Od autora Štefana Tótha sa objavil v Aktualitách príspevok pod titulkom: V najbližších dňoch sa rozhodne, či sa bude hrať pod ikonickým hradom. Pretože príspevok odhľahúje súčasné dianie v tomto hornogemerskm klube s bohatou futbalovou históriou, uverejňujeme ho celý.
"Vyzerá to tak, že sympatický futbalový areál na kraji lesa pod ikonickým hradom Krásna Hôrka sa stratí z regionálnej mapy Východoslovenského futbalového zväzu. FK Krásnohorské Podhradie už počas zimy avizoval určité problémy a tie prepukli od začiatku jari. Mužstvo nevycestovalo na úvodý duel V. ligy juh na ihrisko AFK Topoľany.
„Zišlo sa iba šesť hráčov, ja by som bol siedmy,” vysvetlil príčinu nevycestovania na Zemplín člen vedenia FK Krásnohorské Podhradie Štefan Kún a dodáva: „Ja som ešte tá generácia, pre ktorú by táto situácia bola hanbou, no dnes už nič nie je hanba. Chlapcom vysvetľujem, že ak sa odhlásime, spadneme do najnižšej okresnej súťaže. Všetkým je to úplne jedno.”
V pondelok popoludní mali funkcionári klubu spoločné sedenie. Téma bola jasná: pokračovať alebo skončiť a rozpustiť mužstvo. Pondelok bol posledným dňom prestupového obdobia. „Rokovanie sme mali, no tí, čo mali pomôcť, sa na ňom vzdali funkcií. Zostali sme iba tí, ktorí sme v klube celé dlhé roky. Vôbec neviem, čo budeme robiť. Hráči, ktorí chceli odísť, tak sme ich pustili. Pokúsime sa zložiť mužstvo z tých, ktorí zostali. Teda, ak to vôbec bude možné. Na budúci týždeň sa rozhodneme, či odhlásime klub zo súťaže. To však bude krajné riešenie. Je pred nami celý týždeň, tak uvidíme, koho prehovoríme, aby sme aspoň dohrali túto súťaž s hráčmi, ktorých máme k dispozícii. Iné riešenie nie je. Iba pozbierať chlapcov, ktorí síce nemajú požadovanú kvalitu, ale dohráme súťaž, alebo skončíme. Len či má zmysel pokračovať, keďže nás to bude stáť toľko peňazí, ako keby sme odhlásili mužstvo zo súťaže. Tiež musím pozerať aj na obecné peniaze – či ich rozhajdákame, hoci výsledky nebudú žiadne,” zamyslel sa Štefan Kún, ktorý je aj starostom Krásnohorského Podhradia.
Dlhoročného futbalového funkcionára trápi aj fakt, že z tímu odišli aj tí hráči, ktorí sa spikli proti trénerovi Vávrovi. Mužstvo malo veľa prehier a hráči boli nespokojní s trénerom. Povedali, že keď odíde, oni zostanú. Tréner skončil po jeseni a nakoniec odišli už aj hráči… Momentálne je v klube deväť hráčov. „Futbalisti stratili srdce, takže už nemáme prečo robiť futbal. Druhá vec je, že zomrela aj ich vďaka. Za tie roky sme vychovali množstvo hráčov, no na poslednú chvíľu odchádzajú. Radšej idú hrať okresnú súťaž, ako keby sa mali trápiť v V. lige. Opakujem, futbal sa už nehrá so srdcom, ale pre peniaze. Pravda je i tá, že už nikto nemá chuť robiť samotný futbal. Ak totiž niekto zháňa peniaze pre hráčov a tí ani neprídu na tréning, tak aj vedeniu dochádza snaha a trpezlivosť. Načo potom zbytočne mrhať energiou?” položil rečnícku otázku Štefan Kún, ktorého možno čakajú voľnejšie víkendy. „Noví kapitáni nám už všetci poutekali. Ja som starý kapitán, odchádzam z lode posledný,” dodal.
IV. LIGA VÝCHOD
18. kolo: Medzilaborce – Čaňa 2:2, Záhradné – Rožňava 0:0, Raslavice – Kechnec 3:2, Veľký Šariš – Gerlachov 2:0, Pavlovce n/U – Sabinov 1:0, Rudňany – Ľubotice 0:2, Sobrance – Kežmarok 0:2.
19. kolo: Ľubotice – Sobrance 2:0, Veľký Šariš – Záhradné 2:2, Čaňa – Raslavice 1:1, Sabinov – Rudňany 2:0, Kechnec – Pavlovce n/U 6:0, Gerlachov – Medzilaborce 1:0, Medzev – Rožňava 4:0.
| 1. | MFK Spartak Medzev | 18 | 16 | 1 | 1 | 64:9 | 49 |
| 2. | 1.MFK Kežmarok | 18 | 12 | 4 | 2 | 43:13 | 40 |
| 3. | MFK Slovan Sabinov | 19 | 11 | 2 | 6 | 41:24 | 35 |
| 4. | OFK Raslavice | 19 | 8 | 9 | 2 | 36:24 | 33 |
| 5. | FK Gerlachov | 19 | 10 | 3 | 6 | 40:27 | 33 |
| 6. | MFK Rožňava | 19 | 10 | 2 | 7 | 39:31 | 32 |
| 7. | FK Čaňa | 19 | 9 | 4 | 6 | 39:34 | 31 |
| 8. | ŠK Záhradné | 19 | 8 | 3 | 8 | 26:19 | 27 |
| 9. | FK Sobrance | 19 | 7 | 3 | 9 | 30:37 | 24 |
| 10. | TJ Sokol Ľubotice | 19 | 6 | 6 | 7 | 23:30 | 24 |
| 11. | FC Pivovar Šariš Veľký Šariš | 19 | 7 | 3 | 9 | 26:52 | 24 |
| 12. | FK Kechnec | 19 | 7 | 1 | 11 | 42:43 | 22 |
| 13. | OŠK Pavlovce nad Uhom | 19 | 5 | 4 | 10 | 26:40 | 19 |
| 14. | OŠK Rudňany | 19 | 3 | 4 | 12 | 19:51 | 13 |
| 15. | 1.FK Svidník | 17 | 3 | 1 | 13 | 17:48 | 10 |
| 16. | MŠK Spartak Medzilaborce | 19 | 1 | 4 | 14 | 24:53 | 7 |
|
V. LIGA JUH 15.kolo: Ťahanovce - Nacina Ves 4:2, Malá Ida - Dvorníky-Včeláre 2:3, Vojčice - Veľaty 3:2, Geča - Budkovce 1:1, Borša - Malý Horeš 0:0, Gelnica - Seňa 2:2, 14. kolo: Nacina Ves - Malá Ida 0:4, Vojčice - Borša 2:2, Malý Horeš - Ťahanovce 0:2, Budkovce - Topoľany 2:0, Krásnohorské Podhradie - Gelnica 0:2, Veľaty - Seňa 0:0, Dvorník-Včeláre - Geča 0:1.
|
Pripravil:
MG od
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.