Rožňavské Bystré – Nižná Slaná 4:1 (1:1), gól hostí: J. Gelda. V ďalšom prípravnom zápase cestovala Nižná Slaná do Rožňavského Bystrého. Mužstvo hostí nastúpilo v ucelenejšej zostave, avšak opäť niektorí hráči chýbali. Domáce mužstvo nastúpilo posilnené o nových hráčov. Zápas začal rozohrávkou domácich, mužstvá sa oťukávali. Domáci zaútočili viackrát. Výraznú šancu si nevytvorili. Hostia sa presadzovali po pravej strane cez Hajčiho. Po jeho dvoch centroch vznikli šance, ktoré sa nepodarilo úspešne zakončiť. Domáci ohrozili brankára hostí. Ten však strelu chytil. Hra bola vyrovnaná. Domáci útočili častejšie, hostia väčšinou bránili. Domácim sa podarilo streliť gól po strele do Po góle mali hostia dve strely, ktoré domáci brankár chytil. Ďalšia strela po rozohraní rohu bola nepresná. Z hry musel pre zranenie neskôr odstúpiť Hajči, hostia striedali.
Hostia neskôr opäť striedali, do hry prišiel Die. Domáci začali útočiť aj po pravej strane. Po centri bola strela nepresná. V oboch obranách sa začali vyskytovať chyby. Hosťom sa to podarilo využiť. J. Gelda vyhral súboj s domácim hráčom a strelou asi z 20 metrov do vinkla vyrovnal. 1:1. Po góle tentokrát chybu predstopéra hostí musel napraviť brankár. Po akcii Slováka a Dieho ohrozil M. Gelda domáceho brankára. Domáci si výrazné šance okrem priameho kopu nevytvorili. Z dvoch rohov hostia veľa nevyťažili. Hostia ešte nevyužili jednu chybu domácich, strela M. Geldu bola nepresná. Polčas tak skončil nerozhodne.
Do druhého polčasu nastúpili za hostí zvyšní náhradníci, došlo aj k zmene rozhodcu. Hostia pomerne rýchlo inkasovali. Po brejku domácich sa neobsadený hráč domácich dostal do nájazdu. Strelou k pravej žrdi skóroval. 2:1. Hostia sa po góle snažili vyrovnať. Po faule domácich mali k dispozícii priamy kop. Strela Valka bola zahraná do múru. Domáci si však postupne začali vytvárať prevahu. Hosťom sa v strede poľa či v útoku nedarilo loptu podržať alebo rýchlo loptu strácali. Dostali sa tak pod tlak. Domáci útočili po oboch stranách, naviac dostávali sa aj do prečíslení. Z ľavej strany sa po centroch nepresadili. Hostia odpovedali, po centri Prónaia bolo zakončenie hráča hostí nepresné. Domáci si vytvorili príležitosť po brejku na pravej strane, domáci hráč skóroval. 3:1. Hostia mali ešte strelu Cangára, ktorú však Koncz vyrazil. Potom hra hostí upadla, domáci mali prevahu. Z dvoch priamych kopov bránu hostí neohrozili. Potom mali ďalšiu šancu z pravej strany, ktorú však domáci hráč nepremenil. Neskôr si vytvorili ďalšiu po ľavej strane, tú však premenili. Hráč skóroval do prázdnej brány. 4:1. Okrem toho mali domáci viacero nepresných striel. Zápas bol po akcii domácich v strede ihriska.
Zostava hostí: I. Krnáč – M. Seman, M. Soják, M. Prónai, Mil. Schwarz – O. Junger, J. Cangár, P. Slovák, D. Hajči – J. Gelda, D. Valko. Striedali: R. Die, M. Gelda, Ján Junger, Š. Tomášik.
Štefan Tomášik
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.