Mužstvo sa umiestnilo po jesennej časti na desiatej priečke, keď doma aj niekedy prehralo. Bodové straty však dokázalo nahradiť, keď sa podarilo remizovať v Lipanoch, Giraltovciach a v Košiciach s béčkom 1 FC Košice. Slabinou mužstva bola slabá strelecká koncovka, keď na jeseň strelilo iba trinásť gólov.
V jarnej časti veľké zmeny v kádri nenastali. Doma v tejto časti súťaže mužstvo neprehralo. Bodovať sa mu podarilo aj na súperových ihriskách len raz, a to vo Veľkom Šariši, kde remizovalo 1:1. V útoku sa mužstvo nezlepšilo – štrnásť gólov v pätnástich zápasoch je slabá vizitka. Napokon mužstvo skončilo na jedenástom mieste so ziskom 38 bodov, čo je oproti sezóne 1996 / 1997 menej. Súťaž bola vyrovnaná, Rožňavu prebehli z jesennej časti len Spoje Košice, ktoré získali o dva body viac v jarnej časti. Trénerom na jeseň bol Peter Szénay, na jar Emil Bezdeda.
Vo 4. lige – JUH ObFZ Rožňava nemal zástupcu. V 5. lige – JZ účinkovali Gemerská Poloma, Betliar a Kunova Teplica. Betliar sa posilnil napríklad o Vladislava Vávru z Moldavy nad Bodvou. Po jeseni zimoval na 1. mieste. Na jar káder doplnili vojak Mašleník a Radoslav Kamenský. Hoci už nezískal toľko bodov ako na jeseň, prvé miesto obhájil. Gemerská Poloma mala dva problémy. Po sezóne bolo potrebné nájsť nového trénera. Tým sa stal napokon Vojtech Žiga. Ďalším problémom bolo obsadenie postov krajných obrancov. V útoku bol posilou Karol Chomiak, ktorý sa vrátil z Kovstavu. Naopak do Kovstavu odišiel Štefan Ondrej. Posilou bol aj Marek Roxer, do kádra sa vrátil brankár Vladimír Čižmár. Vzhľadom na káder a finančné možnosti bola po jeseni spokojnosť s umiestnením v tabuľke. Na jar káder doplnili z Dobšinej Marián Varga a Kamil Brnčík a vojaci Denis Hudák a Marián Valkučák. Naviac novým trénerom sa stal Marián Ferenc. Kunova Teplica sa vrátila po jednej sezóne do súťaže, ktorá bola síce najnižšia regionálna, ale už sa zmenila (okresy Revúca a Košice – okolie do nej už nepatrili, novými boli okresy Gelnica a Sp. Nová Ves). Menil sa aj názov súťaže. Káder posilnili Vladimír Dovalovský, Pavol Ševc a Ondrej Varga, naopak odišli V. Marchevský a J.
Mikloško. Po jesennej časti bola na zostupovej priečke, naviac z kádra odišli aj Š. Vojtašovič, O. Varga, P. Ševc, R. Kamenský a M. Regec, naopak novými hráčmi sa stali Jozef Čeman, Július Turcsányi, Vladimír Organ, Peter Angelovič a Vladimír Levický. Napriek značnej obmene kádra sa zachránila, keď vyhrala aj v Košickej Novej Vsi.
V 1. triede sa hralo predovšetkým o postup, dlhodobý záujem mal Jablonov n/T., ktorý bol béčko Rožňavy. Súpermi v boji postup mu boli Kružná a Nižná Slaná. Kružná však prehrala v N. Slanej, ktorá sa na jedno kolo stala lídrom. Potom však prišli kolísavé výkony – prehra doma s Rožň. Bystrým a prehry v zápasoch vonku. Jablonov podával najstabilnejšie výkony a tak skončil zaslúžene prvý. Na opačnom konci tabuľky sa zachránilo Rožňavské Bystré, keď vyhralo spomínaný zápas v N. Slanej. Zo súťaže tak zostúpila Rudná.
V 2. triede postupovali dva celky – Plešivec a Pača. Plešivec si vytvoril náskok už na jeseň. Zo súťaže zostúpil Ml. Brzotín, pričom na jeseň bola posledná Ochtiná. Honciam sa až tak na jar nedarilo, po jeseni boli na postupovej priečke. V 3. triede sa víťazom stal Štítnik a na poslednej priečke skončila Silica. Na jeseň konkuroval Štítniku Hrhov, na jar sa mu až tak nedarilo.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-