Pán Minčík, patríte medzi futbalistov, ktorí aj napriek vyššiemu veku sú naďalej registrovaní vo futbalových kluboch a ešte hrajú v nich aj majstrovské zápasy. Dozvedel som sa o Vás, že pochádzate z celkom iného regiónu, kde ste aj začali hrávať futbal. Ako si spomínate na tie časy, keď ste začali obľubovať túto, u nás rozšírenú hru?
- Začal som v žiackych kategóriách na Základnej škole v Starej Ľubovni. Po čase som začal hrávať aj za mesto Stará Ľubovňa, kde som hrával až do staršieho dorastu.
Našiel som informáciu, že v roku 1998 ste prestúpili zo Starej Ľubovne do FC Kečovo. Chcem sa Vás opýtať, prečo nastal až taký skok za futbalom zo severu Slovenska na Gemer? Čo Vás k tomu priviedlo?
- Ovplyvnilo to moje zamestnanie, keďže som bol profesionálny vojak a pracoval som v Jelšave. Do Kečova som sa dostal cez kolegu, ktorý tam hrával. Keďže som v tej dobe už dlhšie nehral za žiaden klub, tak som prijal jeho ponuku hrávať v tomto klube, v tom čase v 2. triede. V Kečove som strávil len jednu sezónu, keď som bol oslovený funkcionármi Rožňavského Bystrého, ktoré hralo prvú triedu, kde som aj nakoniec prestúpil. Strávil som tam pekné štyri sezóny až do roku 2002.
V krátkom čase ste potom dvakrát zmenili svoju pôsobnosť. Najprv ste sa stali hráčom vojenského klubu v Jelšave a po roku Vaša futbalová cesta viedla do neďalekého klubu ŠK BOSTAV Revúca-Revúčka. Spomínate si ako sa Vám v tomto klube hralo a na koho si z toho obdobia najviac spomínate?

- Áno, v krátkom čase som zmenil pôsobisko, keďže v Jelšave futbal skončil. Hráči, ktorí sme sa chceli futbalu ešte venovať, sme prestúpili do klubov v okrese Revúca. Ja som prestúpil aj
s niektorými spoluhráčmi do ŠK BOSTAV Revúca-Revúčka. V roku 2005 sme sa s rodinou presťahovali do Rožňavy, kde som aj pracoval a klub mi umožnil prestúpiť niekde bližšie. Tak som sa rozhodol vrátiť do Rožňavského Bystrého, kde som to dobre poznal a mal som tam dobrých kamarátov spomedzi spoluhráčov, fanúšikov a funkcionárov.
Váš futbalový životopis je teda po ďalšej zastávke, vyše 22 rokov spojený s dedinským klubom, ktorý si dodnes nesie názov TJ Baník Rožňavské Bystré. Je to čas, ktorý Vám zaiste priniesol z pohľadu futbalu viacero skúseností i zážitkov. Môžete nám prezradiť, čomu, resp. komu vďačíte za toto obdobie? Ako je možné, že ste v tomto klube strávili tak dlhý čas?

