Víťaz 7. ligy ObFZ Rožňava ročníka 2022-2023 TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka s pohárom riadiaceho futbalového zväzu. Foto: facebook
Na druhom mieste v tabuľke skončil súťaž futbalový klub OFK Vyšná Slaná. Okrem toho, že získal striebornú medailu, najviac prekvapil tým, že dlho sa v tabuľke držal na nižších pozíciách a pohyboval sa od 1. miesta až po 5-te. Pozíciu lídra sa mu darilo držať iba 5 kôl. Druhé miesto si vybojoval najmä vďaka lepšiemu vzájomnému zápasu s tretím mužstvom tabuľky – TJ Baník Rožňavské Bystré. V poslednom kole na domácej pôde zvíťazilo iba rozdielom jedného gólu, ktorý padol v tomto stretnutí až v jeho závere. Mužstvo, ktoré už dlhšie patrí medzi špičky okresu a okúsilo úroveň futbalu aj vo vyšších futbalových ligách, využilo dôkladne skúsenosti práve z týchto stretnutí. Slúži mu ku cti, že jeho člen Štefan Domik si dlho držal 1. miesto najlepšieho strelca ročníka, keď záverečný súčet 26 strelených gólov dosiahol až v ostatných 4 kolách, čo na víťazstvo v ročníku bolo málo. Mužstvo spod hory Radzim v tomto ročníku dosiahlo tieto výsledky: vyhralo 17 zápasov, v 4 stretnutiach dosiahlo nerozhodný výsledok a 3 zápasy prehralo. Dosiahlo pri tom skóre 83:20 a vybojovalo si 55 bodov.
Klub disponuje hráčmi, ktorí sa prejavili ako výborní strelci. V tomto ročníku sa strelecky prejavilo 14 hráčov: Zabrel 3, Filip Gallo 11, Marrtin Gallo 1, Kalis 7, Ján Gallo 4, Adam Gallo 9, Kuzma 3, Liptai 4, Bizik 1, Kračún 2, Leskovjanský 1, Seman 9, Katona 1, Domik 26. Žltú kartu si od rozhodcov zaslúžilo 10 hráčov. Červenou kartou bol potrestaný iba 1 hráč – F. Gallo.
V Rožňavskom Bystrom bola v sobotu 24. júna 2023 schôdza klubu, na ktorej vyhodnotili futbalový uplynulý ročník 7. ligy ObFZ Rožňava a konštatovali, že tretie miesto, ktoré si vybojovali, patrí v histórii klubu medzi najlepšie. Na sociálnej sieti uviedli, že sa odvďačili ako jednému tímu, ale aj ako kamarátom. Zlaté medaily, ktoré im venovali, si zaslúžili ako ľudia a ako jeden úžasný kolektív, ktorý vždy bojoval až do poslednej minúty. Samozrejme medaily dostalo aj vedenie, naša bufetárka, kameraman, hospodár a ostatní.Ocenili aj svojho najlepšieho brankára (Darko Forgáč), najlepšieho strelca (Robko Rochl) a najlepšieho hráča (Tomáš Ivanič) a pohár za celý tím si vyzdvihol kapitán (Adam Rochl).
Tretím najlepším mužstvom 7. ligy OBFZ Rožňava ročníka 2022-2023 sú futbalisti TJ Baník Rožňavské Bystré, ktorí tak dosiahli najlepší výsledok v doterajšej histórii futbalu v obci. Žiaľ, aj keď sa tento kolektív držal ako líder súťaže 7. ligy na 1. mieste až v 10. kolách, v závere mu to nevyšlo tak, ako by si futbalisti a ich fanúšikovia boli želali. Ako sme už spomínali, rozhodli vzájomné zápasy prvých troch mužstiev tabuľky, keď súperi Bystrého v terajšej tabuľke pred nimi boli lepší v domácich zápoleniach a neprehrali ani jeden vzájomný zápas. I tak 
však môžeme konštatovať, že Bystrania v tomto ročníku boli šťukou súťaže a nebyť menších skúseností z takýchto stretnutí, možno by sme spoznali v tomto ročníku iného víťaza, než v predchádzajúcich ročníkoch. Veď v 26. kolách vyhrali 17 stretnutí, dosiahli 4 remízy, a rovnako ako Vyšnoslanci, aj 3 prehry. Skóre, ktoré dosiahli v tomto ročníku je 62:17 a počet získaných bodov 55. Najviac ich bolí však výsledok zápasu v Gemerskej Polome, kde s domácim klubom prehrali zápas o gól, ale aj dvaja ich hráči nedokončili toto stretnutie pre žlté karty. Na chválu je však, čo si treba všimnúť i napriek tomuto zlému výsledku v Polome, že k najlepším patrí nielen obrana Baníka, ale najmä jeho brankár Dárius Forgáč, ktorý pustil do svojej brány iba 17 gólov, čo je najnižší počet v tomto ročníku medzi brankármi 7. ligy. Konečne sa pozitívne prejavil hráč Baníka Róbert Rochl aj v streleckej súťaži tohto ročníka, keď so svojimi 17 gólmi obsadil s ďalšími 3 hráčmi spoločne tretie miesto.
Výbornými strelcami disponuje aj bystränský klub. V tomto ročníku takými boli až 15 hráči: Adam Rochl 6 gólov, Róbert Rochl 17, Kuchta 1, Ivanič 1, Milan Gallo 2, Znak 4, Hajdu 2, Jakub Rochl 3, Viliam Gallo 2, B. Milko 8, Viola 1, Ján Rochl 5, Miloš Gallo 8, Minčík 1, Bakoš 3. Ani nositeľov žltých kariet neubudlo. V tomto ročníku ich bolo 15. Škoda, že aj v tomto klube disponovali siedmimi hráčmi, ktorí boli potrestaní červenou kartou (Forgáč, M. Gallo, Znak, Jak. Rochl, V. Gallo, B. Milko, Bakoš).
Počas uplynulého ročníka 2022-2023 sa o tretie miesto TJ Baník Rožňavské Bystré pričinili títo hráči: Maroš Bakoš, Filip Čapó, Ladislav Fabian, Dárius Forgáč, Milan Gallo, Miloš Gallo, Viliam Gallo, Marek Gábor, Lukáš Hajdu, Marcel Ikri, Tomáš Ivanič, Richard Jakab, Tomáš Kandalík, Tomáš Kuchta, Marcel Laven, Zoltán Laven, Boris Milko, Peter Milko, Peter Minčík, Adam Rochl,Jakub Rochl, Ján Rochl, Róbert Rochl, Gabriel Tomi, Ondrej Ujházi, Roman Viola, Filip Znak.
Pripomeňme si ešte, kto z prvých troch mužstiev a s kým zaznamenal v tomto ročníku najvyššie víťazstvá:
Krásnohorská Dlhá Lúka: Hrhov – Dlhá Lúka 2:13, Dlhá Lúka – Rakovnica 11:0, Rakovnica – Dlhá Lúka 1:9, Dlhá Lúka – Pača 8:0.
Vyšná Slaná: Vyšná Slaná – Pača 10:0, Vyšná Slaná – Drnava 5:0, Drnava – Vyšná Slaná 1:8, Vyšná Slaná – Dlhá Ves 6:0.
Rožňavské Bystré: Rožňavské Bystré – Hrhov 6:0, Rožň. Bystré – Dlhá Ves 5:0, Rožň. Bystré – Gemerská Poloma 5:1, Rožň. Bystré – Rakovnica 5:1.
MG od
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.