Pán Minčík, patríte medzi futbalistov, ktorí aj napriek vyššiemu veku sú naďalej registrovaní vo futbalových kluboch a ešte hrajú v nich aj majstrovské zápasy. Dozvedel som sa o Vás, že pochádzate z celkom iného regiónu, kde ste aj začali hrávať futbal. Ako si spomínate na tie časy, keď ste začali obľubovať túto, u nás rozšírenú hru?
- Začal som v žiackych kategóriách na Základnej škole v Starej Ľubovni. Po čase som začal hrávať aj za mesto Stará Ľubovňa, kde som hrával až do staršieho dorastu.
Našiel som informáciu, že v roku 1998 ste prestúpili zo Starej Ľubovne do FC Kečovo. Chcem sa Vás opýtať, prečo nastal až taký skok za futbalom zo severu Slovenska na Gemer? Čo Vás k tomu priviedlo?
- Ovplyvnilo to moje zamestnanie, keďže som bol profesionálny vojak a pracoval som v Jelšave. Do Kečova som sa dostal cez kolegu, ktorý tam hrával. Keďže som v tej dobe už dlhšie nehral za žiaden klub, tak som prijal jeho ponuku hrávať v tomto klube, v tom čase v 2. triede. V Kečove som strávil len jednu sezónu, keď som bol oslovený funkcionármi Rožňavského Bystrého, ktoré hralo prvú triedu, kde som aj nakoniec prestúpil. Strávil som tam pekné štyri sezóny až do roku 2002.
V krátkom čase ste potom dvakrát zmenili svoju pôsobnosť. Najprv ste sa stali hráčom vojenského klubu v Jelšave a po roku Vaša futbalová cesta viedla do neďalekého klubu ŠK BOSTAV Revúca-Revúčka. Spomínate si ako sa Vám v tomto klube hralo a na koho si z toho obdobia najviac spomínate?

- Áno, v krátkom čase som zmenil pôsobisko, keďže v Jelšave futbal skončil. Hráči, ktorí sme sa chceli futbalu ešte venovať, sme prestúpili do klubov v okrese Revúca. Ja som prestúpil aj
s niektorými spoluhráčmi do ŠK BOSTAV Revúca-Revúčka. V roku 2005 sme sa s rodinou presťahovali do Rožňavy, kde som aj pracoval a klub mi umožnil prestúpiť niekde bližšie. Tak som sa rozhodol vrátiť do Rožňavského Bystrého, kde som to dobre poznal a mal som tam dobrých kamarátov spomedzi spoluhráčov, fanúšikov a funkcionárov.
Váš futbalový životopis je teda po ďalšej zastávke, vyše 22 rokov spojený s dedinským klubom, ktorý si dodnes nesie názov TJ Baník Rožňavské Bystré. Je to čas, ktorý Vám zaiste priniesol z pohľadu futbalu viacero skúseností i zážitkov. Môžete nám prezradiť, čomu, resp. komu vďačíte za toto obdobie? Ako je možné, že ste v tomto klube strávili tak dlhý čas?

