Konečné tabuľky vo futbalových súťažiach majstrovstva okresu Rožňava v ročníku 2010 - 2011
I. trieda
|
1. |
Lipovník |
26 |
19 |
5 |
2 |
85:22 |
62 |
|
2. |
Dobšiná |
26 |
16 |
8 |
2 |
82:22 |
56 |
|
3. |
Gem. Poloma |
26 |
15 |
4 |
7 |
50:45 |
49 |
|
4. |
Krh. Dlhá Lúka |
26 |
14 |
4 |
8 |
61:38 |
46 |
|
5. |
Rudná |
26 |
12 |
6 |
8 |
66:44 |
42 |
|
6. |
Dlhá Ves |
26 |
11 |
3 |
12 |
59:48 |
36 |
|
7. |
Jablonov n/T |
26 |
11 |
9 |
9 |
49:44 |
36 |
|
8. |
Brzotín |
26 |
10 |
6 |
10 |
39:55 |
36 |
|
9. |
Kružná |
26 |
11 |
2 |
13 |
67:57 |
35 |
|
10. |
Betliar |
26 |
9 |
7 |
10 |
36:42 |
34 |
|
11. |
Vyšná Slaná |
26 |
8 |
8 |
10 |
46:54 |
32 |
|
12. |
Vlachovo |
26 |
6 |
0 |
20 |
31:80 |
18 |
|
13. |
Honce |
26 |
4 |
2 |
20 |
25:95 |
14 |
|
14. |
Plešivec |
26 |
5 |
1 |
20 |
26:95 |
13 |
(Poznámka: V tabuľke sú odrátané tri body FK Plešivec a SK Jablonov n/T)
II. trieda
|
1. |
Drnava |
24 |
21 |
2 |
1 |
116:23 |
65 |
|
2. |
Slavošovce |
24 |
19 |
0 |
5 |
92:33 |
57 |
|
3. |
Rožň. Bystré |
24 |
14 |
3 |
7 |
81:59 |
45 |
|
4. |
Bohúňovo |
24 |
12 |
6 |
6 |
53:31 |
42 |
|
5. |
Hrhov |
24 |
14 |
0 |
10 |
79:58 |
42 |
|
6. |
Pača |
24 |
13 |
2 |
9 |
71:42 |
41 |
|
7. |
Kečovo |
24 |
8 |
5 |
11 |
52:72 |
29 |
|
8. |
Čoltovo |
24 |
8 |
4 |
12 |
49:66 |
28 |
|
9. |
Dedinky |
24 |
8 |
5 |
11 |
46:62 |
26 |
|
10. |
Nižná Slaná |
24 |
8 |
2 |
14 |
58:81 |
26 |
|
11. |
Ml. Brzotín |
24 |
5 |
3 |
16 |
36:85 |
18 |
|
12. |
Jovice |
24 |
5 |
3 |
16 |
32:94 |
18 |
|
13. |
Kovstav |
24 |
2 |
3 |
19 |
33:92 |
6 |
(Poznámka: V tabuľke sú odrátané tri body Dedinkám a Kovstavu)
Dorast
|
1. |
Rožňava |
14 |
12 |
0 |
2 |
63:24 |
36 |
|
2. |
Dobšiná |
14 |
12 |
0 |
2 |
55:16 |
36 |
|
3. |
Krh. Podhradie |
14 |
9 |
2 |
3 |
36:17 |
29 |
|
4. |
Vlachovo |
14 |
6 |
3 |
5 |
38:40 |
21 |
|
5. |
Gem. Poloma |
14 |
3 |
2 |
7 |
38:40 |
17 |
|
6. |
Gem. Hôrka |
14 |
3 |
1 |
10 |
26:54 |
10 |
|
7. |
Krh. Dlhá Lúka |
14 |
2 |
3 |
9 |
15:47 |
9 |
|
8. |
Štítnik |
14 |
1 |
1 |
12 |
25:58 |
4 |
Žiaci
|
1. |
Krh. Podhradie |
18 |
14 |
2 |
2 |
93:29 |
44 |
|
2. |
Štítnik |
18 |
11 |
1 |
6 |
83:39 |
34 |
|
3. |
Slavošovce |
18 |
11 |
1 |
6 |
75:47 |
34 |
|
4. |
Dobšiná |
18 |
8 |
6 |
4 |
65:28 |
30 |
|
5. |
Kružná |
18 |
9 |
3 |
6 |
65:38 |
30 |
|
6. |
Lipovník |
18 |
9 |
0 |
9 |
61:53 |
27 |
|
7. |
Dlhá Ves |
18 |
8 |
2 |
8 |
58:39 |
26 |
|
8. |
Plešivec |
18 |
7 |
4 |
7 |
65:42 |
25 |
|
9. |
Gem. Hôrka |
18 |
3 |
1 |
14 |
35:101 |
10 |
|
10. |
Honce |
18 |
0 |
0 |
18 |
7:191 |
0 |
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-