vybojoval Valko, ten našiel J. Pitoňáka a po jeho prihrávke Cangár strelou k pravej žrdi otvoril skóre zápasu. Radosť domácich trvala iba pár minút. Hosťujúci hráč strelou k pravej žrdi vyrovnal. Po góle hostia zvýšili aktivitu, ale veľké šance si nevypracovali. Jedna hlavička letela ďaleko od domácej brány. Domáci tiež pohrozili, po dvoch rohoch Ambróza, ktoré musel hosťujúci brankár vyrážať. Hostia útočili väčšinou po pravej strane, kde sa Karasovi v prvom polčase nedarilo. Naopak, cez ľavú stranu domácich sa veľmi nevedeli presadiť. Jeden center z pravej strany Krnáč kryl. Domáci útočili s väčším počtom hráčov, čím vznikali brejkové situácie pre hostí. S nimi si však Hlaváč poradil. V závere polčasu sa hostia ujali vedenia, domáca záloha sa nestihla vrátiť, obrana zaspala a hostia sa po prihrávke ujali vedenia.
Do druhého polčasu musel domáci tréner striedať Prónaia za R. Hajčiho, ktorý išiel do útoku a na post pravého záložníka sa posunul M. Pitoňák. Hostia zlomili odpor domácich dvoma gólmi. Pri treťom Hlaváčovi lopta nešťastne odskočila a zo skrumáže hostia zvýšili vedenie. Pri ich štvrtom góle sa po rohu presadil hosťujúci hráč hlavičkou. Piaty gól pridali po strele z dvadsiatich metrov, keď lopta prešla Krnáčovi pomedzi nohy. Hostia pridali ďalší gól po chybe domácich na ľavej strane obrany. Domáci znížili, keď hostia pri napádaní domácimi útočníkmi spravili chybu a tú potrestal Cangár. Domáci kopali aj priamy kop, ale strele Ambróza chýbala razancia a tak brankár hostí s ňou nemal problém. Podobne aj hostia kopali priamy kop. Slavošovský hráč prudkou strelou nastrelil len do J. Pitoňáka a hra musela byť prerušená. Domáci sa pri útočení vedeli dostať po šestnástku, kde buď chýbala finálna prihrávka a moment prekvapenia, alebo kazili v strede poľa jednoduché prihrávky, z čoho ťažili hostia. Hostia hrali s chuťou, zrejme chceli domácim streliť čo najviac gólov. Po strate lopty domácich sa hostia dostali do brejku, ktorý úspešne zrealizovali. Útočník hostí si dokonca položil na zem brankára domácich. Z domácich hráčov ohrozil bránu hostí už len R. Hajči.
Pri poslednom góle, ktorému predchádzala strata lopty v strede poľa, po brejku síce Krnáč vyrazil loptu pri nájazde útočníka hostí, ale druhý nepokrytý útočník hostí nemal problém poslať loptu do prázdnej brány. V záverečných minútach sa zápas len dohrával.
Pred 30 divákmi dobre rozhodoval Šofranko, asistovali Repaský a Piku.
Zostava domácich: Krnáč- O. Junger, Hlaváč, Slovák, Karas(C) - Ambróz, J. Pitoňák, Cangár, Prónai (46. min. R. Hajči) - Valko, M. Pitoňák. Do hry nezasiahol náhradný brankár Tomášik.
Štefan Tomášik
{jcomments on}
nedeľa, 03 apríl 2011 18:53
Do jarnej časti vstúpila Nižná Slaná vysokou domácou prehrou so Slavošovcami Doporučený
Napísal(a) Štefan Tomášik
Nižná Slaná - Slavošovce 2:8 (1:2). Góly za domácich: Cangár 2. Do odvetnej časti II. triedy okresného majstrovstva vo futbale vstúpila Nižná Slaná s nezmeneným kádrom z jesene. V úvodnom jarnom zápase privítala futbalový klub zo Slavošoviec. Domácim chýbali niektorí zranení hráči, čím boli na lavičke len dvaja hráči. Naopak, hostia pricestovali v dostatočnom počte a dokonca boli aj skôr na ihrisku, ako väčšina domácich hráčov.
V úvode musel domáci obranca Hlaváč vyriešiť dve nebezpečné akcie hostí. Brankára hostí ohrozil po strele z väčšej vzdialenosti Prónai. Domáci sa ujali vedenia, keď výkop Krnáča
Zverejnené v
Futbal
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.