V Rožňave k veľkým zmenám v kádri nedošlo. Po pôsobení v Štítniku sa vrátil Almáši. Novými hráčmi boli Breuer, Kontra, Drobňák, Beshir a Mázik. V jesennej časti sa Rožňave podarilo vyhrať až deväťkrát, čím sa vyhla boju o záchranu. Umiestnila sa na 6. mieste. Doma prehrala až štyrikrát – s Lastomírom, Krompachami, Slivníkom a Rudňanmi. Kompenzovala to výhrami v Moldave n/B., Geči a Betliari. Na jar došlo k oslabeniu kádra, keď niektorí hráči išli na hosťovanie do Krh. Podhradia. Hoci v jarnej časti vyhrala iba štyrikrát, celkovo sa umiestnila na 8. priečke, teda klesla iba o dve miesta. Doma prehrala iba s Barcou a vonku nebodovala. Po dvoch neúspešných sezónach nasledovala úspešná sezóna, hoci veľkú časť kádra tvorili domáci odchovanci.
Do V. ligy – JZ po vypadnutí Jablonova n/T. pribudlo FK Krásnohorské Podhradie. Teda okres Rožňava reprezentovali FK Krh. Podhradie a FK Štítnik K. T. (v roku 2003 došlo k fúzii s Kunovou Teplicou). Na jeseň získal Štítnik K. T. 20 bodov, na jar o tri menej, aj to mu však vynieslo lepšie umiestnenie ako po jesennej časti. Krásnohorské Podhradie malo podobnú jeseň ako Nižná Slaná, keď získalo 14 bodov. Tabuľka však bola vyrovnanejšia. Trénera Zoltána Breuera po siedmom kole vystriedal staronový kormidelník Milan Mravec (na obr. vpravo). Na jar sa mužstvo posilnilo (napr. prišli Almáši, Elek, Rencsok, Mázik) a bolo druhým najlepším mužstvom v jarnej časti. Celkove to však znamenalo ôsme miesto, čo pre nováčika v piatej lige nie je zlá vizitka.
V 1. triede bol favoritom na postup FK Plešivec, ktorý sa o to snažil už viac sezón. Po jeseni bol však prvý Družstevník Gemerská Poloma. Ako sa ukázalo, schádzať sa na zápasy nestačilo a jesenný líder sa prepadával v tabuľke počas jari čoraz nižšie. Z dôvodu absencie hráčov na tréningoch dokonca tréner Ferenc pred jarou odstúpil. Naviac mužstvo možno poznačila inzultácia Karola Chomiaka v domácom zápase s Lipovníkom – od toho zápasu mužstvo nebodovalo. Nestačilo ani doplnenie kádra pred jarou o Forgáča a Szojáka. FK Plešivec si teda vybojoval zaslúžene postup do vyššej súťaže. Určitá kríza nastala aj v FK Baník Nižná Slaná, keď na jar získal len šesť bodov. Možno sa prejavilo oslabenie ofenzívy o R. Liptáka a dlhoročného záložníka G. Valentka, ktorí odišli do FC Dobšiná.

Na obr. vľavo je mladý futbalista Ivan Lorincz. Zdroj: Š. T.
Nováčikom bol TJ FO Vlachovo, ďalším novým mužstvom bol expiatoligista FK Slovtranszgas Jablonov n/T. Zo súťaže nezostupoval nikto, lebo po jeseni sa odhlásil FK Kovo Kunova Teplica. Po odhlásení Tatrana Betliar zo IV. ligy káder Vlachova na jar rozšírili Hajdúk a Jakab, Nižnú Slanú posilnili Kasper a Ľ. Arvay.
V 2. triede sa hralo o postup, keď do vyššej súťaže mali postúpiť až tri družstvá. Do súťaže pribudol z 1. triedy Kovstav a z 3. triedy staronový účastník z Drnavy. Napokon si postup vybojovali FK Papiereň Slavošovce, FK Gemerská Hôrka a FK Krh. Dlhá Lúka, ktorá o tretie postupové miesto súperila s Honcami, Kovstavom a Drnavou. V tabuľke jari bola na druhom mieste, a tak týchto súperov predstihla v konečnej tabuľke o jeden bod.
V 3. triede bol prvý FK Kečovo, potvrdil formu z jari 2003, naopak posledný bol Družstevník Ochtiná. FK Kobeliarovo si pohoršilo umiestnenie z jesene.
Významné prestupy a hosťovania
Jeseň
R. Lipták – Dobšiná – N. Slaná
A. Elek – Rožňava – Betliar
J. Erdöfalvi – Rožňava – Betliar
R. Greško – Betliar – Rožňava
M. Truhan – Kovstav – Betliar
M. Kubus – Tisovec – Štítnik K. T.
B. Ambrózy – Rožňava – Krh. Podhradie
M. Varga – Betliar – Dedinky
Jar
G. Valentko – N. Slaná – Dobšiná
M. Szoják – Rožňava – G. Poloma
Š. Forgáč – Dobšiná – G. Poloma
M. Hajdúk – Betliar – Vlachovo
R. Jakab – Betliar – Vlachovo
Ľ. Arvay – Betliar – N. Slaná
Ľ. Kasper – Betliar – N. Slaná
M. Almáši – Rožňava – Krh. Podhradie
M. Mázik – Rožňava – Krh. Podhradie
J. Rencsok – Rožňava – Krh. Podhradie
J. Dorkin – Betliar – Štítnik K. T.
Ján Gonos – Betliar – Štítnik K. T.
Jaro Gonos – Betliar – Štítnik K. T.
J. Čižmár – Sp. Nová Ves – Štítnik K. T.
Zaujímavosti
Tentokrát si dopisovali v Gemerskom denníku FK Družstevník G. Poloma (Vo Vyšnej Slanej nevyhrá ani Real Madrid) a FK Družstevník Vyšná Slaná.
Gól Ľubomíra Hatvaníka z jesene 2003
Gemerská Poloma privítala Dlhú Ves. V zápase padol zaujímavý gól z kopačky Ľubomíra Hatvaníka. Ten strelou z prvej prekonal brankára Dlhej Vsi. Nebolo by na tom nič čudné, keby gól nepadol takmer z polovice ihriska. Lopta preletela ponad brankára, nebola veľmi prudká. Jeden domáci divák túto situáciu zhodnotil nasledovne: „Flegmaticky zakončil. “
Minúta ticha v Dobšinej pre funkcionárov ObFZ Rožňava
Zápas Dobšiná – Gemerská Poloma 4:0 (ukončené v 12. min. pre nedostatočný počet hráčov hostí)
V Dobšinej sa stretnutie začalo minútou ticha pre funkcionárov ObFZ za to, ako to vyzerá v okresnom futbale. Celé stretnutie sa potom nieslo v mierne komediálnom duchu. Do brány sa postavil Strelka a brankár T. Lipták šiel do útoku. Domáci strelili hosťom štyri góly, v 12. min. sa zranil hosťujúci Gunár. Počet hosťujúcich hráčov klesol pod sedem, a tým pádom sa zápas skončil.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-