Vrátila sa trojica hráčov z Rimavskej Soboty. V jarnej časti dosiahlo mužstvo lepšie výsledky. Doma prehralo trikrát a to s Turňou n / B., Starou Ľubovňou a Vranovom n / T. Vonku získalo 5 bodov za nečakanú výhru v Čani a remízy v Humennom a Svidníku. Hoci bolo v tabuľke jari na deviatom mieste, súťaž muselo opustiť. Totiž konkurenti v boji o záchranu – Veľký Šariš a Stará Ľubovňa získali o štyri, resp. deväť bodov viac v jarnej časti. Ako rozhodujúce možno považovať práve tri domáce prehry, ktoré kompenzovala iba výhra v Čani.
Tatran Betliar pred sezónou posilnil káder o J. Zdechovana, P. Lukáča, Michalka, Ivanča, Zs. Liptáka a Z. Greška. Bodoval najmä v domácom prostredí. Trikrát remizoval a vyhral štyrikrát. V zápasoch nestrelil veľa gólov. Zo súperových ihrísk priniesol dva body za remízy v Sp. Vlachoch a Prakovciach. Celkove mu to stačilo na desiate miesto čo neodrážalo kvalitu kádra. V jarnej časti posilnili mužstvo Marián Varga a Ján Čižmár. Z desiatich zápasoch prehral iba dvakrát. Druhá prehra v Zalužiciach 11:1 pokazila dobrý dojem z dobrých výsledkov. Bola pomerne prekvapujúca, keď Zalužice boli posledné. V porovnaní s jesennou časťou sa umiestnil na siedmej priečke. O dobrej jarnej časti svedčí tretie miesto v tabuľke jarnej časti.
V 5. lige – JZ účinkovali FK Družstevník Gemerská Poloma, FK Slovtranszgas Jablonov n / T. a FK Apex Kružná. Nováčik z Kružnej zimoval po jesennej časti na poslednej priečke. Na jar sa káder oslabil a preto zo súťaže vypadol. FK Družstevník Gemerská Poloma mal v úvode sezóne problémy s úzkym kádrom, ktorý sa neskôr doplnil. Po jeseni došlo k zmene trénera, keď novým trénerom sa stal Jaroslav Spišiak. Napokon sa umiestnil na 12. mieste, čo na udržanie tentokrát stačilo. Z kádra odišiel na jar napríklad Marián Varga do Betliara. Novým hráčom bol napríklad Alexander Kovács. FK Slovtranszgas Jablonov viedol nový tréner Vojtech Köteles, ktorý vystriedal Štefana Korána. Ten ostal v kádri ako hráč. Káder sa na jar doplnil, avšak mužstvo získalo len 11 bodov. To na umiestnenie v strede tabuľky stačilo. Cez zimnú prestávku odišli z kádra len niektorí vojaci.
V 1. triede bol po jeseni prvým celkom FK Lipovník – Rožňava B. FK Kovo Kunova Teplica sa však pred jarnou časťou posilnil o Spišáka, Dorkina, Čatlóša či M. Turcsányiho. Na jar zaváhal iba v poslednom kole keď remizoval. Zaslúžene sa tak vrátil do 5. ligy – JZ. Na opačnom konci posledný skončil FK Baník Rožňavské Bystré, keď získal na jar len 4 body. Pritom po jeseni bol posledný FK Družstevník Vyšná Slaná, ktorý mal dobrú jarnú časť.
V 2. triede bol víťazom FK Hrhov a zostúpil FK Ochtiná, ktorý mal problémy už v predošlom ročníku. Záchranárske práce vyšli Honciam, ktoré sa na jar zaradili medzi lepšie mužstvá súťaže. FK Krh. Dlhá Lúka podával vyrovnané výkony počas celej sezóny. Vedúca trojica z mužstiev z jesennej časti svoje pozície obhájila, na jar im však boli niektoré mužstvá vyrovnaným partnerom. Zaujímavosťou je, že ani v jednom zápasov jesennej časti sa nezrodila remíza.
Z 3. triedy postúpil do 2. triedy Ml. Brzotín, keď počas celej sezóny neprehral. Na poslednom mieste skončil FK Kečovo, ústup z pozícií zaznamenal FK Kobeliarovo.
Pripravil Ing. Štefan Tomášik
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.