Po dvoch sezónach, keď mužstvo Baníka Nižná Slaná bojovalo v II. triede OM o postup do prvej triedy, v jesennej časti futbalového ročníka 2010 – 2011 zaznamenalo výrazný ústup z pozícií z predošlých dvoch sezón. Spôsobené to bolo oslabením po funkcionárskej aj hráčskej stránke. Po troch sezónach vymenil Radovana Hajčiho starosta obce Ing. Ján Vieloha. Z mužstva odišli po dvoch sezónach Miroslav Schwarz, Miloš Schwarz, hosťovanie skončilo Milošovi Leškovi z Vlachova, odišiel aj Imrich Dušinský. Do mužstva pribudli Matúš Pitoňák z Vlachova a Peter Milko.v hornej časti tabuľky. Postupne však čoraz menej hráčov chodilo na zápasy. Výsledkom bol pokles až na 9. miesto v tabuľke. V zápase proti Kovstavu mohlo nastúpiť len osem hráčov, našťastie hostia boli len siedmi. V poslednom zápase v Čoltove však nastúpili len siedmi, dokonca zápas sa nedohral. Mužstvo utŕžilo dva debakle proti Drnave a Pači, ale deklasovalo Mladosť Brzotín na domácom ihrisku 9:3. V ostatných zápasoch proti súperom z hornej časti tabuľky boli zápasy vyrovnané. Najviac môže mrzieť zápas v Joviciach, kde mu však nebolo súdené streliť gól ani z penalty. Podobne aj dobre rozohraný zápas doma s Rožňavským Bystrým, keď viedlo 3:2, ale v závere inkasovalo dva góly. V oboch zápasoch podal slabší výkon brankár Krnáč. Jeho náhradník tiež podal proti Pači slabší výkon, keďže z objektívnych príčin hráči nechodili na tréningy. Mužstvo podalo dobrý výkon v Hrhove, kde dokázalo otočiť nepriaznivý stav zápasu po prvom polčase. V domácich zápasoch proti Kečovu a Kovstavu, kde hostia nastúpili len siedmi si pripísalo povinné body, hoci proti Kečovu bolo po polčase len 2:1.
Bilancia po jesennej časti :
Celkove 9. miesto 14 6 0 8 35:47 18 bodov
Doma 7 4 0 3 26:24 12 bodov
Vonku 7 2 0 5 9:23 6 bodov
V každom zápase bola zostava takmer vždy iná, na všetkých zápasoch okrem náhradného brankára nebol žiadny z hráčov. Raz chýbali V. Hlaváč, Juraj Junger a M. Prónai. V troch zápasoch musel mužstvu pomôcť aj tréner Milan Petergáč. Počas sezóny sa zranili M. Hajči a O. Junger, čím tiež klesol počet hráčov, ktorí by mohli nastúpiť. Veľkým smoliarom bol aj Ambróz. Od jarnej časti sezóny 2009-2010 sú dlhodobo zranení T. Čipka a M. Poťmák.
Najlepším strelcom mužstva je Peter Milko, hoci nastúpil len v 6 zápasoch.
Prehľad jednotlivých strelcov:
8 gólov: Milko
7 gólov: Cangár
4 góly: Slovák
3 góly: Juraj Junger
2 góly: Drábik, Pitoňák, D. Hajči, Prónai
1 gól: Leštach, Petergáč, Vandrášik, Hlaváč
V jednotlivých zápasoch nastúpili:
brankári: I. Krnáč, Š. Tomášik,
hráči: D. Hajči, R. Hajči, M. Hajči, O. Junger, Juraj Junger, Ján Junger, V. Hlaváč, V. Karas, J. Cangár, Š. Gunár, M. Prónai, M. Ambróz, M. Boroš, J. Leštach, P. Slovák, P. Milko, S. Drábik, M. Pitoňák, J. Pitoňák, D. Vandrášik, M. Petergáč.
Umiestnenia FK Baník Nižná Slaná v 2. triede
|
sezóna |
počet mužstiev |
celkove |
po jeseni |
predseda |
|
2005-2006 |
15 |
11. miesto |
10. miesto |
Ing. Martin Gallík |
|
2006-2007 |
13 |
12. miesto |
13. miesto |
|
|
2007-2008 |
13 |
7. miesto |
5. miesto |
Radovan Hajči |
|
2008-2009 |
13 |
3. miesto |
2. miesto |
|
|
2009-2010 |
14 |
3. miesto |
1. miesto |
|
|
2010-2011 |
14 |
|
9. miesto |
Ing. Ján Vieloha |
Obrázok 1: Baník Nižná Slaná v sezóne 2005-2006
Horný rad zľava: starosta Ing. Martin Gallík, Jozef Grančák, Tomáš Čipka, Štefan Gunár, Martin Hajči, Milan Petergáč, Július Turcsányi, Stanislav Drábik, tréner Ján Keršák , Peter Ambróz.
Dolný rad zľava: Jozef Michalanský, Ján Dovec, Ján Tomi, Peter Šimon, Jaroslav Plačko, Lukáš Dovec, Róbert Zerola, Ján Krak.
Obrázok 2: Nižná Slaná v sezóne 2008-2009
Horný rad: tréner Jozef Grančák, Dalibor Hajči, Miloš Schwarz, Juraj Leštach, Drahoslav Grančák, Marián Poťmák, Ivan Krnáč, Ján Pitoňák, Štefan Gunár, Peter Ambróz.
Dolný rad: starosta Ing. Ján Vieloha, Juraj Cangár, Martin Hajči, Tomáš Čipka, Radovan Hajči, Marek Boroš, Miroslav Ambróz, Miroslav Schwarz.
Verme, že v jarnej časti bude mužstvo dosahovať lepšie výsledky a hráčom sa budú vyhýbať zranenia.
Štefan Tomášik
{gallery}futbal/nslana/10{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.