Pre deti tie tri dni boli najkrajšie chvíle, na ktoré spomínajú aj po sedemnástich rokoch. Team vtedy tvorili chlapci rómski aj nerómski, a aj podľa názvu „futbal spája“ boli ako jeden, žiadne predsudky, tešili sa a smútili spolu (mali by ste vidieť ako im oči žiarili). Hoci sme zo skupiny nepostúpili, bol som na deti pyšný a hrdý. Bola to pre nás veľmi dobrá skúsenosť a motivácia, ktorá nás posúvala ďalej pracovať na herných činnostiach a skvalitňovať tréningový proces. Dá sa povedať, že táto skúsenosť bola pre nás hnacím motorom pokračovať v práci a napredovať. Som si istý, že tento úspech motivoval aj ostatných, aj tých ktorí dovtedy nešportovali. A tak vedenie školy v roku 2006 napísalo projekt, ktorý nám prešiel a mohli sme deťom nakúpiť športový materiál (dresy, kopačky, lopty a iné). V roku 2007 sa nám konečne podarilo prihlásiť do okresnej súťaže starších žiakov M15, po čom sme veľmi túžili, aby sme si mohli zmerať sily s ostatnými družstvami. Bolože to radosti! V tejto súťaži sme až po dnes, musím povedať, že sa nám darí a stále sme v top trojke. V tomto období sa k nám pridali aj dievčatá, ktoré si obľúbili túto hru, aj tréningový proces. Chcem ešte povedať, že tieto deti nehrali len futbal, ale aj volejbal, nohejbal i stolný tenis, proste boli všestranné, radi športovali, hýbali sa. Toto malo prednosť pred technikou, telefónom, počítačom, sociálnymi sieťami - darilo sa nám vypnúť mobil a zapnúť seba. Ďalšie úspechy: chlapci hrali štvrťfinále Coca cola cup proti Popradu a Spišskej Novej Vsi, zúčťastnili sa krajských kôl v Košiciach, Michalovciach a inde. Za tých dvadsať rokov toho bolo dosť, ale ten najväčší úspech je však to, že deti našli cestu k športu, k pohybu, chcú urobiť niečo pre seba, využiť správne čas a hlavne učiť sa byť dobrým človekom, byť priateľským a vážiť si jeden druhého. Za tento úspech chcem poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na tomto procese, a to hlavne rodičom, Základnej škole Slavošovce a Obecnému úradu Slavošovce. Za toto obdobie by som chcel vyzdvihnúť niekoľko mien športovcov, ktorí boli talentovaní a ostali verní tomuto športu:
Richard Kúdela, Roman Šimko, Erik Tomi, Dušan Barboriak, Július Lalik ml., Milan Balco, Stano Dzureň, Lákáš Gábor, Maroš Gábor, Filip Viola, Miroslav Ďurák, Ondrej Gunár, Ján Karalo, Janko Hric, Stanislav Hric, Lukáš Felezký, Stanislav Gunár, Kevin Lalik, Vladimír Lalik, Adrián Vavrek, Andreas Karalo, Marcel Ikri, Karol Tomi, Lenka Dovcová, Barbora Ferencová, Dominika Dzureňová, Simona Hlaváčová, Lenka Laliková, Gabriela Laliková, Džesika Karalová, Evka Karalová, Nikola Karalová a ďalší.
![]() |
||
![]() |
![]() |
|
![]() |
![]() |
S Ú Č A S N O S Ť
Jesenná časť futbalovej sezóny 2022/23 skončila pre dva tímy
TJ Papiereň Slavošovce, a to prípravku U12 a starších žiakov U15, obrovským úspechom.

Mladší a aj starší žiaci majú za sebou naozaj veľmi úspešné obdobie. Prvé miesto v tabuľke žiackej súťaže IV. ligy a III. miesto prípravky hovorí za všetko.
V tíme mám 25 vynikajúcich futbalistov. Najlepšie na tom je, že deti ten šport neskutočne baví. Rady trávia svoj voľný čas s kamarátmi v kolektíve a zároveň robia niečo aj pre svoje zdravie. Táto sezóna vyšla úplne podľa našich predstáv. Odohrali
sme deväť zápasov spolu s prípravkou, kde sme stratili body len v Dobšinej po prehre 2:1 a prípravka 5:3, bola to dráma až do konca, kde naši žiaci do posledných minút vyhrávali, no koniec zápasu sme nezvládli. Napriek tomu musím chlapcov pochváliť za bojovnosť a obetavosť, som pyšný na všetkých chlapcov rovnako.
Chlapci ukázali v tejto sezóne, že vytrvalosťou, priebojnosťou a pravidelnými tréningami možno dosiahnuť pekný úspech. V jesennej sezóne odohrali množstvo zápasov, čo ich následne posunulo na prvú priečku v tabuľke. Aj medzi nimi sú už teraz veľmi výrazné športové
osobnosti, ktoré spoločne tvoria silný celok. Asi najvýraznejším hráčom uplynulej časti sezóny bol kapitán tímu Lukáš Tomi, ktorý drží defenzívu, obranu a na svoj vek je po športovej stránke veľmi vyspelý.
Teraz čaká mladých a úspešných futbalistov množstvo tréningov a súťažná sezóna sa pre nich naplno začne až koncom apríla 2023.
- S akými predsavzatiami a cieľmi vstupujeme do prípravy na odvetnú časť súťažného ročníka?
Hlavným cieľom do prípravného obdobia je doplniť káder vhodnými typmi hráčov, hlavne do ofenzívy a pracovať v tréningovom procese na zlepšovaní a napredovaní v herných činnostiach jednotlivca. Zlepšiť musíme aj útočnú fázu, s ktorou sme mali problémy, a popracovať na tímovej chémii i mentálnej stránke hráčov v tejto fáze ich vývoja. Vylepšiť musíme aj prechodovú fázu a zakladanie útoku.
Na záver by som chcel poďakovať všetkým tým, ktorí mi počas sezóny pomáhali pri mužstve starších a mladších žiakov.
Pripravil: Bc. Július Lalik

































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.