Dominancia domácich pokračovala po polhodine hry, keď si na center nabehol P. Klárik a Podraczkému pripravil parketu na jeho druhý gól. 2:0! Do polčasu sa domáci ešte raz tešili. Po brutálnom faule, keď Gebemu skoro odkopli bok rozhodca nariadil pokutový kop a D. Klárik zvýšil na rozdiel triedy. Polčas 3:0.
Druhý polčas bol zo strany domácich lepší, boli futbalovejší, aj keď druhopolčasové skóre 1:2 ukazuje niečo iné. Domáci však doplatili na nepremenené tutovky a hostia tak mohli zdramatizovať zápas. Najprv však skóroval Gorgei z ostrého uhla a vtedy domácich už cítili víťazstvo vo vrecku. V bráne domácich opäť musel chytať hráč z poľa, teraz to bol zranený A. Emodi ale proti gólu zo 73. minúty nemohol nič spraviť. Hosťujúci hráč dal asi svoj životný gól, keď odrazenú loptu namieril presne do šibenice. Hostia dosiahli aj druhý gól, ale stačilo to už len na skorigovanie stavu. Konečný výsledok 4:2!
Zostava Krh. Dlhej Lúky: A. Emödi - Luspaj, D. Klárik, Gyenes, Gebe, F. Emödi, Gorgei, Ulman, Mihók, Podraczky, P. Klárik. Striedali: Csobády, Plichta, M. Emödi.
Florián Emödi































Na zápas 3. kola II. triedy cestovali po rozpade FK Brzotínu posilnení hráči FK Mladosť Brzotín na zápas do Krásnohorskej Dlhej Lúky, kde na nich čakalo B-čko ktoré je doma veľmi silné. Táto sila sa nepreukazuje kvôli možnosti nastúpiť aj hráčom z A mužstva, keďže aj v tomto zápase si B-čko vybojovalo víťazstvo len vďaka vlastnej tímovej sile. Ale nepredbiehajme. Ako som už spomínal hostia pricestovali posilnení. Sympatický výkon predviedli aj v Joviciach, kde len o gól prehrali a aj o dedinu ďalej v Krh. Dlhej Lúke sa prezentovali dobrým výkonom a pekným kombinačným futbalom. Avšak dravosť domácich mladíkov bola nad ich sily, ktorí už v prvom polčase rozhodli o svojom víťazstve. Prvýkrát sa tešili domáci v 17. min. keď hosťom nevyšla ofsajdová pasca a domáce útočné eso Podraczky na dvakrát otvoril skóre. Hostia protestovali u arbitra zápasu, ale ich snaha bola zbytočná, pretože domáci útočník sa ofsajdu vyhol a gól bol regulárny. Možno keby sa hostia nevenovali viac výkonu rozhodcu, tak mohli skončiť aj lepším výsledkom a s menším počtom žltých kariet.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.