súťažného ročníka nevedeli vyriešiť niektoré technické nedostatky na ihrisku, akým bol prítok teplej a studenej vody do areálu ihriska, z čoho im hrozilo až vylúčenie zo súťaže. Horko ťažko sa im nakoniec všetko včas podarilo a futbalisti sa mohli tak zapojiť aj do súťaženia. <brVšetko hladko šlo však iba do 16. – 18. júna 2013, keď vedenie klubu zistilo, že sa im na ihrisku niekto vlámal do unimobunky, z ktorej odcudzil elektrický generátor a vodné čerpadlo. So smutným hlasom mi to do telefónu oznámil v stredu popoludní predseda klubu TJ Družba Čoltovo pán Csaba Jonáš. Škoda sa odhaduje na takmer tisíc euro. Pre taký klub, ako je v Čoltove to nie je suma nezanedbateľná. Jej následky ohrozujú chod klubu a existenciu futbalu v tejto obci na juhu Rožňavského okresu. Nepríjemnú situáciu uverejnila aj stránka infofutbalrv, pre ktorú Cs. Jonáš uviedol:
„Nenachádzam slov a je mi veľmi ťažko uveriť, že táto krádež sa stala práve nám. Roky úsilia, snaženia a budovania futbalu zdá sa sú v Čoltove u konca. Možno si niekto povie, že zhorený dom, alebo odcudzené auto je oveľa závažnejší problém, ale pre nás táto strata môže v skutočnosti znamenať existenčný problém. Neviem ako sa nám podarí do štartu novej sezóny dať všetko do pôvodného stavu, aby voda opäť bola. Touto cestou chcem apelovať na kluby ako i ObFZ a poprosiť o pomoc pri riešení nášho problému. Privítame akúkoľvek pomoc či radu,“ povedal Csaba Jonáš. Verím, že vinníka polícia dolapí a v tomto klube sa rozprúdi futbalový život aj v budúcej sezóne. Snáď pochopia aj niektorí iní činovníci a Čoltovu pomôžu sa dostať z tejto nepríjemnej situácie.
MG
{jcomments on}































Záver futbalového ročníka 2012/2013 sa blíži ku koncu aj na hornom Gemeri. Mužstvám I. a II. triedy zostáva cez blížiaci sa víkend odohrať zápasy odložených kôl z dôvodu nepriazni počasia na začiatku tohtoročnej jari. Napriek tomu sa nie všetko deje tak, aby záver súťaží bol pre každé mužstvo rovnaký. Najväčšie problémy sa javia pre futbalistov Čoltova, ktorí hrajú v II. triede. Aj keď výsledkami najmä v jesennej časti neoslnili, bolo to aj preto, že ešte tesne pred začiatkom
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.