Adrián Szaniszlo začal futbal hrávať v Kunovej Teplici. Pôsobil v B mužstve v rokoch 1989 -1990, pamätá si generáciu hráčov ako Alexander Buš, Jaroslav Mikloško, Štefan Vojtašovič, Milan Benco, Vladimír Kindis, Szilárd Drenko, Jozef Peprík, Jozef Čeman a štvoricu ruských hráčov. Nasledovala základná vojenská služba v dobe dva roky. Na jar 1993 pôsobil v Joviciach. V sezóne 1993/1994 pôsobil v Dlhej Vsi, kde bol najlepším strelcom mužstva. Dokonca sa pretekal o góly so Štefanom Müllerom z Vlachova. V sezónach 1994-1995 a jeseni 1995 pôsobil v Kunovej Teplici. Bol pri vypadnutí zo štvrtej ligy - západ. Potom pol roka pôsobil v Kunovej Teplici, hrala sa I. B trieda. V roku 1996 spolu so Šofrankom a ďalšími založili futbalový klub Plešivec. V priebehu jesene 1996 išiel hrať do Dlhej Vsi. Potom pôsobil v Plešivci do roku 1998. Na jeseň 1998 pôsobil v druholigovej Jelšave. Na jar 1999 sa vrátil do Plešivca a bol pri oboch postupoch do piatej ligy. Naďalej pôsobil v Plešivci až do roku 2011, keď odišiel do Krásnohorskej Dlhej Lúky. funkcionároch a tobôž nie vo skvelých fanúšikoch . Sezóna pre mňa bola unavujúca z dôvodu častých ciest do zahraničia. Sám som hovoril, že by mali a musia hrať mladší, trápilo ma, že Anna nehrával i keď často i svojim ľahostajným prístupom, do mužstva patrí aj Emödi a ďalší. Vysedávať na lavičke zas to asi ešte nie.
2. Na ktorú sezónu najradšej spomínaš v Krh. Dlhej Lúke?
Hneď v prvej sme skončili tesne pod „bedňou“. V druhej najúspešnejšej v histórii klubu sme obsadili po príchode Čižmára a Bodnára prvé miesto. Na futbal chodilo mnoho divákov, hrali sme jednoducho, účelne. Postup sme si zaslúžili. Žiaľ pár hráčov sa rozhodlo, že načo postup. Toto je snáď len tu v okrese. V Plešivci sme dvakrát vyhrali dvakrát sme postúpili, ale boli sme tam . Posledné dve sezóny ak to zoberiem globálne zavŕšenie dvomi druhými miestami sú OK.
3. Bol záujem aj z iných klubov o teba?
Neviem či by bol, ak by som to avizoval predom. Ozval sa mi Marek Ďurský z Rožňavského Bystrého. Ten chlap si zaslúži moje uznanie. Lanáril ma v zime, ale i teraz po sezóne. Rozhodlo i to, že je to opäť ďalej od Plešivca a nepridalo by mi to cestovanie. S funkcionármi Bohúňova som bol v kontakte, ale len v rovine dohadov. Možno zavážilo to, že tu hráva sused, bývalý spoluhráč z Kunovej Teplice, Florián Demeter, lopatu k dielu priložil Tomáš Kovács, ktorý to opakoval stále. Na Petra Rákayho som sa chodil pozerať ako žiak, zbieral som im lopty.
4. Na akom poste budeš hrávať a na akom najradšej hrávaš?
Ja by som najradšej hral v útoku možno 50. – 60. min naplno, ale myslím si, že ma budú stavať inde. V príprave som hrával vzadu aj na poste defenzívneho stredopoliara, tento post som veľa krát, ale nehral. Nevadí skúsim to.
5. Budú ti chýbať niektorí spoluhráči či funkcionári?
Samozrejme, každé mužstvo zanechá vo vás stopu. Nemal som problémy v kabíne, sedel mi i tréner Teleczký. V zápale hry sa často pochytíte možno s každým, ale to trvá len chvíľu. Bolo radosť hrať s Jánom Čižmárom, Pepe to je klasik a samozrejme v aute sme cestovali s Bodnárom a Kovácsom. Ale vymenovať všetkých od Šnukyho cez Hegiho sa nedá. Vďaka patrí Bernáthovi a isteže bratom Šoltészovcom, nemôžem zabudnúť na skvelých divákov !!!
6. Prečo práve Bohúňovo?
Spomenul som, že je to skoro ako doma. Mužstvo hrajúce v skromnejších podmienkach, ale s obrovským zápalom. Elán v očiach funkcionárov je neopísateľný, prirovnal by som ho na k časom, keď sme založili mužstvo v Plešivci. Možno aj preto, že mužstvo vedú moji bývalí spoluhráči.
Vizitka
Meno a priezvisko: Adrián Szaniszló
Dátum narodenia: 1. 1. 1972
Futbalové kluby: 1989 – 1990 Kunova Teplica B, jar 1993 – Jovice, 1993/1994 Dlhá Ves, 1994/1995 – 1995 – Kunova Teplica, jar 1996 – september 1996 - Plešivec, október 1996 – december 1996 – Dlhá Ves, 1997- 1998 – Plešivec, jeseň 1998 Slovmag Jelšava, jar 1999 – jar 2001 Plešivec, 2001/2002 – Kunova Teplica, jeseň 2002 – jeseň 2010 Plešivec, jar 2011 - jar 2014 Krh. Dlhá Lúka, jeseň 2014 - Sokol Bohúňovo.
Za rozhovor ďakuje Štefan Tomášik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.