- Možno to bude znieť ako klišé, ale podľa mňa ak chce človek niekde zotrvať musí sa dobre cítiť. Týka sa to nielen športu ako je futbal, ale predovšetkým kolektívu, v ktorom pôsobí. Základom je hlavne dobrá partia hráčov, ale aj fanúšikov a funkcionárov a ja to v tomto klube zatiaľ mám. Nebudem klamať, bolo aj ťažko, ale radšej spomínam len na to príjemnejšie. Priznávam, že veľmi rád spomínam na toto obdobie. Veď 22 rokov v jednom klube nie je málo. Vystriedalo sa v ňom veľa hráčov, trénerov a funkcionárov.
Prezraďte najmä mladším spoluhráčom, čo pre Vás znamenalo, že ste mohli pravidelné každú nedeľu svoj voľný čas stráviť na futbalovom ihrisku? S klubom ste zrejme za ten čas zažili veselé, ale aj smutné chvíle. Existovala v tom čase pre Vás nejaká motivácia, aby ste rozdávali radosť z hry v tomto malom klube?
- Čo to pre mňa znamenalo? Veľa. Venoval som sa tomu, čo ma bavilo a ešte stále baví. Nie je to stále len o futbale, ale aj o stretnutí sa s kamarátmi.
Vašimi spoluhráčmi za ten čas bolo zrejme veľa rôznych futbalistov. Ktorí z nich sa do Vašej kroniky zapísali tými najlepšími spomienkami?
- Ak môžem, tak spomeniem aspoň niektorých hráčov a trénerov ako je Maroš Borza, Ľubo Uhrín, Marek Ďurský, Ján Urban st., Ján Urban ml., Ján a Jaroslav Gallovci, Ján Tomko, Tomáš Kuchta, Ondrej Ujházi, Miloš Leng, Štefan Dorkín, Jaroslav Gonos, Ján Gonos, z trénerov spomeniem Ľubomíra Galla, Roberta Krágu. Dúfam, že sa nikto neurazí, ak som ho nespomenul.
Ktoré miesto bolo v tomto kolektíve to najlepšie, kde ste mohli prejaviť najlepšie svoje kvality?
- Útočník a momentálne striedačka, haha.
Spomínam si, že v bystranskom klube v minulosti hrali niektorí hráči, ktorí sa takisto ako Vy prejavovali ako skvelí hráči a tiež hrali futbal v pokročilom futbalovom veku. Boli to napríklad Ľudovít Doboš, Ondrej Bakoš, Jozef Krzák a Dubovský z Rožňavy, ale i ďalší hráči, ktorí zanechali za sebou pekné výsledky z hry. Prezraďte najmä mladším spoluhráčom, čo k tomu treba, aby sa človek udržal medzi mladšími hráčmi aj v takomto veku?

- Vedieť hrať futbal, mať radosť z toho čo robím a sem-tam si aj zatrénovať.
Všimol som si, že i napriek Vášmu veku ste ochotný aj zo striedačky doplniť mužstvo a pomôcť mu, keď sa mu futbalovo nedarí, lebo Vaša účasť je z iných dôvodov veľmi potrebná. Ako ste na takéto prípady pripravený? Kde na to získavate fyzické i psychické sily, aby ste boli vždy pripravený mužstvu pomôcť?
- Tak ako som už spomenul, treba, aby vám futbal robil radosť tak po fyzickej stránke ako aj psychickej, i na tréningu.
Vediete si nejaký prehľad, aby ste mohli spomínať koľko gólov ste brankárom vsietili? Spomínate si aj na ten najkrajší, alebo najpotrebnejší vo Vašej kariére, alebo práve v Rožňavskom Bystrom?
- Prehľad si o počte nevediem, ale asi by to bolo zaujímavé číslo. Najkrajší je pre mňa každý gól, ktorý pomôže k víťazstvu. Ale asi jeden je, s ktorým som vyhral anketu "Gól jari 2012".
Nedávno ste si pripomenuli 50. výročie svojho narodenia. Iste na Vás nezabudli ani spoluhráči v Rožňavskom Bystrom. Prezraďte nám, ako ste si ich v tomto kolektíve pripomenuli? Iste máte na to milú spomienku.
- Áno, oslávil som to aj so spoluhráčmi a s niektorými fanúšikmi, ktorí mohli prísť, pri malom posedení a milo ma prekvapili klubovým dresom s číslom 50.
Na záver mi dovoľte dodatočne Vám zapriať pri Vašom životnom jubileu veľa zdravia, radosti i nezabudnuteľných spomienok na túto hru, ktorá vie potešiť mnoho fanúšikov nielen v malých kluboch, ale aj v rámci republikových reprezentácií a veľkých svetových klubov. Želám Vám i Vašej rodine radostné prežitie vianočných sviatkov a veľa zdravia do nového roku 2024.
Za rozhovor ďakuje
Ondrej Doboš
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.