Ďalšie súťažné kolo neprinieslo v sobotu 14. augusta t.r. pre hornogemerské ligové futbalové mužstvá v ten deň hrajúce nič, s čím by sa bolo treba chváliť. Keď si bližšie pozrieme výsledky z tohto dňa zistíme, že takmer rovnako vyšli gólove i bodove naprázdno. Veď piatoligové zápasy priniesli rovnaké výsledky pre obidve naše mužstvá: Rožňava – Sobrance 0:1 a Štítnik – Haniska 0:1. Ani Gemerská Hôrka, ktorá na začiatku nového ročníka naznačovala zlepšenú hru, nakoniec v zápase sa musela uspokojiť s remízou a to s Jaklovcami, ktoré celý vlaňajší ročník boli piatoligistom na ich chvoste Súhrn výsledkov zo 14. a 15. augusta 2010
IV. liga JUH 4. kolo: Buzica – Krompachy 3:1, Rožňava – Sobrance 0:1, Štítnik – Haniska 0:1, Turňa – V. Kapušany 0:0, Rudňany – Medzev 3:1, Čaňa – Hrabušice 6:2, Strážske – V. Revištia 1:0, Kr. Chlmec – V. Folkmar 2:0.
V. liga JZ 2. kolo: Harichovce – Teplička 1:1, Gem. Hôrka – Jaklovce 2:2, Koš. N. Ves – Gelnica 2:1, Helcmanovce – Ťahanovce 4:2, Sp. Vlachy – Margecany 0:1, Kr. Podhradie – Smižany 0:2, Sp. N. Ves „B“ - Prakovce 2:1.MG+OD
TABUĽKA 4. LIGY JUH PO 4. KOLE
|
1. |
Haniska |
4 |
4 |
0 |
0 |
13:3 |
12 |
|
2. |
Turňa n/B |
4 |
3 |
1 |
0 |
8:2 |
10 |
|
3. |
Čaňa |
4 |
3 |
0 |
1 |
17:5 |
9 |
|
4. |
Strážske |
4 |
3 |
0 |
1 |
8:5 |
9 |
|
5. |
V. Revištia |
4 |
2 |
1 |
1 |
7:5 |
7 |
|
6. |
Buzica |
4 |
2 |
0 |
2 |
9:8 |
6 |
|
7. |
Medzev |
4 |
2 |
0 |
2 |
7:8 |
6 |
|
8. |
Rudňany |
4 |
2 |
0 |
2 |
8:9 |
6 |
|
9. |
Sobrance |
4 |
2 |
0 |
2 |
6:8 |
6 |
|
10. |
Kr. Chlmec |
4 |
2 |
0 |
2 |
6:9 |
6 |
|
11. |
Hrabušice |
4 |
1 |
2 |
1 |
7:8 |
5 |
|
12. |
Štítnik |
4 |
1 |
1 |
2 |
6:6 |
4 |
|
13. |
V. Kapušany |
4 |
0 |
3 |
1 |
3:4 |
3 |
|
14. |
V. Folkmar |
4 |
1 |
0 |
3 |
6:14 |
3 |
|
15. |
Rožňava |
4 |
0 |
0 |
4 |
2:9 |
0 |
|
16. |
Krompachy |
4 |
0 |
0 |
4 |
3:13 |
0 |
TABUĽKA 5. LIGY JUHOZÁPAD PO 2. KOLE
|
1. |
Margecany |
2 |
2 |
0 |
0 |
3:0 |
6 |
|
2. |
Gem. Hôrka |
2 |
1 |
1 |
0 |
5:2 |
4 |
|
3. |
Teplička |
2 |
1 |
1 |
0 |
4:2 |
4 |
|
4. |
Koš. N. Ves |
2 |
1 |
1 |
0 |
4:3 |
4 |
|
5. |
Harichovce |
2 |
1 |
1 |
0 |
3:2 |
4 |
|
6. |
Prakovce |
2 |
1 |
0 |
0 |
2:0 |
3 |
|
7. |
Smižany |
2 |
1 |
0 |
1 |
2:1 |
3 |
|
8. |
Helcmanovce |
2 |
1 |
0 |
1 |
4:4 |
3 |
|
9. |
Sp. Vlachy |
2 |
1 |
0 |
1 |
1:1 |
3 |
|
10. |
Ťahanovce |
2 |
0 |
1 |
1 |
4:6 |
1 |
|
11. |
Jaklovce |
2 |
0 |
1 |
1 |
3:5 |
1 |
|
12. |
Sp. N. Ves B |
1 |
0 |
0 |
1 |
1:2 |
0 |
|
13. |
Gelnica |
1 |
0 |
0 |
1 |
0:3 |
0 |
|
14. |
Krh. Podhradie |
2 |
0 |
0 |
2 |
0:4 |
0 |
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.