"Ján Babič, Peter Urban, Miroslav Lindák. Všetci traja mali spoločné to, že aktívne hrali futbal za Baník Rožňavské Bystré. Druhou ich charakteristikou je, že všetci zomreli mladí a tragicky. Prvý z nich počas vykonávania vojenskej prezenčnej služby a ďalší dvaja pri práci v bani. Dvaja z nich boli aj ženatí a zanechali po sebe manželky s deťmi.
Janko Babič bol mojím rovesníkom (1941). Spolu sme vyrastali, spolu sme sa ako deti hrali rôzne hry. Bol veľmi šikovný a dobrý kamarát. Už ako 17-ročným študentom nám naši futbaloví funkcionári vybavili, aby sme ako dorastenci hrali za dospelých. Rýchlo sme zapadli do kolektívu a Janko bol ako záložník veľmi osožný. Aj keď sa zaujímal o všetko dianie, ktoré sa v tom čase o
dohrávalo na dedine a zapájal sa do rôznych, najmä kultúrnych činností, futbal mal najradšej. Mal veľmi dobrý cit pre prihrávku, presné strely i dobré dirigentské schopnosti. Najmä so starším susedom Janom Netíkom si na ihrisku veľmi dobre rozumeli a ľahko sa dostávali do gólových šancí. Naposledy som ho videl, keď prišiel na Vianoce z vojenčiny na dovolenku. Podali sme si ruky aj vtedy, keď tesne po Novom roku 1963 odchádzal do svojho útvaru v Čechách. Pár dní na to prišla do našej dediny smutná správa o jeho tragickom skone. Nemal ešte ani 22 rokov. O niekoľko mesiacov sa mal vrátiť do civilu. Bol fešák a aj keď nebol vysokého vzrastu, medzi mladými i staršími na dedine patril k obľúbeným mládencom. Tragédia, ktorá sa hneď na začiatku nového roku stala, bola príliš silnou a zatriasla nielen rodinou, ale celou dedinou. Veď sa stala len niekoľko mesiacov potom, ako tragicky zahynul jeho starší brat Ondrej. Slzy matky, ktorá tak stratila dvoch synov, a niekoľko rokov predtým aj manžela, boli neprestávajúce. Aj keď ich nebolo v očiach Jankovej matky vidieť, každý ich tam pri pohľade na ňu videl.
Peter Urban už ako starší žiak začal hrávať za Rožňavu. Nosil v sebe veľký futbalový talent. Poznal som ho na ihrisku ešte ako žiaka, kde vynikal nielen svojou výškou medzi spolužiakmi, ale aj tým, že vedel, čo s futbalovou loptou robiť. Mal ju veľmi rád, akoby patrila nerozlučne k nemu. V rodine bol spomedzi troch detí ako chlapec sám. Všetci mali z neho radosť. Aj keď ako dospelý pracoval v bani na úseku v rodnej obci, prejavil sa ako pracovitý a zvládal všetky práce, ktoré v bani bolo treba vykonávať. Pomáhal každému i starším haviarom pri zdolávaní ich problémov. A to sa mu stalo osudným aj v počas jeho poslednej smeny na pracovisku. Chlapi dlho spomínali, ako mu nemohli pomôcť v tej najdôležitejšej situácii, hoci on im predtým chcel pomôcť aj s nasadením života. Bolo im podozrivé, prečo sa zo zberača rudy prestala do vozíkov sypať ruda. Márne sa hneď snažili odstrániť problém. Z ústia zberača ho však vytiahli už mŕtveho. Nebolo mu pomoci. Márne sa o to všetci, ktorí boli v tej smene, snažili. Osemnásteho júla 1980 by sa bol dožil 25 rokov.
Tretím mladým futbalistom bol Miroslav Lindák. Aj keď som ho nepoznal osobne, lebo do Rožňavského Bystrého sa priženil z Rakovnice, keď ma už moje povinnosti presunuli do Bratislavy a ani som nestíhal sledovať futbalové dianie v Bystrom. Preto ani podrobnosti tragédie tohto môjho krajana nepoznám. Viem však, že prostredníctvom manželky tiež patril aj do Urbanovskej rodiny. Do tej, ktorá musela znášať bolesť po strate Petra. Akoby banícka práca chcela takto upovedomiť každého, že ľudí ona na jednej strane spája od pradávnych čias, ale nezabudne z nich vyberať aj mladé životy. Mária Baňa v Rožňave bola posledným miestom, kde vyhasol pri práci v bani jeho mladý život. Mal iba 24 rokov. Obrovský balvan, ktorý pritlačil mladého Mira o stenu porubu, zaťažil na dlhé roky aj mysle jeho najbližších – manželku, dcérku i syna, jeho rodičov i rodičov manželky Táni. Dnes by bol iste šťastný zo svojich detí, ktoré ukončili vysokoškolské štúdium a boli slávnostne promované.
Aj preto na znak úcty k svojim kamarátom, spoluobčanom i futbalistom každoročne usporiadávajú futbalisti Baníka Rožňavské Bystré futbalový turnaj ako ich Memoriál. V deň turnaja, ktorý býva počas letnej futbalovej prestávky, domáci futbalisti spoločne položia na hroby troch spomínaných futbalistov vence i kytice vďaky. Tak tomu bolo aj tohto roku aj za prítomnosti starostky obce Želmíry Gonosovej i sestry Petra Urbana pani Heleny Babičovej. Iba škoda, že nik z pozvaných mužstiev sa k delegácii domácich futbalistov ani raz na cintorín nepridal. Memoriál by mal istotne silnejší náboj. Fotografie pripravil Peťo Urban, syn tragicky zosnulého Petra Urbana."
 |
 |
 |
 |
Všimnime si aj túto reportáž z turnaja v roku 2008 – Stále nesie názov Memoriál J. Babiča, P. Urbana, M. Lindáka – pred 15 rokmi.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.