Pre deti tie tri dni boli najkrajšie chvíle, na ktoré spomínajú aj po sedemnástich rokoch. Team vtedy tvorili chlapci rómski aj nerómski, a aj podľa názvu „futbal spája“ boli ako jeden, žiadne predsudky, tešili sa a smútili spolu (mali by ste vidieť ako im oči žiarili). Hoci sme zo skupiny nepostúpili, bol som na deti pyšný a hrdý. Bola to pre nás veľmi dobrá skúsenosť a motivácia, ktorá nás posúvala ďalej pracovať na herných činnostiach a skvalitňovať tréningový proces. Dá sa povedať, že táto skúsenosť bola pre nás hnacím motorom pokračovať v práci a napredovať. Som si istý, že tento úspech motivoval aj ostatných, aj tých ktorí dovtedy nešportovali. A tak vedenie školy v roku 2006 napísalo projekt, ktorý nám prešiel a mohli sme deťom nakúpiť športový materiál (dresy, kopačky, lopty a iné). V roku 2007 sa nám konečne podarilo prihlásiť do okresnej súťaže starších žiakov M15, po čom sme veľmi túžili, aby sme si mohli zmerať sily s ostatnými družstvami. Bolože to radosti! V tejto súťaži sme až po dnes, musím povedať, že sa nám darí a stále sme v top trojke. V tomto období sa k nám pridali aj dievčatá, ktoré si obľúbili túto hru, aj tréningový proces. Chcem ešte povedať, že tieto deti nehrali len futbal, ale aj volejbal, nohejbal i stolný tenis, proste boli všestranné, radi športovali, hýbali sa. Toto malo prednosť pred technikou, telefónom, počítačom, sociálnymi sieťami - darilo sa nám vypnúť mobil a zapnúť seba. Ďalšie úspechy: chlapci hrali štvrťfinále Coca cola cup proti Popradu a Spišskej Novej Vsi, zúčťastnili sa krajských kôl v Košiciach, Michalovciach a inde. Za tých dvadsať rokov toho bolo dosť, ale ten najväčší úspech je však to, že deti našli cestu k športu, k pohybu, chcú urobiť niečo pre seba, využiť správne čas a hlavne učiť sa byť dobrým človekom, byť priateľským a vážiť si jeden druhého. Za tento úspech chcem poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na tomto procese, a to hlavne rodičom, Základnej škole Slavošovce a Obecnému úradu Slavošovce. Za toto obdobie by som chcel vyzdvihnúť niekoľko mien športovcov, ktorí boli talentovaní a ostali verní tomuto športu:
Richard Kúdela, Roman Šimko, Erik Tomi, Dušan Barboriak, Július Lalik ml., Milan Balco, Stano Dzureň, Lákáš Gábor, Maroš Gábor, Filip Viola, Miroslav Ďurák, Ondrej Gunár, Ján Karalo, Janko Hric, Stanislav Hric, Lukáš Felezký, Stanislav Gunár, Kevin Lalik, Vladimír Lalik, Adrián Vavrek, Andreas Karalo, Marcel Ikri, Karol Tomi, Lenka Dovcová, Barbora Ferencová, Dominika Dzureňová, Simona Hlaváčová, Lenka Laliková, Gabriela Laliková, Džesika Karalová, Evka Karalová, Nikola Karalová a ďalší.
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
|
 |
 |
S Ú Č A S N O S Ť
Jesenná časť futbalovej sezóny 2022/23 skončila pre dva tímy
TJ Papiereň Slavošovce, a to prípravku U12 a starších žiakov U15, obrovským úspechom.
Mladší a aj starší žiaci majú za sebou naozaj veľmi úspešné obdobie. Prvé miesto v tabuľke žiackej súťaže IV. ligy a III. miesto prípravky hovorí za všetko.
V tíme mám 25 vynikajúcich futbalistov. Najlepšie na tom je, že deti ten šport neskutočne baví. Rady trávia svoj voľný čas s kamarátmi v kolektíve a zároveň robia niečo aj pre svoje zdravie. Táto sezóna vyšla úplne podľa našich predstáv. Odohrali 
sme deväť zápasov spolu s prípravkou, kde sme stratili body len v Dobšinej po prehre 2:1 a prípravka 5:3, bola to dráma až do konca, kde naši žiaci do posledných minút vyhrávali, no koniec zápasu sme nezvládli. Napriek tomu musím chlapcov pochváliť za bojovnosť a obetavosť, som pyšný na všetkých chlapcov rovnako.
Chlapci ukázali v tejto sezóne, že vytrvalosťou, priebojnosťou a pravidelnými tréningami možno dosiahnuť pekný úspech. V jesennej sezóne odohrali množstvo zápasov, čo ich následne posunulo na prvú priečku v tabuľke. Aj medzi nimi sú už teraz veľmi výrazné športové 
osobnosti, ktoré spoločne tvoria silný celok. Asi najvýraznejším hráčom uplynulej časti sezóny bol kapitán tímu Lukáš Tomi, ktorý drží defenzívu, obranu a na svoj vek je po športovej stránke veľmi vyspelý.
Teraz čaká mladých a úspešných futbalistov množstvo tréningov a súťažná sezóna sa pre nich naplno začne až koncom apríla 2023.
- S akými predsavzatiami a cieľmi vstupujeme do prípravy na odvetnú časť súťažného ročníka?
Hlavným cieľom do prípravného obdobia je doplniť káder vhodnými typmi hráčov, hlavne do ofenzívy a pracovať v tréningovom procese na zlepšovaní a napredovaní v herných činnostiach jednotlivca. Zlepšiť musíme aj útočnú fázu, s ktorou sme mali problémy, a popracovať na tímovej chémii i mentálnej stránke hráčov v tejto fáze ich vývoja. Vylepšiť musíme aj prechodovú fázu a zakladanie útoku.
Na záver by som chcel poďakovať všetkým tým, ktorí mi počas sezóny pomáhali pri mužstve starších a mladších žiakov.
Pripravil: Bc. Július Lalik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.