Mužstvo sa umiestnilo po jesennej časti na desiatej priečke, keď doma aj niekedy prehralo. Bodové straty však dokázalo nahradiť, keď sa podarilo remizovať v Lipanoch, Giraltovciach a v Košiciach s béčkom 1 FC Košice. Slabinou mužstva bola slabá strelecká koncovka, keď na jeseň strelilo iba trinásť gólov.
V jarnej časti veľké zmeny v kádri nenastali. Doma v tejto časti súťaže mužstvo neprehralo. Bodovať sa mu podarilo aj na súperových ihriskách len raz, a to vo Veľkom Šariši, kde remizovalo 1:1. V útoku sa mužstvo nezlepšilo – štrnásť gólov v pätnástich zápasoch je slabá vizitka. Napokon mužstvo skončilo na jedenástom mieste so ziskom 38 bodov, čo je oproti sezóne 1996 / 1997 menej. Súťaž bola vyrovnaná, Rožňavu prebehli z jesennej časti len Spoje Košice, ktoré získali o dva body viac v jarnej časti. Trénerom na jeseň bol Peter Szénay, na jar Emil Bezdeda.
Vo 4. lige – JUH ObFZ Rožňava nemal zástupcu. V 5. lige – JZ účinkovali Gemerská Poloma, Betliar a Kunova Teplica. Betliar sa posilnil napríklad o Vladislava Vávru z Moldavy nad Bodvou. Po jeseni zimoval na 1. mieste. Na jar káder doplnili vojak Mašleník a Radoslav Kamenský. Hoci už nezískal toľko bodov ako na jeseň, prvé miesto obhájil. Gemerská Poloma mala dva problémy. Po sezóne bolo potrebné nájsť nového trénera. Tým sa stal napokon Vojtech Žiga. Ďalším problémom bolo obsadenie postov krajných obrancov. V útoku bol posilou Karol Chomiak, ktorý sa vrátil z Kovstavu. Naopak do Kovstavu odišiel Štefan Ondrej. Posilou bol aj Marek Roxer, do kádra sa vrátil brankár Vladimír Čižmár. Vzhľadom na káder a finančné možnosti bola po jeseni spokojnosť s umiestnením v tabuľke. Na jar káder doplnili z Dobšinej Marián Varga a Kamil Brnčík a vojaci Denis Hudák a Marián Valkučák. Naviac novým trénerom sa stal Marián Ferenc. Kunova Teplica sa vrátila po jednej sezóne do súťaže, ktorá bola síce najnižšia regionálna, ale už sa zmenila (okresy Revúca a Košice – okolie do nej už nepatrili, novými boli okresy Gelnica a Sp. Nová Ves). Menil sa aj názov súťaže. Káder posilnili Vladimír Dovalovský, Pavol Ševc a Ondrej Varga, naopak odišli V. Marchevský a J. 
Mikloško. Po jesennej časti bola na zostupovej priečke, naviac z kádra odišli aj Š. Vojtašovič, O. Varga, P. Ševc, R. Kamenský a M. Regec, naopak novými hráčmi sa stali Jozef Čeman, Július Turcsányi, Vladimír Organ, Peter Angelovič a Vladimír Levický. Napriek značnej obmene kádra sa zachránila, keď vyhrala aj v Košickej Novej Vsi.
V 1. triede sa hralo predovšetkým o postup, dlhodobý záujem mal Jablonov n/T., ktorý bol béčko Rožňavy. Súpermi v boji postup mu boli Kružná a Nižná Slaná. Kružná však prehrala v N. Slanej, ktorá sa na jedno kolo stala lídrom. Potom však prišli kolísavé výkony – prehra doma s Rožň. Bystrým a prehry v zápasoch vonku. Jablonov podával najstabilnejšie výkony a tak skončil zaslúžene prvý. Na opačnom konci tabuľky sa zachránilo Rožňavské Bystré, keď vyhralo spomínaný zápas v N. Slanej. Zo súťaže tak zostúpila Rudná.
V 2. triede postupovali dva celky – Plešivec a Pača. Plešivec si vytvoril náskok už na jeseň. Zo súťaže zostúpil Ml. Brzotín, pričom na jeseň bola posledná Ochtiná. Honciam sa až tak na jar nedarilo, po jeseni boli na postupovej priečke. V 3. triede sa víťazom stal Štítnik a na poslednej priečke skončila Silica. Na jeseň konkuroval Štítniku Hrhov, na jar sa mu až tak nedarilo.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.