Nižná Slaná – Honce 3:1 (0:0). Góly za domácich: Juraj Leštach, Dalibor Hajči, Roman Die. Zostava domácich: I. Krnáč – V. Karas (C), M. Soják, D. Hajči, M. Schwarz – O. Junger, R. Die, G. Keršák, M. Prónai – P. Slovák, J. Gelda. Náhradníci: D. Valko, J. Leštach, J. Tomi, Š. Tomášik (B). Striedania: O. Junger (46. min. J. Leštach), J. Gelda (D. Valko), M. Prónai (J. Tomi). Rozhodcovia: L. Šalamon, J. Molnár, Š. Iglai, Delegát: J. Šalamon. Diváci: 40.Zápas otvorila rozohrávka domácich, akciu im však hostia prekazili. Hra sa vyrovnala, domáci raz ohrozili bránu hostí. Podobne to bolo aj na opačnej strane. Domáci útočili väčšinou po pravej strane, ľavú takmer vôbec nevyužívali. Po spolupráci Prónai – Die bola strela Dieho nepresná. Z dvoch rohov si domáci veľké šance nevytvorili. Hostia zasa útočili po oboch stranách. Po centri z ľavej strany išla hlavička hráča hostí nad domácu bránu. Z druhej strany sa dostal do šance hráč s číslom 16. Z domácich útokov boli pre hostí nebezpečné akcie Slováka s Keršákom. V prvom prípade strela Slováka presná nebola, v druhom prípade hosťujúci hráč akciu prekazil. Najväčšia šanca domácich sa zrodila na ľavej strane. Akciu dobre rozohrali G. Keršák, Slovák a O. Junger. Ten podľa rozhodcu v šestnástke faulovaný nebol, hralo sa ďalej. Domácim sa podarilo streliť gól, avšak pre ofsajd nebol uznaný. Ďalšiu šancu mal Gelda, jeho strelu vyrazil brankár hostí na roh. Potom však prišla fáza, keď hra bola obojstranne nepresná, v hre mužstiev boli aj chyby. V tejto časti zápasu mali čistejšie šance hostia. Strela ich hráča tesne minula ľavú žrď domácej brány. Domáci mali iba náznaky šancí. Polčas bol ukončený, keď sa hralo na polovici hostí.
Do druhého polčasu došlo k zmene rozhodcu, keď zápas začal rozhodovať Molnár, asistentom bol tréner domácich. Domáci tréner poslal do hry Leštacha. Spočiatku zápas pokračoval v trende zo záveru prvého polčasu. Potom však iniciatívu prevzali domáci. Tentokrát sa menej vyžívala pravá strana. Po akcii na ľavej strane sa dostal k lopte Leštach. Ten technickou strelou prehodil brankára hostí. 1:0. Domácim gól pomohol, začali hrať o niečo lepšie. Hostia však pohrozili dvoma strelami Strelku, ktoré však neboli presné. Domáci pokračovali vo svojej hre. Po faule na Geldu mali domáci k dispozícii priamy kop. K lopte sa postavil Hajči. Jeho strela tesne skočila pred brankárom, 2:0. Z ďalších akcií mali domáci nepresnú strelu, ďalšia strela Leštacha vypadla brankárovi. Hlavička Geldu bola nepresná. Do hry prišiel Valko. Hostia ohrozili domácu bránu, strelu Strelku domáci brankár chytil. Domáci pridali ďalší gól, po prihrávke Keršáka Die strelou k ľavej žrdi zvýšil náskok domácich. 3:0. Hostia sa nedostávali často za svoju polovicu, po chybe Hajčiho sa im však podarilo znížiť. 3:1. Domáci mali po tomto momente hru pod kontrolou, hralo sa na polovici hostí. Slovák a Valko vybojovali lopty, avšak domáci z týchto akcií veľa nevyťažili. Priamy kop Hajčiho z ľavej strany bol nepresný. Domáci sa dostali dvakrát do prečíslenia, prihrávky však presné neboli. Na druhej strane domáca obrana odvrátila útoky hostí. Domáci kontrolovali hru a náskok si s prehľadom udržali.
Strelci Nižnej Slanej
Jesenná časť
3 góly: Matúš Pitoňák, Juraj Cangár,
2 góly: Peter Milko, Vladimír Karas, Juraj Leštach, Dušan Valko, Peter Slovák,
1 gól: Martin Hajči, Tomáš Pitoňák, Dalibor Hajči, Miroslav Prónai
Jarná časť (do 17. kola)
6 gólov: Roman Die
3 góly: Peter Slovák, Juraj Leštach
2 góly: Ján Gelda, Juraj Cangár, Dalibor Hajči, Dušan Valko
1 gól: Gustáv Keršák, Miroslav Prónai,
Celkové poradie
6 gólov: Roman Die
5 gólov: Peter Slovák, Juraj Cangár, Juraj Leštach
4 góly: Dušan Valko
3 góly: Dalibor Hajči, Matúš Pitoňák
2 góly: Vladimír Karas, Ján Gelda, Peter Milko, Miroslav Prónai,
1 gól: Gustáv Keršák, Martin Hajči, Tomáš Pitoňák
Štefan Tomášik
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.