V Rožňave k veľkým zmenám v kádri nedošlo. Po pôsobení v Štítniku sa vrátil Almáši. Novými hráčmi boli Breuer, Kontra, Drobňák, Beshir a Mázik. V jesennej časti sa Rožňave podarilo vyhrať až deväťkrát, čím sa vyhla boju o záchranu. Umiestnila sa na 6. mieste. Doma prehrala až štyrikrát – s Lastomírom, Krompachami, Slivníkom a Rudňanmi. Kompenzovala to výhrami v Moldave n/B., Geči a Betliari. Na jar došlo k oslabeniu kádra, keď niektorí hráči išli na hosťovanie do Krh. Podhradia. Hoci v jarnej časti vyhrala iba štyrikrát, celkovo sa umiestnila na 8. priečke, teda klesla iba o dve miesta. Doma prehrala iba s Barcou a vonku nebodovala. Po dvoch neúspešných sezónach nasledovala úspešná sezóna, hoci veľkú časť kádra tvorili domáci odchovanci.
Do V. ligy – JZ po vypadnutí Jablonova n/T. pribudlo FK Krásnohorské Podhradie. Teda okres Rožňava reprezentovali FK Krh. Podhradie a FK Štítnik K. T. (v roku 2003 došlo k fúzii s Kunovou Teplicou). Na jeseň získal Štítnik K. T. 20 bodov, na jar o tri menej, aj to mu však vynieslo lepšie umiestnenie ako po jesennej časti. Krásnohorské Podhradie malo podobnú jeseň ako Nižná Slaná, keď získalo 14 bodov. Tabuľka však bola vyrovnanejšia. Trénera Zoltána Breuera po siedmom kole vystriedal staronový kormidelník Milan Mravec (na obr. vpravo). Na jar sa mužstvo posilnilo (napr. prišli Almáši, Elek, Rencsok, Mázik) a bolo druhým najlepším mužstvom v jarnej časti. Celkove to však znamenalo ôsme miesto, čo pre nováčika v piatej lige nie je zlá vizitka.
V 1. triede bol favoritom na postup FK Plešivec, ktorý sa o to snažil už viac sezón. Po jeseni bol však prvý Družstevník Gemerská Poloma. Ako sa ukázalo, schádzať sa na zápasy nestačilo a jesenný líder sa prepadával v tabuľke počas jari čoraz nižšie. Z dôvodu absencie hráčov na tréningoch dokonca tréner Ferenc pred jarou odstúpil. Naviac mužstvo možno poznačila inzultácia Karola Chomiaka v domácom zápase s Lipovníkom – od toho zápasu mužstvo nebodovalo. Nestačilo ani doplnenie kádra pred jarou o Forgáča a Szojáka. FK Plešivec si teda vybojoval zaslúžene postup do vyššej súťaže. Určitá kríza nastala aj v FK Baník Nižná Slaná, keď na jar získal len šesť bodov. Možno sa prejavilo oslabenie ofenzívy o R. Liptáka a dlhoročného záložníka G. Valentka, ktorí odišli do FC Dobšiná.
Na obr. vľavo je mladý futbalista Ivan Lorincz. Zdroj: Š. T.
Nováčikom bol TJ FO Vlachovo, ďalším novým mužstvom bol expiatoligista FK Slovtranszgas Jablonov n/T. Zo súťaže nezostupoval nikto, lebo po jeseni sa odhlásil FK Kovo Kunova Teplica. Po odhlásení Tatrana Betliar zo IV. ligy káder Vlachova na jar rozšírili Hajdúk a Jakab, Nižnú Slanú posilnili Kasper a Ľ. Arvay.
V 2. triede sa hralo o postup, keď do vyššej súťaže mali postúpiť až tri družstvá. Do súťaže pribudol z 1. triedy Kovstav a z 3. triedy staronový účastník z Drnavy. Napokon si postup vybojovali FK Papiereň Slavošovce, FK Gemerská Hôrka a FK Krh. Dlhá Lúka, ktorá o tretie postupové miesto súperila s Honcami, Kovstavom a Drnavou. V tabuľke jari bola na druhom mieste, a tak týchto súperov predstihla v konečnej tabuľke o jeden bod.
V 3. triede bol prvý FK Kečovo, potvrdil formu z jari 2003, naopak posledný bol Družstevník Ochtiná. FK Kobeliarovo si pohoršilo umiestnenie z jesene.
Významné prestupy a hosťovania
Jeseň
R. Lipták – Dobšiná – N. Slaná
A. Elek – Rožňava – Betliar
J. Erdöfalvi – Rožňava – Betliar
R. Greško – Betliar – Rožňava
M. Truhan – Kovstav – Betliar
M. Kubus – Tisovec – Štítnik K. T.
B. Ambrózy – Rožňava – Krh. Podhradie
M. Varga – Betliar – Dedinky
Jar
G. Valentko – N. Slaná – Dobšiná
M. Szoják – Rožňava – G. Poloma
Š. Forgáč – Dobšiná – G. Poloma
M. Hajdúk – Betliar – Vlachovo
R. Jakab – Betliar – Vlachovo
Ľ. Arvay – Betliar – N. Slaná
Ľ. Kasper – Betliar – N. Slaná
M. Almáši – Rožňava – Krh. Podhradie
M. Mázik – Rožňava – Krh. Podhradie
J. Rencsok – Rožňava – Krh. Podhradie
J. Dorkin – Betliar – Štítnik K. T.
Ján Gonos – Betliar – Štítnik K. T.
Jaro Gonos – Betliar – Štítnik K. T.
J. Čižmár – Sp. Nová Ves – Štítnik K. T.
Zaujímavosti
Tentokrát si dopisovali v Gemerskom denníku FK Družstevník G. Poloma (Vo Vyšnej Slanej nevyhrá ani Real Madrid) a FK Družstevník Vyšná Slaná.
Gól Ľubomíra Hatvaníka z jesene 2003
Gemerská Poloma privítala Dlhú Ves. V zápase padol zaujímavý gól z kopačky Ľubomíra Hatvaníka. Ten strelou z prvej prekonal brankára Dlhej Vsi. Nebolo by na tom nič čudné, keby gól nepadol takmer z polovice ihriska. Lopta preletela ponad brankára, nebola veľmi prudká. Jeden domáci divák túto situáciu zhodnotil nasledovne: „Flegmaticky zakončil. “
Minúta ticha v Dobšinej pre funkcionárov ObFZ Rožňava
Zápas Dobšiná – Gemerská Poloma 4:0 (ukončené v 12. min. pre nedostatočný počet hráčov hostí)
V Dobšinej sa stretnutie začalo minútou ticha pre funkcionárov ObFZ za to, ako to vyzerá v okresnom futbale. Celé stretnutie sa potom nieslo v mierne komediálnom duchu. Do brány sa postavil Strelka a brankár T. Lipták šiel do útoku. Domáci strelili hosťom štyri góly, v 12. min. sa zranil hosťujúci Gunár. Počet hosťujúcich hráčov klesol pod sedem, a tým pádom sa zápas skončil.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.