"Ján Babič, Peter Urban, Miroslav Lindák. Všetci traja mali spoločné to, že aktívne hrali futbal za Baník Rožňavské Bystré. Druhou ich charakteristikou je, že všetci zomreli mladí a tragicky. Prvý z nich počas vykonávania vojenskej prezenčnej služby a ďalší dvaja pri práci v bani. Dvaja z nich boli aj ženatí a zanechali po sebe manželky s deťmi.
Janko Babič bol mojím rovesníkom (1941). Spolu sme vyrastali, spolu sme sa ako deti hrali rôzne hry. Bol veľmi šikovný a dobrý kamarát. Už ako 17-ročným študentom nám naši futbaloví funkcionári vybavili, aby sme ako dorastenci hrali za dospelých. Rýchlo sme zapadli do kolektívu a Janko bol ako záložník veľmi osožný. Aj keď sa zaujímal o všetko dianie, ktoré sa v tom čase o
dohrávalo na dedine a zapájal sa do rôznych, najmä kultúrnych činností, futbal mal najradšej. Mal veľmi dobrý cit pre prihrávku, presné strely i dobré dirigentské schopnosti. Najmä so starším susedom Janom Netíkom si na ihrisku veľmi dobre rozumeli a ľahko sa dostávali do gólových šancí. Naposledy som ho videl, keď prišiel na Vianoce z vojenčiny na dovolenku. Podali sme si ruky aj vtedy, keď tesne po Novom roku 1963 odchádzal do svojho útvaru v Čechách. Pár dní na to prišla do našej dediny smutná správa o jeho tragickom skone. Nemal ešte ani 22 rokov. O niekoľko mesiacov sa mal vrátiť do civilu. Bol fešák a aj keď nebol vysokého vzrastu, medzi mladými i staršími na dedine patril k obľúbeným mládencom. Tragédia, ktorá sa hneď na začiatku nového roku stala, bola príliš silnou a zatriasla nielen rodinou, ale celou dedinou. Veď sa stala len niekoľko mesiacov potom, ako tragicky zahynul jeho starší brat Ondrej. Slzy matky, ktorá tak stratila dvoch synov, a niekoľko rokov predtým aj manžela, boli neprestávajúce. Aj keď ich nebolo v očiach Jankovej matky vidieť, každý ich tam pri pohľade na ňu videl.
Peter Urban už ako starší žiak začal hrávať za Rožňavu. Nosil v sebe veľký futbalový talent. Poznal som ho na ihrisku ešte ako žiaka, kde vynikal nielen svojou výškou medzi spolužiakmi, ale aj tým, že vedel, čo s futbalovou loptou robiť. Mal ju veľmi rád, akoby patrila nerozlučne k nemu. V rodine bol spomedzi troch detí ako chlapec sám. Všetci mali z neho radosť. Aj keď ako dospelý pracoval v bani na úseku v rodnej obci, prejavil sa ako pracovitý a zvládal všetky práce, ktoré v bani bolo treba vykonávať. Pomáhal každému i starším haviarom pri zdolávaní ich problémov. A to sa mu stalo osudným aj v počas jeho poslednej smeny na pracovisku. Chlapi dlho spomínali, ako mu nemohli pomôcť v tej najdôležitejšej situácii, hoci on im predtým chcel pomôcť aj s nasadením života. Bolo im podozrivé, prečo sa zo zberača rudy prestala do vozíkov sypať ruda. Márne sa hneď snažili odstrániť problém. Z ústia zberača ho však vytiahli už mŕtveho. Nebolo mu pomoci. Márne sa o to všetci, ktorí boli v tej smene, snažili. Osemnásteho júla 1980 by sa bol dožil 25 rokov.
Tretím mladým futbalistom bol Miroslav Lindák. Aj keď som ho nepoznal osobne, lebo do Rožňavského Bystrého sa priženil z Rakovnice, keď ma už moje povinnosti presunuli do Bratislavy a ani som nestíhal sledovať futbalové dianie v Bystrom. Preto ani podrobnosti tragédie tohto môjho krajana nepoznám. Viem však, že prostredníctvom manželky tiež patril aj do Urbanovskej rodiny. Do tej, ktorá musela znášať bolesť po strate Petra. Akoby banícka práca chcela takto upovedomiť každého, že ľudí ona na jednej strane spája od pradávnych čias, ale nezabudne z nich vyberať aj mladé životy. Mária Baňa v Rožňave bola posledným miestom, kde vyhasol pri práci v bani jeho mladý život. Mal iba 24 rokov. Obrovský balvan, ktorý pritlačil mladého Mira o stenu porubu, zaťažil na dlhé roky aj mysle jeho najbližších – manželku, dcérku i syna, jeho rodičov i rodičov manželky Táni. Dnes by bol iste šťastný zo svojich detí, ktoré ukončili vysokoškolské štúdium a boli slávnostne promované.
Aj preto na znak úcty k svojim kamarátom, spoluobčanom i futbalistom každoročne usporiadávajú futbalisti Baníka Rožňavské Bystré futbalový turnaj ako ich Memoriál. V deň turnaja, ktorý býva počas letnej futbalovej prestávky, domáci futbalisti spoločne položia na hroby troch spomínaných futbalistov vence i kytice vďaky. Tak tomu bolo aj tohto roku aj za prítomnosti starostky obce Želmíry Gonosovej i sestry Petra Urbana pani Heleny Babičovej. Iba škoda, že nik z pozvaných mužstiev sa k delegácii domácich futbalistov ani raz na cintorín nepridal. Memoriál by mal istotne silnejší náboj. Fotografie pripravil Peťo Urban, syn tragicky zosnulého Petra Urbana."
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |
Všimnime si aj túto reportáž z turnaja v roku 2008 – Stále nesie názov Memoriál J. Babiča, P. Urbana, M. Lindáka – pred 15 rokmi.






































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a