- Možno to bude znieť ako klišé, ale podľa mňa ak chce človek niekde zotrvať musí sa dobre cítiť. Týka sa to nielen športu ako je futbal, ale predovšetkým kolektívu, v ktorom pôsobí. Základom je hlavne dobrá partia hráčov, ale aj fanúšikov a funkcionárov a ja to v tomto klube zatiaľ mám. Nebudem klamať, bolo aj ťažko, ale radšej spomínam len na to príjemnejšie. Priznávam, že veľmi rád spomínam na toto obdobie. Veď 22 rokov v jednom klube nie je málo. Vystriedalo sa v ňom veľa hráčov, trénerov a funkcionárov.
Prezraďte najmä mladším spoluhráčom, čo pre Vás znamenalo, že ste mohli pravidelné každú nedeľu svoj voľný čas stráviť na futbalovom ihrisku? S klubom ste zrejme za ten čas zažili veselé, ale aj smutné chvíle. Existovala v tom čase pre Vás nejaká motivácia, aby ste rozdávali radosť z hry v tomto malom klube?
- Čo to pre mňa znamenalo? Veľa. Venoval som sa tomu, čo ma bavilo a ešte stále baví. Nie je to stále len o futbale, ale aj o stretnutí sa s kamarátmi.
Vašimi spoluhráčmi za ten čas bolo zrejme veľa rôznych futbalistov. Ktorí z nich sa do Vašej kroniky zapísali tými najlepšími spomienkami?
- Ak môžem, tak spomeniem aspoň niektorých hráčov a trénerov ako je Maroš Borza, Ľubo Uhrín, Marek Ďurský, Ján Urban st., Ján Urban ml., Ján a Jaroslav Gallovci, Ján Tomko, Tomáš Kuchta, Ondrej Ujházi, Miloš Leng, Štefan Dorkín, Jaroslav Gonos, Ján Gonos, z trénerov spomeniem Ľubomíra Galla, Roberta Krágu. Dúfam, že sa nikto neurazí, ak som ho nespomenul.
Ktoré miesto bolo v tomto kolektíve to najlepšie, kde ste mohli prejaviť najlepšie svoje kvality?
- Útočník a momentálne striedačka, haha.
Spomínam si, že v bystranskom klube v minulosti hrali niektorí hráči, ktorí sa takisto ako Vy prejavovali ako skvelí hráči a tiež hrali futbal v pokročilom futbalovom veku. Boli to napríklad Ľudovít Doboš, Ondrej Bakoš, Jozef Krzák a Dubovský z Rožňavy, ale i ďalší hráči, ktorí zanechali za sebou pekné výsledky z hry. Prezraďte najmä mladším spoluhráčom, čo k tomu treba, aby sa človek udržal medzi mladšími hráčmi aj v takomto veku?

- Vedieť hrať futbal, mať radosť z toho čo robím a sem-tam si aj zatrénovať.
Všimol som si, že i napriek Vášmu veku ste ochotný aj zo striedačky doplniť mužstvo a pomôcť mu, keď sa mu futbalovo nedarí, lebo Vaša účasť je z iných dôvodov veľmi potrebná. Ako ste na takéto prípady pripravený? Kde na to získavate fyzické i psychické sily, aby ste boli vždy pripravený mužstvu pomôcť?
- Tak ako som už spomenul, treba, aby vám futbal robil radosť tak po fyzickej stránke ako aj psychickej, i na tréningu.
Vediete si nejaký prehľad, aby ste mohli spomínať koľko gólov ste brankárom vsietili? Spomínate si aj na ten najkrajší, alebo najpotrebnejší vo Vašej kariére, alebo práve v Rožňavskom Bystrom?
- Prehľad si o počte nevediem, ale asi by to bolo zaujímavé číslo. Najkrajší je pre mňa každý gól, ktorý pomôže k víťazstvu. Ale asi jeden je, s ktorým som vyhral anketu "Gól jari 2012".
Nedávno ste si pripomenuli 50. výročie svojho narodenia. Iste na Vás nezabudli ani spoluhráči v Rožňavskom Bystrom. Prezraďte nám, ako ste si ich v tomto kolektíve pripomenuli? Iste máte na to milú spomienku.
- Áno, oslávil som to aj so spoluhráčmi a s niektorými fanúšikmi, ktorí mohli prísť, pri malom posedení a milo ma prekvapili klubovým dresom s číslom 50.
Na záver mi dovoľte dodatočne Vám zapriať pri Vašom životnom jubileu veľa zdravia, radosti i nezabudnuteľných spomienok na túto hru, ktorá vie potešiť mnoho fanúšikov nielen v malých kluboch, ale aj v rámci republikových reprezentácií a veľkých svetových klubov. Želám Vám i Vašej rodine radostné prežitie vianočných sviatkov a veľa zdravia do nového roku 2024.
Za rozhovor ďakuje
Ondrej Doboš


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a