jedno miesto: po jeseni mali mužstvá Dobšinej a Lipovníka rovnaký počet bodov, na jar sa Dobšiná oslabila o skúsených hráčov (Brnčík, Zahoranský) , ale káder doplnili mladí hráči (Martinko, Barnák ml.).
Predbehol: Lipovník
2. trieda
TJ Papiereň Slavošovce 2000 / 2001
Káder: Organ - Skurka, Eštók, Benedik, P. Kočerjagin, I. Kočerjagin, Haviarik, Ondrejčík, Slíž, E. Varga, O. Varga, Tomko, Vojtko, Péntek, Ferenc, Mihálik, Oravec, Karalo, Klimko, Klementis.
Príčiny: mužstvo prehralo na jar minimálne 2 krát, vo vzájomnom súboji s FK Brzotín prehralo.
Predbehol: FK Brzotín
FK Baník Nižná Slaná 2009 / 2010
Káder: Ivan Krnáč, Štefan Tomášik (jarná časť) – Roman Nemec, Radovan Hajči, Dalibor Hajči, Martin Hajči, Vladimír Hlaváč, Marián Poťmák, Miloš Leško, Miroslav Schvarz, Miloš Schvarz, Miroslav Prónai, Miroslav Ambróz, Tomáš Čipka, Juraj Cangár, Imrich Dušinský, Peter Slovák (jarná časť), Ján Pitoňák, Štefan Gunár, Vladimír Karas, Marek Boroš, Juraj Leštach, Juraj Junger.
Príčiny: mužstvo síce vyhralo jesennú časť, ale netrénovalo, čo sa na jar zlepšilo, slabšia strelecká koncovka v jarnej časti, vzájomný zápas s Kružnou prehralo, s Rož. Bystrým doma a s Pačou doma stratilo ďalšie body v tabuľke.
Predbehol: FK Apex Kružná
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.