Ak sa pozrieme na tabuľku, tak sme si mohli všimnúť, že jediný sobotňajší zápas z 11. kola II. triedy je aj šlágrom kola. Krásnohorská Dlhá Lúka B vďaka svojej dominantnosti na domácej pôde sa udržiava v popredí, a hostia z Čoltova okupujú skvelé 2. miesto. V prípade víťazstva domácich o 2 góly vďaka skóre by sa Krh. Dlhá Lúka B mohla dostať pred svojho súpera a stali by sa druhým vážnym prenasledovateľom lídra z Lipovníka.Pod sprchy musel putovať Váradi, keď prvú žltú kartu vyfasoval ešte za reklamovanie po prvom góle zápasu, a tu druhú za taktický faul v strede ihriska v 37. min. Druhá polovica prvého polčasu sa niesla v duchu nepresností na oboch stranách a tak na polčas sa šlo za stavu 1:1.
Priebeh druhého polčasu bol ako na kolíske, každý chvíľku ťahal pílku. Domáci za 3 minúty spravili dve kombinačné akcie a zdalo sa, že je rozhodnuté. Najprv vyšla kombinácia F. Emödiho a Gorgeiho, na konci ktorej bol striedajúci Zsilla. 2:1. Zsilla potom vrátil asistenciu Gorgeimu a ten zvyšoval na 3:1. Po týchto góloch sa domáci uspokojili a nepochopiteľne sa stiahli. Po hodine hry hostia dostali ďalšiu penaltu. Brankár Máte vyrazil na A. Emödiho strelu, ktorého lopta trafila do stehna a na chybné avizovanie postranného rozhodcu hlavný rozhodca nariadil penaltu. Lopta sa jeho ruky nedotkla, ale pravda sa nakoniec ukázala, keď Máté penaltu kryl. O 5 minút však predsa len došlo k skorigovaniu stavu. Orbán pekne prenikol a znížil na 3:2. Radosť hostí trvala len krátko, v 70. min. Zsilla dostal skvelú nahrávku od obrancu a popri brankárovi skóroval. 4:2. Opäť sa zdalo, že je rozhodnuté, ale šou sa len práve rozbiehala. Domáci vytvárali obrovské chyby a za tri minúty hostia zmazali dvojgólové manko. Najprv prekrásnou strelou z obrovskej diaľky skóroval G. Máté. 4:3. V 76.min sa presadil aj útočník Röcei a zrazu to vyzeralo na deľbu bodov. 4:4. 
Domáci však našli v sebe sily, aby ešte rozhodli. Skvele sa prezentoval striedajúci M. Emödi, ktorý po fantastickej nahrávke Gorgeiho preloboval brankára a rozhodol! 5:4! Stalo sa to všetko v 80. min. M. Emödi sa dočkal aj druhýkrát, po skvelom centri F. Emödiho volejom prekonal brankára. Gólu pomohol aj teč obrancu, ale na výsledku to nič nemení. 6:4 – konečný hvizd. Dramatický zápas, ale slabší zápas od domácich hráčov, naopak hostia sa prezentovali skvelým výkonom a poriadne potrápili domácich. No nič nemení na fakte, že Krh. Dlhá Lúka B sa vďaka tejto výhre stala najväčším prenasledovateľom Lipovníka v súťaži.
Zostava domácich: M. Máté – A. Emödi, Gyenes, Csobádi, Mihók, Gorgei, F. Emödi, Luspaj, Ulman, Podraczky, Lakomi. Striedali: Zsilla, Kórintuš, M. Emödi
Zostava hostí: Jónás – Zs. Lázok, G. Máté, G. Molnár, N. Molnár, Váradi, Džobák, Orbán, Röcei, Karász, V. Máté. Striedal: G. Lázok.
Florian Emödi
POZNÁMKA MG: Hostia prišli na zápas bez najlepšieho strelca súťaže Baláža a v nekompletnej zostave. Ťažké srdce majú na hlavného rozhodcu, ktorý mal niektoré chybné verdikty a po úmyselnom zahraní rukou v 16-ke mal vylúčiť domáceho hráča. Mrzí ich aj nepremenenie druhej 11-ky i vylúčenie hráča.
NAJLEPŠÍ STRELCI II. TRIEDY PO 11. KOLE:
15 gólov – M. Baláž (Čoltovo)
8 gólov – V. Zsóri (Gem. Hôrka B)
7 gólov – B. Röczei (Čoltovo), A. Gorgei (Krh. D. Lúka B)
6 gólov – Podracký (Jovice), A. Polák (Kružná),
5 gólov – D. Klárik, M. Emödi (obaja Krh. D. Lúka B), Volčko (Plešivec
4 góly – J. Gulykás (Pača), O. Kerekes, R. Zagiba, N. Zupko (všetci Lipovník), atď.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.