Mužstvo sa umiestnilo po jesennej časti na desiatej priečke, keď doma aj niekedy prehralo. Bodové straty však dokázalo nahradiť, keď sa podarilo remizovať v Lipanoch, Giraltovciach a v Košiciach s béčkom 1 FC Košice. Slabinou mužstva bola slabá strelecká koncovka, keď na jeseň strelilo iba trinásť gólov.
V jarnej časti veľké zmeny v kádri nenastali. Doma v tejto časti súťaže mužstvo neprehralo. Bodovať sa mu podarilo aj na súperových ihriskách len raz, a to vo Veľkom Šariši, kde remizovalo 1:1. V útoku sa mužstvo nezlepšilo – štrnásť gólov v pätnástich zápasoch je slabá vizitka. Napokon mužstvo skončilo na jedenástom mieste so ziskom 38 bodov, čo je oproti sezóne 1996 / 1997 menej. Súťaž bola vyrovnaná, Rožňavu prebehli z jesennej časti len Spoje Košice, ktoré získali o dva body viac v jarnej časti. Trénerom na jeseň bol Peter Szénay, na jar Emil Bezdeda.
Vo 4. lige – JUH ObFZ Rožňava nemal zástupcu. V 5. lige – JZ účinkovali Gemerská Poloma, Betliar a Kunova Teplica. Betliar sa posilnil napríklad o Vladislava Vávru z Moldavy nad Bodvou. Po jeseni zimoval na 1. mieste. Na jar káder doplnili vojak Mašleník a Radoslav Kamenský. Hoci už nezískal toľko bodov ako na jeseň, prvé miesto obhájil. Gemerská Poloma mala dva problémy. Po sezóne bolo potrebné nájsť nového trénera. Tým sa stal napokon Vojtech Žiga. Ďalším problémom bolo obsadenie postov krajných obrancov. V útoku bol posilou Karol Chomiak, ktorý sa vrátil z Kovstavu. Naopak do Kovstavu odišiel Štefan Ondrej. Posilou bol aj Marek Roxer, do kádra sa vrátil brankár Vladimír Čižmár. Vzhľadom na káder a finančné možnosti bola po jeseni spokojnosť s umiestnením v tabuľke. Na jar káder doplnili z Dobšinej Marián Varga a Kamil Brnčík a vojaci Denis Hudák a Marián Valkučák. Naviac novým trénerom sa stal Marián Ferenc. Kunova Teplica sa vrátila po jednej sezóne do súťaže, ktorá bola síce najnižšia regionálna, ale už sa zmenila (okresy Revúca a Košice – okolie do nej už nepatrili, novými boli okresy Gelnica a Sp. Nová Ves). Menil sa aj názov súťaže. Káder posilnili Vladimír Dovalovský, Pavol Ševc a Ondrej Varga, naopak odišli V. Marchevský a J.
Mikloško. Po jesennej časti bola na zostupovej priečke, naviac z kádra odišli aj Š. Vojtašovič, O. Varga, P. Ševc, R. Kamenský a M. Regec, naopak novými hráčmi sa stali Jozef Čeman, Július Turcsányi, Vladimír Organ, Peter Angelovič a Vladimír Levický. Napriek značnej obmene kádra sa zachránila, keď vyhrala aj v Košickej Novej Vsi.
V 1. triede sa hralo predovšetkým o postup, dlhodobý záujem mal Jablonov n/T., ktorý bol béčko Rožňavy. Súpermi v boji postup mu boli Kružná a Nižná Slaná. Kružná však prehrala v N. Slanej, ktorá sa na jedno kolo stala lídrom. Potom však prišli kolísavé výkony – prehra doma s Rožň. Bystrým a prehry v zápasoch vonku. Jablonov podával najstabilnejšie výkony a tak skončil zaslúžene prvý. Na opačnom konci tabuľky sa zachránilo Rožňavské Bystré, keď vyhralo spomínaný zápas v N. Slanej. Zo súťaže tak zostúpila Rudná.
V 2. triede postupovali dva celky – Plešivec a Pača. Plešivec si vytvoril náskok už na jeseň. Zo súťaže zostúpil Ml. Brzotín, pričom na jeseň bola posledná Ochtiná. Honciam sa až tak na jar nedarilo, po jeseni boli na postupovej priečke. V 3. triede sa víťazom stal Štítnik a na poslednej priečke skončila Silica. Na jeseň konkuroval Štítniku Hrhov, na jar sa mu až tak nedarilo.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik




























Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.