Nižná Slaná – Štítnik 3:1 (1:0). Góly za domácich: G. Keršák, J. Cangár, D. Valko. Rozhodcovia: L. Gyenes, T. Gyenes, G. Raši. Delegát: J. Šimšík. Diváci: 38. Zostava domácich: Š. Tomášik – V. Karas (C), D. Hajči, M. Prónai, Schwarz – O. Junger, G. Keršák, R. Die, Slovák – Cangár, Gelda. Náhradníci: J. Leštach, D. Valko. Striedania: G. Keršák (Valko), Gelda (Leštach).Úvod zápasu bol vyrovnaný, domáci hneď po rozohrávke stratili loptu. Následne sa však túto chybu podarilo napraviť. Hra bola vyrovnaná. Z domácich hráčov ohrozil brankára hostí Prónai, brankár jeho strelu vyrazil. Čakalo sa na chybu súpera, alebo na prvý gól. Hostia ohrozili domácu bránu. Domáca obrana hostí do veľkých šancí nepustila. Naopak po chybe v zálohe hostí sa dostal k lopte Keršák. Ten využil svoj prehľad a strelou k pravej žrdi prekonal brankára hostí. 1:0. Hostia sa nevzdávali, útočili hlavne po svojej ľavej strane. Pravý obranca domácich, či záložník akcie hostí prerušili. Aj útočníci občas pomáhali pri bránení. Hostia mali k dispozícii priamy kop, avšak strela bola nepresná. Domáci útočili, vždy sa akcia nepodarila dotiahnuť do konca. Najvýraznejšiu šancu mal Gelda, po centri jeho strela minula odkrytú bránku hostí. Ďalšia strela Cangára bola nepresná. Hostia sa snažili dostávať do brejkov, stopérska dvojica ich však zastavila. Prišli dve strely hostí. V prvom prípade po teči brankára skončila lopta za bránou. V druhom prípade sa po zásahu brankára lopta odrazila od žrde mimo bránky. Potom však domáci začali hru kontrolovať. Strela O. Jungera nebola presná. V ďalšej situácii sa domáci k strele neodhodlali a loptu im hostia zobrali. Ich následnú akciu však zastavil ofsajd. Domáci dokázali loptu podržať vďaka dobrej hre zálohy. V závere polčasu si mužstvá šance nevytvorili, hralo sa medzi oboma šestnástkami.
Úvod druhého polčasu bol vyrovnaný, došlo k vynútenému striedaniu. Slovák začal hrať stredného záložníka. Domáci obrancovia eliminovali dve akcie hostí. Zároveň si domáci začali vytvárať prevahu. Po prihrávke od Dieho Cangár peknou strelou zvýšil náskok domácich. 2:0. Po faule na O. Jungera bola odpískaná penalta. Die síce premenil, avšak musel kopať ešte raz. Tentokrát však strela presná nebola a stav sa nemenil. Ďalšia šanca bola po faule na Geldu. Priamy kop O. Jungera brankár chytil. Potom však prišla fáza, keď domáce mužstvo nedokázalo loptu podržať, hostia začínali mať prevahu. Viaceré akcie im obrana domácich prerušila. Umiestenú strelu do takmer pravého vinkla brankár domácich vyrazil. Svoju prevahu hostia korunovali gólom, keď hráč prekonal domáceho brankára prudšou strelou do pravého vinkla. 2:1. Mužstvo domácich začalo hrať lepšie, Valko priniesol do hry určité oživenie. Z dobre zahraného rohu však domáci gól nestrelili. Do hry prišiel aj druhý náhradník. Hra sa vyrovnala, útoky sa striedali na oboch stranách. Hostia kopali dva priame kopy, jeden bol nepresný, druhý brankár chytil. Domáci sa snažili streliť gól po brejkoch Cangára, či Valka. V prípade Valka to vyšlo na druhý pokus, jeho dobre mierená strela zo šestnástky skončila v sieti. 3:1. V závere zápasu domáci hostí do výraznej šance nepustili. Naopak útočili viac po svojej ľavej strane, avšak O. Junger na dlhé lopty od Leštacha a Dieho nedosiahol. Z pravej strany bola strela Schwarza nepresná.
Štefan Tomášik
PRIEBEŽNÁ TABUĽKA II. TRIEDY JARNÝCH ZÁPASOV - ročník 2011/2012 PO 16. KOLE:
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.