Fanúšikov nepotešila vysoká prehra v Sobranciach, na druhej strane ich potešila domáca výhra s Gečou 7:1. Doma neprehral, remizoval len s Moldavou n/B. V jarnej časti došlo k zmene brankára a posilneniu o dvoch hráčov. Na jar sa mu až tak nedarilo, získal len trinásť bodov. Doma prehral dvakrát. Vyhral v Rožňave a remizoval v Šaci. Celkove skončil na siedmej priečke.
MFK VTJ Rožňava čakala po vypadnutí z tretej ligy – východ ťažká sezóna. Z kádra odišlo množstvo hráčov a bolo potrebné ho doplniť. Niektorí hráči prišli z B – mužstva a dorastu, iní z Košíc: Golenya, J. Pillár, M. Pillár, Herczeg, Begáni a O. Vágner. Doma remizoval iba s Krompachmi, ostatných súperov vyprevádzal so štyrmi alebo piatimi gólmi. Zo súperových ihrísk priniesol bod za remízu 2:2 v Geči. Po jesennej časti tak zimoval na ôsmej priečke so ziskom 23 bodov. V jarnej časti sa káder obmenil. Doma remizoval s Gečou a vonku s Prakovcami. Doma prehral s Betliarom a Sečovcami. Vysoko prehral v Spišských Vlachoch a Krompachoch. Prekvapujúca bola výhra s Barcou, po ktorej však došlo k zmene trénera. Na jar tak získal iba trinásť bodov. Celkove sa umiestnil na jedenástom mieste.
V V. lige – JZ účinkovali FK Družstevník Gemerská Poloma, FK Slovtranszgas Jablonov nad Turňou a FK Kovo Kunova Teplica. Po jeseni bol istým vypadávajúcim FK Družstevník Gemerská Poloma, ktorý doplatil hlavne na oslabenie kádra. Niečo naznačila už predošlá sezóna, keď skončil na 12. mieste. Noví hráči nedokázali odchádzajúcich adekvátne nahradiť. Preto zimoval až na poslednom mieste. Vyhral síce dvakrát, avšak o tri body prišiel za zeleným stolom. Jarnú časť súťaže bral ako prípravu na jesennú časť 1. triedy OM. Súťaž skončil na poslednej priečke.
FK Slovtranszgas Jablonov n/T. mal dobrú sezónu, keď sa pohyboval v lepšom strede tabuľky, napokon skončil na dobrej šiestej priečke. Hlavne na jeseň dosahoval dobré výsledky. Po výraznom oslabení kádra v jarnej časti (odišli Fifik, R. Erdélyi, Becze, Miko, Gamba, Szuvák) mužstvo zaváhalo v niektorých domácich zápasoch.
Po roku sa do súťaže vrátil FK Kovo Kunova Teplica, darilo sa mu hlavne v jesennej časti. V jarnej časti však postupne klesala morálka mužstva, hráči prestali trénovať, to sa prejavilo v dvoch domácich zápasoch: proti Žakarovciam (2:3) resp. proti Harichovciam (1:1). Tréner A. Milko sa vzdal funkcie už pred zápasom s Harichovcami, nakoľko hráči ignorovali tréningy. Klub mal aj finančné problémy a aj pokazený autobus. Na úkor K. Teplice sa tak zachránila Teplička, či Kráľovce, ktoré mali o bod viac.
V 1. triede bojovali o postup FK Plešivec a FK Baník Nižná Slaná. Nižnú Slanú posilnil po odstúpení Rejdovej strelec Štefan Ruszó, ktorý mal skúsenosti napr. z účinkovania v I. B triede v drese Gemerskej Polomy. Vo vzájomnom zápase na jar sa zrodila remíza 1:1. Nižná Slaná stratila body už len v poslednom kole, pričom Plešivec zaváhal viackrát. Zaslúžene tak postúpila do V. ligy – JZ.
Hoci sa zdalo, že zo súťaže nebude nikto vypadávať (odstúpenie Rejdovej), opak bol pravdou. Hoci sa mala pôvodne hrať baráž Štítnika s Hrhovom, nakoniec sa takýto návrh zamietol a súťaž musel opustiť Hrhov.
V 2. triede bojovali o postup FK Brzotín a FK Papiereň Slavošovce, lepšiu jar mal FK Brzotín a preto skončil prvý. Zlú jarnú časť nemal FK Baník Drnava, keď sa mu podarilo o niekoľko miest v tabuľke posunúť nahor. Naopak FK Družstevník Honce v jarnej časti stratil vybojované miesto po jesennej časti. Vyrovnané výkony počas celej sezóny podávali FK Baník Rakovnica a Ml. Brzotín, keď si svoje pozície z jesennej časti obhájili.
V 3. triede bol najlepší FK Gemerská Hôrka, druhý skončil FK Mladosť Jovice.
Vpravo Štefan Ruszó, zdroj: archív Š. T.
FK Kovstav, zdroj: archív Š. T.
FK Tatran Betliar na sústredení, zdroj: Marián Varga
Miroslav Golenya (vľavo) v drese Rožňavy, zdroj: archív Š. T.
FK Krásnohorské Podhradie, zdroj: archív Š. T.
Zaujímavosti
Rozhodca Jozef Staško v Gemerskej Polome
V zápase piatej ligy Gemerská Poloma – Košická Nová Ves v roku 2001 za stavu 0:6 bola nariadená penalta proti hosťom a domáci diváci kričali: Pán rozhodca, choďte kopať, lebo naši na to nemajú!
Funkcionári Rožňavy neevidovali žlté karty
Stalo sa tak na jar 2001, keď po štyroch žltých kartách mal mať stop Oto Vágner. Funkcionári to prehliadli.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.