Od autora Štefana Tótha sa objavil v Aktualitách príspevok pod titulkom: V najbližších dňoch sa rozhodne, či sa bude hrať pod ikonickým hradom. Pretože príspevok odhľahúje súčasné dianie v tomto hornogemerskm klube s bohatou futbalovou históriou, uverejňujeme ho celý.
"Vyzerá to tak, že sympatický futbalový areál na kraji lesa pod ikonickým hradom Krásna Hôrka sa stratí z regionálnej mapy Východoslovenského futbalového zväzu. FK Krásnohorské Podhradie už počas zimy avizoval určité problémy a tie prepukli od začiatku jari. Mužstvo nevycestovalo na úvodý duel V. ligy juh na ihrisko AFK Topoľany.
„Zišlo sa iba šesť hráčov, ja by som bol siedmy,” vysvetlil príčinu nevycestovania na Zemplín člen vedenia FK Krásnohorské Podhradie Štefan Kún a dodáva: „Ja som ešte tá generácia, pre ktorú by táto situácia bola hanbou, no dnes už nič nie je hanba. Chlapcom vysvetľujem, že ak sa odhlásime, spadneme do najnižšej okresnej súťaže. Všetkým je to úplne jedno.”
V pondelok popoludní mali funkcionári klubu spoločné sedenie. Téma bola jasná: pokračovať alebo skončiť a rozpustiť mužstvo. Pondelok bol posledným dňom prestupového obdobia. „Rokovanie sme mali, no tí, čo mali pomôcť, sa na ňom vzdali funkcií. Zostali sme iba tí, ktorí sme v klube celé dlhé roky. Vôbec neviem, čo budeme robiť. Hráči, ktorí chceli odísť, tak sme ich pustili. Pokúsime sa zložiť mužstvo z tých, ktorí zostali. Teda, ak to vôbec bude možné. Na budúci týždeň sa rozhodneme, či odhlásime klub zo súťaže. To však bude krajné riešenie. Je pred nami celý týždeň, tak uvidíme, koho prehovoríme, aby sme aspoň dohrali túto súťaž s hráčmi, ktorých máme k dispozícii. Iné riešenie nie je. Iba pozbierať chlapcov, ktorí síce nemajú požadovanú kvalitu, ale dohráme súťaž, alebo skončíme. Len či má zmysel pokračovať, keďže nás to bude stáť toľko peňazí, ako keby sme odhlásili mužstvo zo súťaže. Tiež musím pozerať aj na obecné peniaze – či ich rozhajdákame, hoci výsledky nebudú žiadne,” zamyslel sa Štefan Kún, ktorý je aj starostom Krásnohorského Podhradia.
Dlhoročného futbalového funkcionára trápi aj fakt, že z tímu odišli aj tí hráči, ktorí sa spikli proti trénerovi Vávrovi. Mužstvo malo veľa prehier a hráči boli nespokojní s trénerom. Povedali, že keď odíde, oni zostanú. Tréner skončil po jeseni a nakoniec odišli už aj hráči… Momentálne je v klube deväť hráčov. „Futbalisti stratili srdce, takže už nemáme prečo robiť futbal. Druhá vec je, že zomrela aj ich vďaka. Za tie roky sme vychovali množstvo hráčov, no na poslednú chvíľu odchádzajú. Radšej idú hrať okresnú súťaž, ako keby sa mali trápiť v V. lige. Opakujem, futbal sa už nehrá so srdcom, ale pre peniaze. Pravda je i tá, že už nikto nemá chuť robiť samotný futbal. Ak totiž niekto zháňa peniaze pre hráčov a tí ani neprídu na tréning, tak aj vedeniu dochádza snaha a trpezlivosť. Načo potom zbytočne mrhať energiou?” položil rečnícku otázku Štefan Kún, ktorého možno čakajú voľnejšie víkendy. „Noví kapitáni nám už všetci poutekali. Ja som starý kapitán, odchádzam z lode posledný,” dodal.
IV. LIGA VÝCHOD
18. kolo: Medzilaborce – Čaňa 2:2, Záhradné – Rožňava 0:0, Raslavice – Kechnec 3:2, Veľký Šariš – Gerlachov 2:0, Pavlovce n/U – Sabinov 1:0, Rudňany – Ľubotice 0:2, Sobrance – Kežmarok 0:2.
19. kolo: Ľubotice – Sobrance 2:0, Veľký Šariš – Záhradné 2:2, Čaňa – Raslavice 1:1, Sabinov – Rudňany 2:0, Kechnec – Pavlovce n/U 6:0, Gerlachov – Medzilaborce 1:0, Medzev – Rožňava 4:0.
| 1. | MFK Spartak Medzev | 18 | 16 | 1 | 1 | 64:9 | 49 |
| 2. | 1.MFK Kežmarok | 18 | 12 | 4 | 2 | 43:13 | 40 |
| 3. | MFK Slovan Sabinov | 19 | 11 | 2 | 6 | 41:24 | 35 |
| 4. | OFK Raslavice | 19 | 8 | 9 | 2 | 36:24 | 33 |
| 5. | FK Gerlachov | 19 | 10 | 3 | 6 | 40:27 | 33 |
| 6. | MFK Rožňava | 19 | 10 | 2 | 7 | 39:31 | 32 |
| 7. | FK Čaňa | 19 | 9 | 4 | 6 | 39:34 | 31 |
| 8. | ŠK Záhradné | 19 | 8 | 3 | 8 | 26:19 | 27 |
| 9. | FK Sobrance | 19 | 7 | 3 | 9 | 30:37 | 24 |
| 10. | TJ Sokol Ľubotice | 19 | 6 | 6 | 7 | 23:30 | 24 |
| 11. | FC Pivovar Šariš Veľký Šariš | 19 | 7 | 3 | 9 | 26:52 | 24 |
| 12. | FK Kechnec | 19 | 7 | 1 | 11 | 42:43 | 22 |
| 13. | OŠK Pavlovce nad Uhom | 19 | 5 | 4 | 10 | 26:40 | 19 |
| 14. | OŠK Rudňany | 19 | 3 | 4 | 12 | 19:51 | 13 |
| 15. | 1.FK Svidník | 17 | 3 | 1 | 13 | 17:48 | 10 |
| 16. | MŠK Spartak Medzilaborce | 19 | 1 | 4 | 14 | 24:53 | 7 |
|
V. LIGA JUH 15.kolo: Ťahanovce - Nacina Ves 4:2, Malá Ida - Dvorníky-Včeláre 2:3, Vojčice - Veľaty 3:2, Geča - Budkovce 1:1, Borša - Malý Horeš 0:0, Gelnica - Seňa 2:2, 14. kolo: Nacina Ves - Malá Ida 0:4, Vojčice - Borša 2:2, Malý Horeš - Ťahanovce 0:2, Budkovce - Topoľany 2:0, Krásnohorské Podhradie - Gelnica 0:2, Veľaty - Seňa 0:0, Dvorník-Včeláre - Geča 0:1.
|
Pripravil:
MG od
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.