Nižná Slaná – Honce 1:1 (0:0). Gól domácich Ján Junger. Zostava: I. Krnáč – V. Karas, P. Slovák, M. Prónai, Mil. Schwarz – J. Leštach, O. Junger, G. Keršák, J. Gelda – D. Valko, Ján Junger. Striedali: M. Prónai (M. Hajči), Ján Junger (M. Ambróz).Súper pricestoval s posilneným kádrom o viacerých nových hráčov. Hoci je na domácej súpiske viac ako 20 hráčov, na tento zápas boli k dispozícii štrnásti hráči, pričom na lavičke náhradníkov sa ocitli hráči, ktorí dlhšie nehrávali. Zo základnej zostavy chýbali štyria hráči, či už kvôli zraneniu, trestu po červenej karte a iným dôvodom.
V úvode zápasu bola hra vyrovnaná, domáci mali jeden útok, hostia dva. Potom však začali mať miernu prevahu hostia. Vytvorili si tri gólové príležitosti, v zakončení sa však voči Ivanovi Krnáčovi nepresadili. Domáci rozvíjali svoje akcie skôr stredom ihriska, alebo po ľavej strane. Najväčšiu šancu mal asi Valko po prihrávke od G. Keršáka. Po prevzatí prihrávky sa s loptou neotočil k bráne súpera, ale opačne. Následné zakončenie bolo nepresné. Ďalšiu strelu domácich brankár hostí vyrazil. Domáca obrana vedená novým stopérom zblokovala niektoré strely hostí. Priamy kop hostí bol nepresný. Domáci sa neskôr dostali do dobrej šance po pravej strane po spolupráci G. Keršák – Valko – Gelda. Z väčšej vzdialenosti bola strela Prónaia nepresná. Hostia mali najväčší tlak na svojej pravej strane, strely však boli nepresné. Domáci mali ešte jednu nepresnú strelu Leštacha z ľavej strany. Priamy kop domácim nevyšiel, či rozohranie na spoluhráča do brejku sa nepodarilo. To by si hráči museli presnejšie nahrať. Z dvoch rohov Keršáka resp. Valka si výraznú šancu nevytvorili. Domáca obrana útoky hostí odvrátila a tak sa polčas skončil bez gólov.
V druhom polčase boli väčšiu časť lepší domáci, hostia akoby prestali hrať svoju hru. Väčšinu akcií začínali od Keršáka, niektoré sa podarili viac, iné menej. Strela Keršáka asi z 18 metrov bola nepresná. Po dlhej lopte od stopéra sa dostal Gelda do úniku po pravej strane. Následne sa Jánovi Jungerovi nepodarilo skórovať. Z vypracovanej akcie však gól nestrelili. Góly v tomto zápase boli z kategórie šťastných. Po odkope obrancu hostí sa lopta odrazila od Jána Jungera do brány hostí. 1:0. Domáci ešte pár minút pokračovali vo svojej hre. Po dvoch akciách po ľavej strane po centri obaja útočníci dvakrát minuli loptu pri pravej žrdi. Ďalšia možnosť bola po úniku Karasa od polovice ihriska, jeho strela tesne minula bránu hostí.
Neskôr začali byť hostia aktívnejší, tréner hostí začal aj striedať. Zaujal tvrdší súboj Schwarza a hráča hostí, po ktorom bola hra prerušená. Hostia si vytvorili prevahu. Do vyloženej gólovej príležitosti sa nedostali. Defenzívu domácich s prehľadom už piatu sezónu v poradí riadi I. Krnáč, ktorý zasahoval asi dvakrát. Hostia neskôr prešli k hre na troch obrancov, domáci tréner musel striedať Prónaia. Domáci náporu hostí odolávali, priamy kop brankár ešte vyrazil. Ďalšie strely boli nepresné. Priamy kop spred šestnástky bol nepresný. Po jednom z rohov vykopával loptu z bránkovej čiary Karas. Domáci mali asi dve šance v prečíslení, raz však Keršák loptu spoluhráčom neprihral a tak ho súper o ňu obral. Druhýkrát to opäť nevyšlo, hráč zakončoval nepresne. Domáci hráči už nemali veľa síl. Domáci striedali opäť, hosťom sa však podarilo po akcii na ľavej strane vyrovnať. Lopta sa odrazila k hráčovi hostí, ktorý prekonal domáceho brankára. V závere zápasu bola snaha na oboch stranách strhnúť vedenie na svoju stranu, priamy kop Keršáka bol nepresný, resp. hostia si vedeli v zálohe prihrať, chýbala finálna prihrávka.
Zápas tak skončil remízou, čo je v porovnaní s minulou sezónou (zápas s Rožňavou B 1:1) rovnaký štart. S touto remízou môžu byť domáci vzhľadom na oslabenie ako – tak spokojní. Výkon rozhodcu neprináleží hodnotiť, ale zápas viedol na slušnej úrovni.
Štefan Tomášik
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.