"Ján Babič, Peter Urban, Miroslav Lindák. Všetci traja mali spoločné to, že aktívne hrali futbal za Baník Rožňavské Bystré. Druhou ich charakteristikou je, že všetci zomreli mladí a tragicky. Prvý z nich počas vykonávania vojenskej prezenčnej služby a ďalší dvaja pri práci v bani. Dvaja z nich boli aj ženatí a zanechali po sebe manželky s deťmi.
Janko Babič bol mojím rovesníkom (1941). Spolu sme vyrastali, spolu sme sa ako deti hrali rôzne hry. Bol veľmi šikovný a dobrý kamarát. Už ako 17-ročným študentom nám naši futbaloví funkcionári vybavili, aby sme ako dorastenci hrali za dospelých. Rýchlo sme zapadli do kolektívu a Janko bol ako záložník veľmi osožný. Aj keď sa zaujímal o všetko dianie, ktoré sa v tom čase o
dohrávalo na dedine a zapájal sa do rôznych, najmä kultúrnych činností, futbal mal najradšej. Mal veľmi dobrý cit pre prihrávku, presné strely i dobré dirigentské schopnosti. Najmä so starším susedom Janom Netíkom si na ihrisku veľmi dobre rozumeli a ľahko sa dostávali do gólových šancí. Naposledy som ho videl, keď prišiel na Vianoce z vojenčiny na dovolenku. Podali sme si ruky aj vtedy, keď tesne po Novom roku 1963 odchádzal do svojho útvaru v Čechách. Pár dní na to prišla do našej dediny smutná správa o jeho tragickom skone. Nemal ešte ani 22 rokov. O niekoľko mesiacov sa mal vrátiť do civilu. Bol fešák a aj keď nebol vysokého vzrastu, medzi mladými i staršími na dedine patril k obľúbeným mládencom. Tragédia, ktorá sa hneď na začiatku nového roku stala, bola príliš silnou a zatriasla nielen rodinou, ale celou dedinou. Veď sa stala len niekoľko mesiacov potom, ako tragicky zahynul jeho starší brat Ondrej. Slzy matky, ktorá tak stratila dvoch synov, a niekoľko rokov predtým aj manžela, boli neprestávajúce. Aj keď ich nebolo v očiach Jankovej matky vidieť, každý ich tam pri pohľade na ňu videl.
Peter Urban už ako starší žiak začal hrávať za Rožňavu. Nosil v sebe veľký futbalový talent. Poznal som ho na ihrisku ešte ako žiaka, kde vynikal nielen svojou výškou medzi spolužiakmi, ale aj tým, že vedel, čo s futbalovou loptou robiť. Mal ju veľmi rád, akoby patrila nerozlučne k nemu. V rodine bol spomedzi troch detí ako chlapec sám. Všetci mali z neho radosť. Aj keď ako dospelý pracoval v bani na úseku v rodnej obci, prejavil sa ako pracovitý a zvládal všetky práce, ktoré v bani bolo treba vykonávať. Pomáhal každému i starším haviarom pri zdolávaní ich problémov. A to sa mu stalo osudným aj v počas jeho poslednej smeny na pracovisku. Chlapi dlho spomínali, ako mu nemohli pomôcť v tej najdôležitejšej situácii, hoci on im predtým chcel pomôcť aj s nasadením života. Bolo im podozrivé, prečo sa zo zberača rudy prestala do vozíkov sypať ruda. Márne sa hneď snažili odstrániť problém. Z ústia zberača ho však vytiahli už mŕtveho. Nebolo mu pomoci. Márne sa o to všetci, ktorí boli v tej smene, snažili. Osemnásteho júla 1980 by sa bol dožil 25 rokov.
Tretím mladým futbalistom bol Miroslav Lindák. Aj keď som ho nepoznal osobne, lebo do Rožňavského Bystrého sa priženil z Rakovnice, keď ma už moje povinnosti presunuli do Bratislavy a ani som nestíhal sledovať futbalové dianie v Bystrom. Preto ani podrobnosti tragédie tohto môjho krajana nepoznám. Viem však, že prostredníctvom manželky tiež patril aj do Urbanovskej rodiny. Do tej, ktorá musela znášať bolesť po strate Petra. Akoby banícka práca chcela takto upovedomiť každého, že ľudí ona na jednej strane spája od pradávnych čias, ale nezabudne z nich vyberať aj mladé životy. Mária Baňa v Rožňave bola posledným miestom, kde vyhasol pri práci v bani jeho mladý život. Mal iba 24 rokov. Obrovský balvan, ktorý pritlačil mladého Mira o stenu porubu, zaťažil na dlhé roky aj mysle jeho najbližších – manželku, dcérku i syna, jeho rodičov i rodičov manželky Táni. Dnes by bol iste šťastný zo svojich detí, ktoré ukončili vysokoškolské štúdium a boli slávnostne promované.
Aj preto na znak úcty k svojim kamarátom, spoluobčanom i futbalistom každoročne usporiadávajú futbalisti Baníka Rožňavské Bystré futbalový turnaj ako ich Memoriál. V deň turnaja, ktorý býva počas letnej futbalovej prestávky, domáci futbalisti spoločne položia na hroby troch spomínaných futbalistov vence i kytice vďaky. Tak tomu bolo aj tohto roku aj za prítomnosti starostky obce Želmíry Gonosovej i sestry Petra Urbana pani Heleny Babičovej. Iba škoda, že nik z pozvaných mužstiev sa k delegácii domácich futbalistov ani raz na cintorín nepridal. Memoriál by mal istotne silnejší náboj. Fotografie pripravil Peťo Urban, syn tragicky zosnulého Petra Urbana."
 |
 |
 |
 |
Všimnime si aj túto reportáž z turnaja v roku 2008 – Stále nesie názov Memoriál J. Babiča, P. Urbana, M. Lindáka – pred 15 rokmi.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.